Text vyšiel pôvodne v denníku The Washington Post.
V nedeľu prichádzali správy o nových obetiach z celého Libanonu, od juhu až po sever. Rodiny vysídlené v dôsledku izraelských úderov hľadali útočisko všade, kde sa dalo. Ponuré hlavné mesto páchlo sírou a nad hlavou bzučali drony, napísal jeden z obyvateľov.
„Vojna je tu, v každom aspekte nášho života,“ uviedla Mona Fawazová, profesorka na Americkej univerzite v Bejrúte, vo svojom príspevku na sociálnej sieti X, čím vystihla náladu krajiny, ktorá je síce zvyknutá na neistotu, ale teraz ňou lomcuje strach.
Stupňujúca sa izraelská vojenská ofenzíva, vrátane piatkového atentátu na vodcu Hizballáhu Hasana Nasralláha, tu spustila rozsiahlu humanitárnu katastrofu a obavy z možnej pozemnej invázie ešte len prídu. V utorok v noci už Izrael začal pozemnú operáciu na juhu Libanonu.
Po rokoch hospodárskej a politickej krízy teraz Libanon čelí katastrofe. Za posledné dva týždne bolo zabitých viac ako tisíc ľudí a státisíce boli vysídlené. Nemocnice sú plné zranených a úkryty sú preplnené.
V článku sa dočítate:
- z čoho libanonská armáda obvinila Izrael,
- aká bola v Libanone situácia pred októbrom 2023,
- prečo situácia Libanončanom pripomína rok 1967.
Chaotický zhon civilistov
Izrael za posledný týždeň dramaticky rozšíril rozsah a tempo svojich operácií, ktoré sa za posledných 11 mesiacov z veľkej časti obmedzovali predovšetkým na juh - v posledných dňoch zasiahol aj komunity na severovýchode a v samotnom Bejrúte, pričom k hraniciam presunul viac vojakov a techniky.
S prehlbujúcimi sa ťažkosťami a nedostatkom pomoci rastú obavy z nepokojov v krajine, ktorá sa nikdy úplne nespamätala z občianskej vojny. Libanonská armáda obvinila Izrael zo zasievania vnútorných rozporov a v nedeľňajšom vyhlásení vyzvala ľudí, aby „udržiavali národnú jednotu a zdržali sa účasti na akciách, ktoré by mohli ohroziť občiansky mier v tomto neistom a kritickom období v dejinách národa“.
Izraelské nálety, ktoré v piatok zabili Nasralláha v podzemnom bunkri, zrovnali so zemou obytné bloky na južnom predmestí Bejrútu, ktoré boli dlho synonymom občianskej a vojenskej sily Hizballáhu. O niekoľko hodín neskôr začali izraelské obranné sily vydávať príkazy na evakuáciu oblasti, v ktorej žije približne 400-tisíc ľudí, a v nasledujúcich dňoch uskutočnili viacero náletov na budovy, ktoré sa podľa nich využívali na skladovanie munície.

Ulice sú teraz vyľudnené. Obchody sú zatvorené a miesta niektorých zásahov stále tlejú.
Prvé príkazy na evakuáciu prišli v piatok uprostred noci, čo vyvolalo chaotický zhon civilistov v tmavých uliciach.
„Nevedela som, ktoré zo svojich detí mám zobrať,“ povedala Reem, matka piatich detí, ktorá utekala s rodinou pešo. Podobne ako ostatní aktéri tohto príbehu, aj ona hovorila pod podmienkou, že bude identifikovaná len krstným menom, pretože sa obáva odvety zo strany Hizballáhu.
Reem a jej manžel nevedeli, kam majú ísť. Podľa jej slov prešli len niekoľko blokov, keď ich zasiahol ďalší nálet. Bol blízko, a tak sa vrátili späť. „Myslela som si, že zomrieme,“ povedala.
Nakoniec sa rodina dostala na hlavnú cestu a pripojila sa k množstvu rodičov, starých rodičov a detí, ktorí sa presúvali na sever smerom do centra Bejrútu. Noc strávili na korze, ktoré je zvyčajne vyhradené na vyhliadkové prechádzky, a pozerali sa do tmy Stredozemného mora.
Iné rodiny sa ukrývali na trávnatých plochách vedľa rušných ciest alebo si rozkladali tenké plachty na okraji basketbalového ihriska.

Mesto už absorbovalo niekoľko vĺn ľudí utekajúcich pred leteckými útokmi. Minulý týždeň po izraelských príkazoch na evakuáciu na východe a juhu boli hotely rýchlo obsadené. Na prenájom je k dispozícii len málo bytov a ceny za prázdnu izbu prudko stúpajú.
V západnej štvrti Bejrútu Rawshah v sobotu ďalšia vysídlená rodina volala na všetky možné čísla v nádeji, že nájde prístrešie. Predchádzajúcu noc strávili na obrubníku vedľa radu zaparkovaných áut; keď vyšlo slnko, presunuli sa do tieňa stromu rastúceho v strede cesty.
„Nikdy v živote som to nezažila,“ povedala 57-ročná Hindová, ktorá pomáhala svojej neveste Zainab so štyrmi deťmi vrátane novorodeného syna, ktorý jej plakal v náručí. Bol hladný, povedala Zainab, ale nemohla nájsť miesto, kde by ho mohla dojčiť, a keď utekali, zabudla vziať umelé mlieko.
„Môj syn je z Hizballáhu a ani on nemôže nájsť miesto, kde by mohol zostať,“ povedala Hind. „Keby som vedela, že nás takto potupia, radšej by som zomrela vo svojom dome.“
Ako v roku 1967
Libanon ochromili politické a hospodárske problémy ešte predtým, ako Hizballáh začal v októbri ostreľovať Izrael v rámci solidarity s Hamasom v Pásme Gazy. Od roku 2019 do začiatku roka 2023 stratila jeho mena podľa Svetovej banky viac ako 98 percent svojej hodnoty; takmer 45 percent ľudí žije pod hranicou chudoby. A krajina je tiež od roku 2022 bez prezidenta - na jej čele stojí dočasná vláda s obmedzenými právomocami a slabou dôveryhodnosťou.
Štát bol už predtým na pokraji „zániku“, povedal Nizar Ghanem, riaditeľ výskumu na Inštitúte alternatívnej politiky v Bejrúte. Po Nasralláhovej vražde sa krajina dostala do tzv. „hraničnej fázy“.
„Ľudia pociťujú stav porážky a hovoria, že rozsah útokov pripomína rok 1967,“ povedal s odkazom na víťazstvo Izraela nad koalíciou arabských armád vo vojne v roku 1967.
Bez diplomatického kompromisu bude podľa neho „Libanon v masívnej vojne úplne zničený“.
Panika a zúfalstvo siahajú ďaleko za hranice Bejrútu. Do piatku utieklo do Zahle, kresťanského mesta vo východnej časti údolia Bekaa, najmenej 15-tisíc ľudí.
Tí bohatší si našli izby v hoteloch, iní boli v školách premenených na prístrešky, niektorí spali v parkoch. „Šiiti prichádzajú do kresťanských miest pre bezpečnosť,“ povedal starosta mesta Assaad Zgheib v rozhovore vo svojej kancelárii.
„Ale sú v bezpečí? Sme v bezpečí my? To nevieme,“ povedal.
Samospráva bola slabo vybavená na zvládnutie prílevu utečencov a jej majetok je zdecimovaný - podobne ako v iných mestách - finančnou krízou v Libanone. Do pomoci sa preto zapojili súkromné spoločnosti a humanitárne skupiny, pričom časť pomoci zabezpečilo ministerstvo zdravotníctva pod vedením Firassa Abiáda, uznávaného lekára. „V Libanone to závisí od ľudí. Nie je to krajina inštitúcií,“ vraví Zgheib.
Mnohí podľa jeho slov v meste vysídlencov privítali, ale iní sa obávali, kto môže prísť, vrátane členov Hizballáhu, ktorých prítomnosť by mohla mesto ohroziť. „Nemôžem nikomu povedať, že nesmie prísť,“ povedal Zgheib. „Nemôžeme povedať, že prijímame len ženy a deti.“ Bojovníci by sa mali držať ďalej, aby „zachránili svoju rodinu a svojich susedov“, vyzval.
Nejasné plány Izraela
Izraelské ozbrojené sily síce vyhlásili, že sa snažia minimalizovať civilné obete, ale ich údery nerozlišujú medzi členmi Hizballáhu a tými, s ktorými žijú, povedal starosta, a ich plány v Libanone sú nejasné.
„Musíte sa ich spýtať, čo sa s nami stane,“ povedal Zgheib.

So svojou rodinou utiekol zo Saraína aj 44-ročný Ali Elbawi, a po tom, čo strávili noc na ulici, im povedali, aby prišli do jedného zo školských útulkov v Zahle. Rodinu teraz rozdelili - otec v jednej škole, sestra a brat v druhej, tri deti poslali do Bejrútu. On a jeho manželka zostali v triede so štyrmi ľuďmi. Bolo tam jedlo, ale žiadne sprchy.
V jeho dedine Izraelčania „bezdôvodne ničili domy“. „Nie každý zničený dom je od Hizballáhu,“ povedal. „Ja nie som Hizballáh.“ Deti sa hrali pri otlčenom basketbalovom koši na dvore, zatiaľ čo dobrovoľníci rozdávali jedlo. „Dúfame, že túto vojnu ukončíme,“ povedal Elbawi. „Naozaj dúfame.“

Mohammad Abdulláh, výkonný riaditeľ nemocnice v meste Rajak, v piatok povedal, že personál začal v zariadení spať, aby zvládol prílev pacientov. Za predchádzajúcich desať dní prišlo 400 zranených, z toho takmer 200 v pondelok a utorok, keď Izrael vystupňoval bombardovanie. „Všetko sú to civilisti,“ povedal, keď hovoril o príchodoch z minulého týždňa.
Na hornom oddelení sa 8-ročný Mohamad Moussawi zotavoval zo zásahu v blízkosti jeho domu v Nabi Chit, ktorý zranil aj jeho dvoch mladších súrodencov. Šrapnel mu pretrhol šľachy na pravej ruke, ktorú mal zabalenú v obväze a prsty opuchnuté a modré. Jeho otec Ali Moussawi, taxikár, povedal, že rodina mala šťastie, že im nemocnica poskytla celú izbu. Nemali kam inam ísť.
V parku v Zahle uprostred bulváru sa šesťčlenná rodina z Baalbeku ukrývala pri strome. Utiekli tam v pondelok, keď bolo bombardovanie okolo nich také intenzívne, že jeden z jeho synov prestal hovoriť, povedal Abdullah Sweidan.
Dni trávili v parku, kde všetci šiesti spali v červenom tuk-tuku, ktorý si požičali od priateľov. Ostatné rodiny boli roztrúsené pod stromami. „Ktovie, kedy sa vrátia. Kto vie čokoľvek,“ povedal Sweidan.