Jeho romány, poviedky a eseje sú pre čitateľov priveľmi zložité, lahôdkou sú však pre germanistov. Thomasa Manna označujú za jedného z najväčších nemeckých spisovateľov. Majster irónie zomrel pred 50 rokmi.
Prenikol až na dno duše človeka i celého nemeckého národa, ktorý v jednom zo svojich vrcholných diel Doktor Faustus podrobil neľútostnej kritike. I preto bol takmer celý svoj život vyhnancom v strede vlastného národa.
Už svojím prvým románom Buddenbrookovi alebo Úpadok jednej rodiny, zaznamenal spočiatku rozporné reakcie. Inšpiroval sa v ňom vlastnou rodinou a nastavil ňou nemilosrdné zrkadlo malomeštiackej vrstve prelomu 19. a 20. storočia.
Nakoniec zaň však v roku 1929 dostal Nobelovu cenu. Vtedy už verejne vystupoval na obranu homosexuálov, hoci sa sám k 4-percetnej sexuálnej orientácii priznal iba v listoch, uverejnených po smrti.
Mannova homosexualita bola zrejmá i z niektorých poviedok. Napríklad Smrť v Benátkach (ktorá vyšla aj v edícii Svetovej knižnice denníka SME - pozn. red). Príbeh platonickej lásky starnúceho skladateľa k poľskému mladíkovi v benátskej lagúne sa stal predlohou k slávnemu filmu talianskeho režiséra Viscontiho.
Zlomovým bol pre neho rok 1933, keď sa v Nemecku dostali k moci nacisti. Zdrvený spisovateľ túto ideológiu verejne odsúdil a dobrovoľne odišiel do emigrácie. V ten istý rok začal písať biblickú tetralógiu Jozef a bratia jeho ako apel na obranu humanizmu proti nacistickému a antisemitskému zúreniu. (čtk)
