Pred takmer šesťdesiatimi rokmi vyliezol americký horolezec ART DAVIDSON spolu s Rayom Genetom a Daveom Johnstonom počas zimy na najvyšší severoamerický vrch Denali, známy aj ako Mount McKinley (6190 m n. m.). Vyše štyridsaťdňový zimný prvovýstup sprevádzalo emotívne úmrtie lezeckého kolegu aj búrka, ktorá trojicu uväznila tesne pod vrcholom.
„Naši priatelia boli presvedčení o tom, že sme mŕtvi,“ opisuje intenzívny zážitok, ktorý zhmotnil v dnes už legendárnej horolezeckej knihe Sto pod nulou. „Skúsenosť z Denali ma priviedla k ľuďom či živočíchom, ktorí vedú existenčný súboj, podobne ako som ho na hore zvádzal ja,“ vraví Davidson, ktorý aj vo veku 80 rokov chodí z Ameriky na Ukrajinu, aby pomáhal vojakom a civilistom.
V článku sa dočítate:
- aké bolo horolezectvo pred 60 rokmi,
- ako expedíciu zasiahla smrť jedného z členov,
- prečo výstup na vrchol nie je najintenzívnejším zážitkom,
- či netrpel traumou a ako sa na jeho knihu pozerali jeho spolulezci.
Vo svojej knihe Sto pod nulou píšete, že šťastie nehrá v horolezectve žiadnu úlohu. Po prečítaní toho, ako ste takmer zahynuli pri zimnom prvovýstupe na Mount McKinley však má človek pocit, že na prekonanie všetkého predsa len nejaké šťastie potrebujete.
Otázka je, čo je to vlastne šťastie? Možno sme ho naozaj mali. Boli sme nadšení z toho, že ideme na miesto, ktoré je neprebádanou krajinou.
Nikto totiž nebol v týchto aljašských ľadovcoch a horách počas zimy, takže sme nevedeli presne, aká zima nás tam čaká, či tam bude tma, alebo ako bude vyzerať búrka v šesťtisíc metroch. Snažili sme sa pripraviť čo najlepšie a očakávali sme najhoršie, no nikdy neviete, čomu budete naozaj čeliť.
Na vrchol Denali sme vystúpili v tme, bola extrémna zima, mínus päťdesiat stupňov Celzia pod nulou. Zišli sme nižšie a rozhodli sme sa, že najbezpečnejšie bude oddýchnuť si tam.
To, že prišla silná búrka, môžete nazvať nešťastím a musíte sa s tým zmieriť, pretože nešťastia sa dejú aj v bežnom živote. V tom momente sme nemohli dúfať, že nás kamaráti prídu zachrániť. Po dvoch až troch dňoch nás začali považovať za mŕtvych.
V každodennom živote sa dejú veci, ktoré môžete nazývať šťastím. Máte šťastie, že sa narodíte do mierovej a krásnej krajiny ako Slovensko, obklopenej horami, no môžete sa narodiť aj v Gaze či Sudáne, kde ľudia bojujú o život. Musíte sa s tým, čo máte, nejako vysporiadať.
Art Davidson (80)
- americký horolezec a spisovateľ,
- napísal knihy o pôvodných obyvateľoch a životnom prostredí,
- v slovenčine mu vyšla kniha Sto pod nulou o zimnom prvovýstupe na najvyšší vrch Severnej Ameriky Mount McKinley (Denali),
- žije v horách neďaleko Anchorage so svojou manželkou Annou a ich tromi deťmi, Arthurom, Joeom a Cungom,
- pravidelne vozí humanitárnu pomoc na Ukrajinu.
Od vašej expedície ubehlo takmer šesťdesiat rokov. Aké bolo horolezectvo vtedy, nakoľko sa líšilo od toho, čo dnes v horách vidíte?
Veľa vecí sa zmenilo. Jedna z vecí je, že v horách vidíte viac mladých žien, ktoré lezú, lyžujú alebo bežkujú naprieč divokou krajinou. Je skvelé ich tam vidieť. Samozrejme dnes máte moderné vybavenie.
Oblečenie či spacie vaky, ktoré sme vtedy mali, boli kvalitné a v tejto otázke sa to až tak zásadne nezmenilo. Čo sa zmenilo je, že máte telefóny.
Dokážete získať predpoveď počasia, zavolať niekomu, zistiť, či sa blíži búrka. Vtedy sme tam boli sami. Ak sme sa dostali do problémov, nemal nás kto zachrániť. Museli sme čítať z oblohy, aké bude počasie.
Mal som šťastie, že som liezol v období, keď neexistovali veľkí sponzori, lezecké časopisy a pretekové lezenie. Liezli sme, lebo sme chceli byť v horách s priateľmi. Nemysleli sme na to, či nás bude niekto uznávať. Dnes si lezci svoje výkony viac uvedomujú a sú oveľa súťaživejší. My sme to však robili, pretože sme to milovali.
Keď hovoríte o súťaživosti, existujú názory, že horolezectvo je veľmi sebecký šport. Niekedy príliš riskujete a ambície môžu mať prednosť pred zodpovednosťou či rodinou. Čo si o tom myslíte?
Je to zaujímavá myšlienka. Je pravda, že leziete pre seba, no máte na to rôzne dôvody. Byť v krásnej prírode, byť s priateľmi, zdolať nejakú výzvu. Často to však robíte pre seba.
Jedna z vecí, ktorá sa mi udiala po tom, čo som na Mount McKinley takmer zahynul a keď boli naši priatelia presvedčení o tom, že sme mŕtvi, bolo, že som pocítil veľké spojenie s ľuďmi, ktorí trpia. Francúzsky spisovateľ Antoine de Saint-
Exupéry mal víziu sveta, ktorý spoznávate cez ťažkosti. Spojilo ma to s ľuďmi vo svete, ktorí ťažkosti nehľadajú v dobrodružstve, ale do ťažkostí sa narodili. Možno mali smolu, keď už hovoríme o šťastí a nešťastí.
Pri lezení na Aljaške často hovoríme o bratstve lana. Leziete spolu, dávate na seba pozor a ste tam, aby ste zachránili niekoho život, ak padne. Je to skvelá metafora pre život, pretože to zdôrazňuje, ako sme prepojení a ak je niekto v problémoch, chcete mu pomôcť. Preto som aj relatívne sebeckú aktivitu ako je lezenie pretvoril do toho, že mi viac záleží na ľuďoch, na prírode a ochrane aljašskej divočiny.
To, že ste naviazaní na jednom lane, tiež ukazuje dôležitosť toho, nájsť do tímu správnych spolulezcov. Vaša kniha bola veľmi úprimná v tom, že otvorene hovoríte o napätí medzi lezcami a o tom, že nie vždy je všetko ideálne.
Vtedajšie knihy o lezení boli preplnené heroizmom a úspechmi. V skutočnosti však na horách často robíte veci, ktoré vašich priateľov iritujú a frustrujú. Chcel som v tom byť úprimný. Nemali sme veľké hádky, no ak ste vo veľmi stresujúcej situácii a máte problémy, určite príde napätie. Sme veľmi rozdielni ľudia.
Počas jedného z prvých dní expedície sa náš kamarát, veľmi silný francúzsky lezec Jacques ‚Farine‘ Batkin, zrútil do trhliny a zahynul. Každého to zasiahlo iným spôsobom, tak, ako každý inak reagujeme na smrť medzi priateľmi či rodinou. Chcel som o tom napísať, pretože neexistuje dobrá či zlá reakcia.
Po Farinovej smrti napríklad líder našej expedície Greg Blomberg stratil vášeň pre výstup, zdolanie vrcholu už pre neho nič neznamenalo. Napriek tomu s nami zostal a ako líder tímu nám pomáhal počas celej expedície. Chcel som preto písať aj o ľudských veciach – o tom, ako sa vyrovnávame so smrťou, s ťažkými rozhodnutiami a ako sme sa sami báli toho, že zomrieme, keď nás pod vrcholom zasiahla búrka.
Minulý rok mi Reinhold Messner v rozhovore povedal, že smrť je súčasťou zážitku, že horolezci rozumejú tomu, že niečo také raz vo vysokých horách príde. Išli ste na vrchol s vedomím, že môže dôjsť aj k niečomu takému?
Sústredili sme sa na to, aby sme liezli bezpečne a robili sme všetko pre to, aby sme minimalizovali riziko.
Nebezpečenstvo tam stále je a snažiť sa vyliezť čo najbezpečnejšie je súčasťou výzvy. Jedna z vecí, ktoré so mnou zostali po tom, ako sme sa reálne priblížili k smrti a chceli sme to vzdať, je ten pocit návratu medzi živých v čase, keď vás už ostatní odpísali.
Mám veľmi rád knihu rakúskeho psychiatra Viktora Frankla Hľadanie zmyslu života. Ten tvrdí, že svoj život by sme mali žiť tak, akoby sme ho prežívali už druhýkrát – a teda že netreba brať život ako samozrejmosť. Je naozaj vzácny a máte len obmedzený čas. Aj toto vyplynulo z našej skúsenosti a odvtedy beriem život ako oveľa vzácnejší.
Art Davidson: Sto pod nulou (Absynt, 2024)Niekedy samotné zdolanie vrcholu neprináša tú najsilnejšiu emóciu, ako by ste možno čakali. Bolo to pre vás podobné? V knihe tomuto momentu venujete len pár strán.
Výstup nie je len o vrchole a ani pre nás to nebol najdôležitejší moment našej zimnej expedície.
To, ako sme sa museli vysporiadať so smrťou nášho priateľa, bolo veľmi emotívne. Bolo dôležité, ako budeme pri výstupe spolupracovať. A boli aj momenty, ktoré boli neopísateľne nádherné. Počas výstupu som strávil jednu noc sám vo výške asi päťtisíc metrov, na bezpečnom mieste, nie tak ďaleko od výškového táboru. Bol spln a vidieť, ako mesačné svetlo najskôr zaleje vrcholy hôr a potom klesá do údolia a k ľadovcom, bolo neuveriteľne nádherné.
Aj silná búrka, ktorá nás pod vrcholom zasiahla, bola svojim spôsobom nádherná. Je úžasné byť tak blízko pri týchto živloch, no súčasne si dávať pozor, aby ste liezli bezpečne a aby ste sa postarali jeden o druhého.
Každý z nás troch spravil niečo, čo zachránilo tomu druhému život. Vo výške cítite, ako ste od seba závislí, no tiež, že spolu to zvládnete. Najťažšie sa mi písalo o momente, keď nás uväznila búrka na niekoľko dní v malej ľadovej jaskyni. Všetkým nám bola veľká zima, cítili sme, že máme omrzliny na nohách aj rukách. Ja som si však nezabudol vziať svoje páperové topánky, ktoré mi pomáhali to prekonať.
“Keď sme prežili búrku, v jaskyni sme našli kôpku jedla a v knihe som ďakoval našim priateľom, že na nás mysleli. Shiro mi povedal, že to jedlo nebolo pre nás. My sme boli mŕtvi. Bola to obeta pre naše duše.
„
Keď sa ma môj priateľ Ray spýtal, či by si ich mohol požičať, veľmi som váhal. Chcel som totiž prežiť. Vedel som, že ak mi nohy omrznú, dole zo svahu sa už nedostanem.
Samozrejme, že som chcel, aby prežil aj Ray, no mal som aj pud sebazáchovy. Napokon som mu ich dal a našťastie sme obaja prežili, aj keď niektoré prsty na nohách nám omrzli.
Táto vzájomná závislosť vo mne posilnila zodpovednosť za to, pomáhať iným. Zažívame to každý deň – či už pomôžete nejakému dieťaťu, ktoré má zdravotný problém a vy sa mu vyzbierate na lieky alebo pomôžete svojim susedom. Hrdinom môžete byť aj v bežnom živote.
Robiť rozhodnutia v extrémnych podmienkach je ťažké. Bolo zložité vysporiadať sa s tým, že niektorí členovia expedície, napríklad Shiro Nishimae, napokon nemohli ísť na vrchol?
Musíte sa s tým vysporiadať. Shiro je úžasný chlap, jeden z mojich najbližších priateľov. Mohol ísť na vrchol, no radšej s inými zostúpil. Je zaujímavé, že sme boli poskladaní z rôznych národností a veľmi dlho sme sa navzájom nepoznali, no ako tím sme fungovali dobre.
Shiro vychádza z japonskej horolezeckej tradície, kde ich v kluboch učia nielen to, ako dobre technicky liezť, ale aj ako byť dobrým členom tímu, ako sa starať o ostatných a ako robiť dobré rozhodnutia.
Raz som sa spoznal s jedným učiteľom histórie v Colorade a vysvitlo, že každý rok dáva svojim študentom čítať moju knihu.
Niekoľko rokov ma pozýval, aby som spravil na škole aj prednášku. No zaujímalo ma, prečo pozýva horolezca, keď je učiteľ histórie. Povedal mi, že sa na našu expedíciu pozeral cez prizmu rozhodnutí a ako sme k nim dospeli. Pretože celý náš život a dejiny sú o rozhodovaní sa – či idete na vysokú školu alebo nie, koho si vezmete za životného partnera, či sa sami vydáte do hôr a či spravíte rozhodnutie, ktoré vás ochráni alebo ohrozí. Je zaujímavé pozerať sa na situácie v živote cez to, či ste spravili dobré rozhodnutia.
Keď ste prežili a vrátili sa z hôr, netraumatizovala vás ďalšie týždne až mesiace celá táto skúsenosť?
V prvom rade sme boli vďační, že sme prežili. Nikdy sme nevinili našich priateľov z toho, že nás tam nechali. Viac to zožieralo ich, no prejsť cez tú búrku by bolo šialenstvo.
Keď som na horu liezol, nikdy mi nenapadlo, že by som o tom mal písať. Jeden môj známy, ktorý učil žurnalistiku na Aljašskej univerzite, ma k tomu vlastne dotlačil – povedal mi, aby som spravil aspoň osnovu a že on osloví nejakých vydavateľov. Až keď som začal písať, uvedomil som si, že stále trpím istým šokom a emocionálnou traumou, pretože odvtedy neuplynul dostatok času. Takže prvé kapitoly išli do koša. Napokon mi trvalo rok ten príbeh napísať, pričom najťažšia časť bola o tom, ako sme boli uväznení v jaskyni, kde som riešil také dilemy, či sa podeliť s topánkami, keď mi môžu zachrániť život.
Vaša kniha je veľmi intímna a úprimná. Čo na ňu hovorili vaši spolulezci? Ukazuje totiž úprimnú ľudskú náturu, čo nie je vždy pekné čítanie.
Nie je to beletria, takže som sa snažil písať čo najpravdivejšie. Každý z nás prežíva veci inak. Keby ste boli s nami, tiež by ste to napísali úplne inak. Nechcel som mojich priateľov raniť, no nebolo to vždy ľahké.
Napríklad Gregg Blomberg vo svojich denníkoch veľmi otvorene písal o tom, ako na tej hore po úmrtí nášho priateľa nechce byť a že pre neho už expedícia nič neznamená. Považoval som za dôležité dať to do knihy.
Keď som sa s ním po rokoch stretol, zistil som, že čakal až devätnásť rokov, aby si knihu prečítal, keďže to pre neho bola taká bolestivá a intenzívna skúsenosť. Keď môj priateľ Shiro prišiel z Japonska na Aljašku, pýtal som sa, či som všetko napísal v knihe správne.
Povedal mi, že áno – až na jednu vec. Keď sme prežili búrku, v jaskyni sme našli kôpku jedla a v knihe som ďakoval našim priateľom, že na nás mysleli. Shiro mi povedal, že to jedlo nebolo pre nás. My sme boli mŕtvi. Bola to obeta pre naše duše.
Pokračovali ste v horolezectve aj po tejto skúsenosti?
Ray Genet sa po našom výstupe stal veľmi známym horolezcom, veľa ľudí z aljašských vrcholov zachránil, stal sa prvým profesionálnym vysokohorským sprievodcom.
Dave Johnston sa snažil na Denali v zime vrátiť, no omrzliny na nohách, ktoré utrpel počas našej expedície, mu to nedovolili. No jeho deti začali v mladom veku liezť a jeho jedenásťročný syn Galen bol najmladším človekom, ktorý na Denali vyliezol. Shiro viedol mnohé úspešné expedície, no počas jednej z nich v Himalájach po zostupe z vrcholu časť lezcov zahynula a dlho so sebou niesol túto traumu.
Ja som tiež liezol ďalej, viedol som vedecké expedície a hory vždy boli veľkou súčasťou môjho života.
Skúsenosť z Denali ma priviedla k ľuďom či živočíchom, ktorí vedú existenčný súboj, podobne ako som ho na hore zvádzal ja. Či už to boli veľryby alebo ohrozené domorodé komunity a pôvodné obyvateľstvo, o ktorom som napísal aj knihu. Skúsenosť mi dala cennú lekciu a zásadne zmenila aj pohľad na svet. Dnes to vidím oveľa jasnejšie, keď sa pozriem naspäť.
Denali, staršie aj Mount McKinley, s výškou 6 190 metrov. (zdroj: wikipedia.com/CC)Ovplyvnil vás najmä tento zážitok alebo sa dá povedať, že skúsenosti z horolezectva viete dodnes aplikovať v bežnom živote?
Pomáha vám to v mnohých oblastiach – viete lepšie vyhodnocovať riziko, robiť zložité veci, o ktorých neviete, či sú možné, cítite spojenie s ľuďmi, od ktorých závisí váš život.
Navyše som pocítil silné spojenie s prírodou. Aj keď som už liezol menej, tak som dlho pracoval ako ochranár. Pomáhal som založiť prvý národný park, vytvárali sme rezervácie, OSN schválilo moju rezolúciu o ochrane veľrýb. Vždy som rád čelil výzvam.
Bol to aj dôvod, prečo ste sa zapojili do humanitárnej pomoci? Pravidelne stále chodíte na Ukrajinu a vozíte tam lekársky materiál.
Keď vypukla vojna, pýtal som sa – čo môžem urobiť? Keď vidíte niekoho krvácať na ulici, pomôžete mu, zavoláte sanitku, obviažete ranu.
Aj keď je to niekde v inom meste, alebo na druhom konci sveta, je dôležité, aby na nich niekto myslel. Preto sme založili organizáciu Assist Ukraine a napríklad v januári sme doviezli 1400 kilogramov taktického zdravotníckeho vybavenia. Čerpám z našej skúsenosti, keď sme skoro zomreli v jaskyni pod vrcholom a nikto sa k nám nevedel dostať. Keď som videl, ako sú vojaci uväznení v továrňach Azovstal a v krytoch, kam sa k nim nik nevie dostať a sú pod neustálou ruskou paľbou, pocítil som isté spojenie. Hory mi teda zmenili perspektívu.
Ako ste spomínali, horolezectvo je v niečom veľmi sebecká záľuba. To však neznamená, že nemôžete robiť veľa dobrého – Edmund Hillary po výstupe na Everest zakladal po Nepále školy, majiteľ športovej značky Patagonia Yvon Chouinard zase venoval všetky zisky na ochranu prírody a boj proti klimatickej zmene. Skúsenosť z hôr môžete využiť aj takýmto spôsobom.
Nie každý to robí, no ja sa snažím.
