Text vyšiel pôvodne v denníku Washington Post.
Všetci sa obávali o syna bojujúceho na frontovej línii, ale nakoniec to bol jeho otec, kto zomrel – rozmetala ho raketa 160 kilometrov od bojiska.
A tak sa v sobotu, keď sa v ukrajinskom meste Poltava, kde pri útoku na vojenský inštitút 3. septembra zahynulo 58 ľudí, konal jeden pohreb za druhým. Do márnice šiel aj Oleksandr Horodnyckij.
Dúfal, že odchodom do vojny otca ochráni, no mýlil sa. Teraz mu jeho brigáda dala päť dní voľna, aby spracoval svoj žiaľ a pochoval muža, ktorý ho vychoval.
Svoj hnev pretavil do zovretej päste. Odmietal plakať, aj keď stál pri zabuchnutých dverách v zadnej časti budovy, kde čakal na otcovo telo.
„Nikdy by mi nenapadlo, že do centra Poltavy priletia dve rakety,“ povedal 36-ročný Oleksandr o jednom z najkrvavejších útokov vojny. „Viete, na koho som nahnevaný.“
Prosím, povedzte mi, že netrpel
Na parkovisku stáli dodávky označené menami mŕtvych. Oleksandrov 11-ročný syn Dmytro žul detskú žuvačku pripomínajúcu cigaretu a na rukách mu žiarili tetovačky. Okolo prešla žena, ktorá vzlykala, a chlapec sa odvrátil od jej smútku a natiahol sa za matkinou rukou.
O deviatej ráno zaznelo Oleksandrovo meno.
Vstúpil do márnice a nazrel do rakvy, v ktorej ležal Petro Horodnyckyj. Vo veku 66 rokov mal byť na dôchodku, ale svoju prácu ochrankára mal rád. V areáli Vojenského inštitútu telekomunikácií a informačných technológií pracoval pätnásť rokov - bol stálejšou súčasťou ako kadeti, ktorí miestom cyklicky prechádzali.
Často dokonca zápasil s mladšími mužmi a porážal ich vo fyzických výkonoch. Zárobok zo stávky posielal svojim trom vnúčatám spolu so zeleninou, medom a jablkami zo svojej farmy.
Na ich žiadosť nedávno vysadil šesť nových odrôd ovocia.
Muž v rakve však nebol otec, akého Oleksandr poznal. Už nebol taký silný. Smrť prišla násilne - rodina ani nemohla vložiť jeho telo do oblečenia, ktoré priniesla z domu. Namiesto toho sa príbuzní uchýlili k tomu, že ho prehodili cez neho.
Oleksandrova manželka Tetiana Horodnická sa pri tom pohľade rozplakala: „Prosím, povedzte mi, že netrpel. Prosím, povedzte mi, že okamžite zomrel.“
Oleksandr nechcel, aby to videl ich syn. Požiadal robotníka, aby zapečatil vrch rakvy predtým, ako ju zasunie do zadnej časti bieleho minivanu, ktorý mal Petra priniesť do jeho dediny.
Lepšie si ho zapamätať takého, aký bol, ako toho, čím sa stal, pomyslel si Oleksandr.
Kyjev vyjadril sklamanie z výrokov premiéra Fica o ukrajinských vojakoch Čítajte Najťažšia stránka vojny
Pred hlavným mestským kostolom sa v neskorom letnom vzduchu rozozvučali zvony.
Viac ako 500 ľudí krúžilo okolo bielej kaplnky, kde boli vystavené rakvy šiestich vojakov, prikryté modro-žltými vlajkami. Veká, ktoré bývajú za normálnych okolností otvorené, boli tiež zatvorené - čo svedčilo o ničivej sile striel.
Na poltucte drevených krížov viseli modlitebné šatky, na každej bolo meno. 55-ročný inžinier. 52-ročný prednášajúci. 50-ročný správca. 31-ročný inštruktor. 52-ročný kadet. 32-ročný vodič.
Niektorí muži vo vojenských uniformách držali zarámované fotografie každej tváre, iní sa zoradili za rakvami a v rukách zvierali pušky.
V publiku sa 56-ročná žena, ktorá celé dni stála na stráži pred márnicou, kde ležalo telo jej syna, teraz snažila nájsť jeho rakvu. Mala na sebe tie isté dlhé zelené šaty a cez plece prehodenú tú istú igelitovú tašku ako pred niekoľkými dňami.
Larysa Semeniahová, bývalá redaktorka miestnych novín, hovoriac do mikrofónu, označila útok za „najťažšiu stránku vojny v regióne“.
„Nech je to akokoľvek ťažké, nech je to akokoľvek desivé, pre nás neexistuje cesta späť. Pretože inak stratíme svoju slobodu, svoje životy a všetky hodnoty, za ktoré naši krajania - bojovníci Ukrajiny - zomreli,“ povedala.
Kňazi v bielych plášťoch hojdali kadidelnicami naplnenými kadidlom, zatiaľ čo sa davom predieral vánok a roztancoval vlajky na rakvách.
Brusel Ficovej legende neverí (komentár šéfredaktorky) Čítajte Bol len ochrankárom
Viac ako 32 kilometrov odtiaľto - v dedine s rozbitými cestami a bledými kukuričnými poľami - Oleksandr na dvore položil otcovu rakvu na štyri kuchynské stoličky.
Armáda síce ponúkla, že zaplatí za pozemok na cintoríne pre vojakov, čo Petro nebol, ale Oleksandr si pomyslel, že skôr patrí sem – na miesto, kde je pochovaný aj Petrov otec a starý otec. Všetci muži v ich rode sa dožili takmer stovky. Oleksandr to isté očakával od Petra, ktorého naposledy videl v júli na rybárskom výlete, stále zaneprázdneného a aktívneho.
„Keď som mala asi šesť rokov, začal doma robiť rekonštrukciu,“ povedala Petrova vnučka Diana Hlová, študentka v Kyjeve. „Žartovala som, že tie rekonštrukcie nikdy nedokončí. Bohužiaľ, presne to sa stalo.“
Susedia sa zhromaždili v tieni vysokého javora, hneď vedľa jablkového sadu, kde bolo na stromoch ovocie. Oleksandr si nebol istý, kto bude tento rok zbierať úrodu. Predchádzajúci deň, keď sa ťažko rozhodovali, čo urobiť so životom, ktorý po sebe Petro zanechal, zabili jeho ovce.
Už sa o ne nemal kto postarať.
„Každý čaká na smrť na fronte, ale toto sa, žiaľ, stalo v meste,“ povedal kňaz.
Spievali piesne a zapaľovali sviečky. Dmytro mal na rukách oranžové pruhované mačiatko. Bol viac dieťaťom ako mužom, hoci teraz, keď jeho otec odišiel bojovať a starý otec zomrel, sa stal pánom domu.
Štyria muži niesli rakvu na korbu modrého farmárskeho auta, ktorého bočné zrkadlá boli zauzlené fialovými šatkami, aby zakryli akýkoľvek odraz, keď smerovali na miestny cintorín.
Oleksandr kráčal vedľa svojej ženy a utešoval ju.
„Nemám rada, keď ľudia hovoria, že zomrel,“ povedala. „Bol zavraždený. Neslúžil. Bol len ochrankárom.“
Blížili sa k cintorínu - miestu, ktoré Oleksandr navštevoval len zriedka, odkedy mu pred tromi rokmi náhle zomrela dvojtýždňová dcéra v kočíku. Predstavoval si, ako ju teraz jeho otec drží v náručí.
Mlčky sledoval, ako na hrob dopadá zemina. Oleksandr myslel na to, ako veľmi sa otec staral o jeho úlohu na fronte, posielal mu kávu, cigarety a, samozrejme, jablká, aby mu spríjemnil deň. Teraz bol preč.
Napriek tomu Oleksandr neplakal. Zostával mu už len tento deň. Na druhý deň sa mal vrátiť na front.
Na tejto správe sa podieľala aj Oksana Parafeniuk.
