Lela o kamarátovi z Dunajskej: Julo potreboval chodiť mestom

Rodina a známi jej hovoria Arika, režisér Jozef Bednárik Aurélia G., pre Jula Satinského bola Lela. Aurélia Gurková-Šimkovičová, inšpicientka Novej scény v Bratislave, bola Satinského spolužiačkou. Na strednej pedagogickej škole sedeli istý čas v jednej lavici.

"Na celej škole bolo zo tridsať chlapcov. V našej prvej cé na povestnej Dunajskej ulici sa z nich ocitlo dvanásť. Prvý deň v škole, keď nás podelili, Julo meškal. Všetci už boli po dvoch, iba ja sama. Sadol si ku mne, a tak sa vlastne začalo naše priateľstvo. Prvé, čo sme spolu vymysleli, bol školský časopis."

Už tam sa prejavoval Satinského talent písať, zmysel pre humor, zveličovanie a zvláštny druh irónie. Používal skratku "jusa", ktorá mu napokon prischla aj medzi pedagógmi. Budúcu hereckú kariéru začal recitovaním. Chodil na všetky súťaže, najmä do Tatranskej Polianky a Hviezdoslavovho Kubína.

"Mali sme profesorku, ktorá mu veľmi držala palce, no nielen ako žiakovi. Julo, prosto, vedel zapôsobiť. 'Pani profesorka, dovoľte tašku, nech sa páči.' Ukecával všetkých so šarmom a istotou. Keď sme raz mali písať písomku, štyridsaťpäť minút diskutoval s profesorkou o téme, až zazvonilo."

Vymyslel aj špeciálny spôsob chôdze "a la kúpalisko": z Dunajskej až na Tehelné pole šla jedna noha po chodníku, druhá po ceste. "A spievali sme husí pochod."

"Julo s Lasicom už počas štúdia na VŠMU účinkovali ako dvojica. Pracovne sme sa stretli pri tvorbe ich televíznej relácie. Volalo sa to Auto-moto stop."

Relácia v podstate kopírovala mapu Slovenska. Trojica - Lela Gurková, Julo Satinský a Milan Lasica - si rozdelila kraje, regióny a nasledovali výjazdy.

"Ja ako sľukárka som robila kroje, oni komentáre. Divákovi sme postupne predstavili celé Slovensko. S folklórom, s nárečím, s najrázovitejšími dedinami a oblasťami."

V tom období sa Lela so Satinskými - s Julom a jeho prvou manželkou - stretávala zvlášť často. Tým, že si zobral lúčničiarku a presťahoval sa na Dunajskú do nového bytu, boli takmer stále spolu.

"Často sa končilo u nich doma. Neboli to nejaké flamenderské partie. Julo, skrátka, miloval ľudí a potreboval ich mať okolo seba. Pre svoju krvnú skupinu dokázal variť tri dni a každého obsluhovať."

"Veľa ľudí si myslelo, a nejaká časť v tom nepochybne zotrváva, že tie svoje montérky, baganče, žlté šnúrky, nosil preto, aby pútal pozornosť. Vôbec nie. On tak chodil, lebo mu v nich bolo pohodlne."

Takmer rovnako ustrojený prišiel dokonca na úrad vlády, keď si naňho pri šesťdesiatke spomenuli neskoro. "Teraz si predstavte tú vládu, keď sa pred ňu postavil. Žobradlo - plátenú tašku - mal, samozrejme, cez plece a povedal: Vážení páni, čo som urobil, že ste ma zavolali?"

"Netúžil po autách a drahých vilách. Neviem, či mal vôbec vodičák. Potreboval chodiť mestom, stretávať tváre, vnímať atmosféru. Typický Satinský - montérky, žobradlo, plná necovka a pre každého vľúdne slovo. Hovorieval: Vieš, Arika, ja robím nato, aby som to potom spláchol."

Lela má od Jula doma ružu. Uschnutá visí na stene. "Keď mi ju dal, ešte som netušila, ako na tom je. Nemyslím naňho každý deň. Ale keď idem po Dunajskej, musím."