AŠCHABAD, BRATISLAVA. V srdci rozľahlej turkménskej púšte Karakum horí oheň, o ktorý sa nikto nestará, už 53 rokov. Miestni obyvatelia kráter Darvaza nazývajú tiež Bránou do pekla a jeho ohnivú žiaru je možné spozorovať už z diaľky.
Približne 70 metrov široká a 30 metrov hlboká jama sa nachádza v blízkosti neďalekej púštnej dediny Darvaza, približne 250 kilometrov severne od metropoly Turkménska.
Nevyznačené prašné cesty k Bráne do pekla sú hrboľaté a stopy po kolesách či kopytách miznú aj pri jemných závanoch vetra. Bez sprievodcu znalého okolia je orientácia v priestore nielen zložitá, ale tiež nezákonná: autoritársky režim turistom nedovoľuje pohyb po bývalej sovietskej krajine bez náležitého dozoru.
Aj napriek istým obmedzeniam je však metánový kráter s pochybnou históriou obľúbenou turistickou atrakciou pre tých, ktorí sa rozhodli zavítať do jedného z najmenej navštevovaných štátov na svete. Púť smerom k nemu sprevádza výhľad na čerpacie stanice uprostred ničoho, roztrúsené jurty a oddychujúce ťavy.
V článku sa dočítate:
- ako vznikla Brána do pekla,
- o dynastii Berdimuhamedowcov,
- prečo je problematické kráter zničiť.
V časoch Sovietskeho zväzu
Presné údaje o pôvode krátera Darvaza nie sú známe, no predpokladá sa, že vznikol v čase, keď vrtná plošina Sovietov niekedy medzi 60. až 80. rokmi minulého storočia náhodne narazila na obrovskú podzemnú jaskyňu plnú zemného plynu – nehoda spôsobila zosuv pôdy a pochovala sovietsku technológiu pod zemou.
V domnienke, že zabránia environmentálnej katastrofe, inžinieri dieru zapálili – pravdepodobne očakávali, že prestane horieť v priebehu niekoľkých týždňov. V alternatívnej verzii Sovieti kráter zapálili omylom, možno ohorkom od cigarety.
„V podstate je to celé naozaj zahalené tajomstvom, ale zároveň je to aj odraz toho, ako to fungovalo v časoch Sovietskeho zväzu,“ povedal pre BBC historik Jeronim Perović z Univerzity v Zürichu. „Zdá sa, že vtedy na to naozaj nikto nemal záujem upozorniť, pretože v tom čase ste museli hlásiť úspechy, nie zlyhania.“
Perović vysvetlil, že všetko, čo sa týkalo zemného plynu, ropy a iných prírodných zdrojov počas sovietskych čias, bolo zároveň považované za prísne tajné zo strategických dôvodov a mnohé z týchto dokumentov sú utajované doteraz.
Podľa magazínu National Geographic sa to však skutočne pravdepodobne začalo ako priemyselná nehoda z obdobia studenej vojny: bezohľadné postupy ťažby Sovietskym zväzom totiž v 20. storočí vytvorili množstvo environmentálnych katastrof. Niektorí však tvrdia, že dieru mohol vznietiť aj zásah blesku.
V rámci presnejšieho odhadu doby, v ktorej jama vznikla, sa na rôznych doménach najčastejšie skloňuje rok 1971, ale pravosť tejto informácie nikde nie je možné overiť. Predpokladá sa, že sovietska technika je stále pochovaná pod zemou.
Stredoázijský štát zo 70 percent tvorí púšť a s obrovskými zásobami ropy a zemného plynu je Turkménsko domovom množstva ťažobných oblastí. „Nemali by sme byť prekvapení, že [kráter] existuje,“ povedal pre National Geographic energetický geológ Mark Ireland z Univerzity v Newcastli.
Z otca na syna
Autoritársky turkménsky režim má však s jamou pomerne komplikovaný vzťah: niekedy vyhlasuje, že navždy uhasí plamene poháňané metánom, inokedy sa v okolí Brány do pekla natáča.
Jamu už niekoľkokrát navrhol uhasiť bývalý turkménsky prezident Gurbanguly Berdimuhamedow, ktorý vládol od roku 2006 do roku 2022. Pred dvoma rokmi ho na poste hlavy štátu nahradil jeho syn Serdar. V prezidentských voľbách, ktoré sa nepovažovali za slobodné ani spravodlivé, vtedy získal 73 percent hlasov.
Organizácie na ochranu ľudských práv označili Turkménsko počas vlády Berdimuhamedowa staršieho za jednu z najrepresívnejších krajín na svete. Serdar teraz pokračuje v otcových korkoch.
Podľa think-thanku Chatham House ide o prvé dynastické nástupníctvo v Strednej Ázii a iba druhé takéto odovzdanie moci na území, ktoré bolo súčasťou bývalého sovietskeho bloku.
Turkménsko je zároveň preslávené aj svojimi absurdnými zákonmi, medzi ktoré patrí napríklad zákaz áut čiernej farby – podľa Gurbangulya Berdimuhamedowa totiž prinášajú nešťastie. Od občanov sa očakáva, že budú jazdiť na autách bielej farby, ktoré, naopak, nosia šťastie.
Nebezpečenstvo výbuchu
Myšlienka uhasenia Brány do pekla však má určité opodstatnenie – metán je nebezpečný skleníkový plyn, ktorého únik výrazne prispieva ku globálnemu otepľovaniu. V porovnaní s mnohými inými únikmi metánu v Turkménsku je však únik v Darvaze v podstate bezvýznamný.
„Je zlé, že majú únik metánu, ale je dobré, že horí,“ uviedol pre National Geographic hasičský vedec Guillermo Rein z Imperial College London. Požiare totiž premieňajú metán na oxid uhličitý a vodnú paru, čo znižuje efekt skleníkového plynu na globálne otepľovanie.
Na zničenie krátera sú podľa vedcov dôležité predovšetkým dve veci: uhasiť požiare a zastaviť presakovanie metánu. Prvý krok je jednoduchší ako druhý.
Vyliatie cementu do jamy by napríklad dokázalo uhasiť požiare, ale nedokázalo by zastaviť únik metánu. Ideálne by bolo nájsť v podzemí zdroj úniku a cement vyliať priamo tam. Išlo by však o nebezpečnú operáciu. „Môže sa to pokaziť. Obávam sa rizika výbuchu,“ povedal Rein.
V minulosti Sovieti niekoľkokrát použili na utesnenie podzemných požiarov jadrové hlavice – naposledy v roku 1981, ale v dnešnom svete je podobný proces vysoko nepravdepodobný. „Nielenže by to bol ten najhlúpejší nápad vôbec, ale mám podozrenie, že metán by stále niekde presakoval,“ povedal pre National Geographic prieskumník George Kourounis.
Kourounis v roku 2013 vliezol do horiaceho krátera, aby získal údaje o zemnom plyne a odobral vzorky pôdy. Išlo o vôbec prvého človeka, ktorý doň vošiel.
Podľa odborníkov je akýkoľvek pokus o zatvorenie Brány do pekla veľmi problematický, nebezpečný, drahý a dá sa povedať, že aj márny – najlepšou možnosťou je jednoducho nerobiť vôbec nič.
„Oficiálne som odporučil vláde Turkménska, aby to nechala horieť,“ hovorí Kourounis. Vzhľadom na to, že autoritársky režim mení svoj názor na kráter často, zostáva jeho budúcnosť aj naďalej neistá.
Je to marketing
Brána do pekla zatiaľ priťahuje najmä turistov z celého sveta a stala sa jedným zo symbolov v púštnej krajine. Kráter zároveň Turkménsku generuje značné príjmy. „Je to marketing. Stala sa turistickou atrakciou číslo jeden v Turkménsku,“ vysvetľuje Kourounis.
Vstup do Turkménska je pre turistov relatívne obmedzený – môžete požiadať o víza, no ročne krajinu navštívi asi len 10-tisíc turistov. Pri väčšine vstupov je potrebné byť neustále kontrolovaný sprievodcom.
Medzi turistami je jama obľúbená predovšetkým v noci, keď je možné jasnejšie sledovať šľahajúce plamene. Nejde však o dieru plnú ohňa, ale skôr o roztrúsené ohníčky, ktoré sa zväčšujú a zmenšujú – všetko v závislosti od úniku metánu.
Kráter sa svojím strašidelným vzhľadom často prirovnáva k portálu do podsvetia, z ktorého môže každú chvíľu vyskočiť samotný Satan. Miesto údajne spopularizoval pred jedenástimi rokmi práve Kourounisov prieskum.
Diera si však získala internetovú slávu aj v roku 2019, keď vtedajší turkémsky diktátor Berdimuhamedow zverejnil záznam, ako riadi auto a krúži okolo krátera Darvaza. Malo ísť o dôkaz, že je stále nažive.
Návštevníkom sa vo všeobecnosti odporúča dodržiavať bezpečnú vzdialenosť od jamy, pretože im jedovaté výpary môžu zdravotne uškodiť. Turisti zvyčajne táboria v okolí, ktoré sa stalo obľúbeným miestom na kempovanie.
V súčasnosti žije v púštnej dedine Darvaza približne 350 obyvateľov a väčšina z nich sú Turkméni z kmeňa Teke.
