Autor je reportér poľského denníka Rzeczpospolita a týždenníka Plus Minus, venuje sa krajinám bývalého Sovietskeho zväzu.
Mateusz Sitek mal 21 rokov, bol vojakom 1. Varšavskej obrnenej brigády. Bol povýšený do hodnosti čatára (seržanta) Poľského vojska a vyznamenaný zlatou medailou za zásluhy pri obrane vlasti. Posmrtne.
Bol jedným z mnohých poľských vojakov brániacich východnú hranicu Európskej únie, ktorá vedie cez Bielovežský prales. Dvadsiateho ôsmeho mája bol zranený, keď sa skupine imigrantov pokúšal zabrániť v ich snahe o vstup na poľskú stranu cez trhlinu v oceľovej zábrane.
Jeden z mužov na bieloruskej strane hranice ho zasiahol nožom do hrude. Život vojaka sa nepodarilo zachrániť. Jeho smrť šokovala celé Poľsko. Tento prípad je tiež dobrou ukážkou, čomu už viac ako tri roky čelia príslušníci poľských ozbrojených zložiek a vojaci na hranici s Bieloruskom.
Diktátor vydiera EÚ
V reakcii na vraždu vojaka, ktorej sa dopustil jeden z nelegálnych imigrantov, zaviedla poľská vláda na hraniciach s Bieloruskom nárazníkovú zónu. Tá sa rozprestiera na viac ako 60-kilometrovom úseku hranice, kam nie je možné vstúpiť bez príslušného povolenia. Väčšinou ide o oblasť ležiacu vo vzdialenosti 200 metrov od samotnej hraničnej čiary.
Na ďalšom šestnásťkilometrovom úseku sa zákaz vstupu začal uplatňovať na pás široký dva kilometre. Má to svoj dôvod. Poľská pohraničná stráž dennodenne hlási, že jej príslušníci zaznamenávajú niekoľko desiatok, ba aj viac ako sto pokusov o prekročenie štátnej hranice, a to imigrantmi, ktorí sa nachádzajú na území Bieloruska. Tí navyše na poľské hliadky hádžu kamene a konáre stromov.
Alexander Lukašenko, ktorý je vo funkcii prezidenta už tri desaťročia, tu nijaký problém nevidí. V prejave v Minsku na začiatku júla vyhlásil, že nemá v úmysle zasahovať do toho, čo robia imigranti z tretích krajín, ktorí sa aktuálne zdržiavajú v jeho krajine. „Zavesili ste nám slučku na krk a ešte nás chcete nútiť, aby sme vás bránili,“ vyhlásil, ako čítame v správach vládnych médií v Minsku. Diktátor pritom opätovne naznačil, že jeho cieľom je zrušenie sankcií, ktoré na neho uvalila EÚ. Už však zabudol dodať, kde sa v jeho krajine vzalo toľko nových prisťahovalcov z Iraku, zo Sýrie či z Afganistanu.
Odporcovia režimu utekajú do Poľska
Poľsko-bieloruské vzťahy sa výrazne zhoršili po prezidentských voľbách v Bielorusku v roku 2020, ktoré Lukašenko totálne sfalšoval. Bezprecedentné represie, ktoré sa v tom čase začali, boli namierené proti tisícom ľudí a mnohí museli utiecť do zahraničia.
Do Poľska sa tak dostalo veľa diktátorových odporcov a novinárov, ktorí kritizovali režim. Medzi nimi aj Pavel Latuška, bývalý minister kultúry Bieloruska, dlhoročný diplomat a bývalý riaditeľ najstaršieho bieloruského Divadla Janku Kupalu. Bol jedným z mála vysokopostavených predstaviteľov režimu, ktorí podporili niekoľkotisícové protesty v auguste 2020.
Latuška spolu s Lukašenkovou hlavnou volebnou súperkou a líderkou slobodného Bieloruska Sviatlanou Cichanovskou (ktorá bola po voľbách nútená odísť a dnes žije v Litve) vytvorili zjednotený prechodný kabinet (exilovú vládu). Väčšina členov tejto organizácie, ktorá je priamym Lukašenkovým konkurentom, sa ocitla práve v Poľsku.
Všetky tieto kroky sa nepáčili diktátorovi, na ktorého boli z dôvodu represií uvalené sankcie EÚ. No tie spočiatku až tak nezasahovali ekonomiku režimu, keďže neboli príliš drastické.
Uzemnil lietadlo, aby opozičníka posadil do väzenia
Zlomom vo vzťahoch Lukašenka a EÚ bol incident, ktorý sa odohral 23. mája 2021. Alexander Lukašenko vtedy osobne nariadil, aby lietadlo leteckej spoločnosti Ryanair smerujúce z Atén do Vilniusu nútene pristálo v Bielorusku. Bieloruské služby na letisku v Minsku zadržali opozičného novinára Ramana Protaseviča (po bielorusky Pratasevič, pozn. red.), ktorý sa nachádzal na palube lietadla, spolu s jeho partnerkou (ruskou občiankou) Sofiou Sapegovou. Počas povolebných protestov bol Protasevič redaktorom telegramového účtu opozičného spravodajského portálu Nexta (redakcia sídlila vo Varšave).
Bolo to jediné médium, ktoré sa režimu nepodarilo zablokovať hneď po augustových voľbách v roku 2020. Vďaka ich aktivitám sa Bielorusi dozvedeli, že v hlavnom meste a na mnohých ďalších miestach Bieloruska prebiehajú protesty. Po zadržaní bol novinár opakovane nútený ospravedlniť sa najvyšším predstaviteľom moci v štátnej televízii, bol odsúdený na osem rokov väzenia, aby mu následne diktátor udelil milosť (aktuálne zostáva v Bielorusku pod dohľadom štátnych služieb). Jeho partnerka, ktorá bola odsúdená na šesť rokov väzenia, bola po viac ako roku za mrežami omilostená a odcestovala do Ruska.
Nútené pristátie lietadla malo pre Bielorusko nezvratné dôsledky. Západ bol presvedčený, že Lukašenko lietadlo uniesol a dopustil sa tak teroristického činu. Po tomto incidente boli na Bielorusko uvalené skutočne tvrdé sankcie a odvtedy do bieloruského vzdušného priestoru nevstupuje žiadne lietadlo európskej leteckej spoločnosti (ani žiadnej inej spojenej so západným svetom).
Bieloruské aerolinky majú zakázaný vstup na všetky západné letiská. A už vtedy začali úrady v Minsku vydierať Európsku úniu migračnou krízou na hraniciach. O niekoľko mesiacov nato parlament v Minsku kontrolovaný režimom odstúpil od readmisnej dohody medzi Bieloruskom a EÚ.
Lukašenko zarába na privážaní imigrantov
Hneď po rozhodnutí Minska sa na bielorusko-poľskej hranici začali objavovať prvé skupiny imigrantov. Napätie rástlo a už v novembri 2021 došlo k pokusu o masový výpad na hraničný priechod Kuźnica. Bieloruské bezpečnostné sily vtedy zablokovali približne 2000 ľudí v pohraničnej oblasti a zabránili im vrátiť sa späť do Bieloruska. Pokus prekazili príslušníci poľskej pohraničnej stráže a polície. Mnohí z imigrantov sa naďalej pokúšali prekročiť hranicu cez les. Ako sa však dostali do Bieloruska?
Ešte v lete 2021 nemecký Der Spiegel spolu s centrom Dossier (založeným ruským opozičníkom Michailom Chodorkovským) odhalil, že štátna spoločnosť Centrkurort, ktorá patrí Lukašenkovej administratíve, pomáhala imigrantom z tretích krajín získať bieloruské víza. Informácie naznačovali, že stovky irackých občanov sa týmto spôsobom dostali do Bieloruska.
Zo správ nezávislých bieloruských médií vyplýva, že Lukašenkov režim a jeho štátne služby na migračnej kríze zarábajú. Na to, aby sa občan napr. Iraku dostal na bielorusko-poľskú hranicu, musel zaplatiť od tri- do osemtisíc dolárov. No zarábajú na tom nielen bieloruské, ale aj ruské konzuláty, keďže mnohí z imigrantov, ktorí sa v poslednom čase snažili dostať cez hranice, mali práve ruské víza.
Na území Bieloruska na tom zarábajú zase hotely, v ktorých sa títo občania dočasne ubytujú, kým neprekročia hranice. A zarábajú aj príslušníci bieloruských služieb, ktorí vozia imigrantov na hranice a ukazujú im smer. Väčšina imigrantov sa ani netají tým, že cieľom ich cesty je Nemecko či iné západoeurópske krajiny.
Migrantov Lukašenkov režim zneužíva ako zbraň proti EÚ. (zdroj: TASR/AP)Poľská menšina prenasledovaná v Bielorusku
V súčasnosti na hranici Poľska s Bieloruskom fungujú len dva zo šiestich hraničných priechodov (vrátane jedného priechodu pre nákladnú dopravu). Ostatné boli zatvorené. V Minsku už nie je poľský veľvyslanec a Varšavu už dávno opustil jeho bieloruský náprotivok. Medzi krajinami nepremávajú vlaky a nelietajú ani lietadlá. Dôvodom tohto stavu nie je len hybridná vojna na hraniciach v Lukašenkovej réžii či skutočnosť, že vo februári 2022 počas ruskej invázie na Ukrajinu bieloruský diktátor umožnil cez územie krajiny prechod ruských vojsk.
Ide aj o Lukašenkov postoj k Poliakom, ktorých podľa oficiálnych údajov Minska (ktoré sú značne podhodnotené) žije v deväťmiliónovom Bielorusku viac ako 300 000. V posledných rokoch štátne úrady zlikvidovali jediné dve fungujúce poľské školy (v mestách Hrodna a Vaŭkavysk), ktoré boli postavené ešte začiatkom 90. rokov minulého storočia z financií poľských daňových poplatníkov. Školy síce fungujú, ale v súčasnosti sú už výlučne ruskojazyčné.
Najväčšia poľská organizácia Zväz Poliakov v Bielorusku (ZPB) bola zlikvidovaná. Najprv prišla o šestnásť poľských domov v rôznych bieloruských mestách, a po voľbách v roku 2020 sa začali represie aj proti jej členom. Líderka poľskej menšiny Andżelika Borys strávila vo väzení viac ako rok. Poľský novinár a jeden z čelných predstaviteľov ZPB Andrzej Poczobut bol odsúdený na osem rokov za mrežami.
Režim nielenže pripravil Poliakov žijúcich v Bielorusku o možnosť vzdelávať sa v ich materinskom jazyku, ale zničil aj viacero poľských národných pamätníkov. Spomeňme napríklad pomníky vojakov Armie Krajowej bojujúcich počas druhej svetovej vojny na území II. Poľskej republiky, ktorej súčasťou (pred agresiou Nemecka a Sovietskeho zväzu v roku 1939) bola aj celá západná časť dnešného Bieloruska.
Lukašenko počas dlhých rokov svojho funkčného obdobia dôsledne vymazával toto historické obdobie z pamäti Bielorusov, ktorých presviedčal, že Bielorusko by sa malo hlásiť výhradne k ZSSR a Putinovmu Rusku.
Opoziční aktivisti umierajú vo väzení
Z hľadiska občianskych slobôd a ľudských práv je Bielorusko (podľa rebríčka Freedom House z roku 2023) na rovnakej úrovni ako Afganistan, Somálsko či Saudská Arábia. Bieloruské nezávislé centrum pre obranu ľudských práv (Viasna) začiatkom júla informovalo, že za mrežami aktuálne sedí 1423 politických väzňov. Medzi nimi aj zakladateľ a dlhoročný šéf Viasny Ales Biaľacki, nositeľ Nobelovej ceny za mier (2022), a lídri demokratickej opozície: Mikalaj Statkevič (14 rokov väzenia), Sjarhej Cichanovskij (19 rokov väzenia, manžel Sviatlany Cichanovskej), Maryja Kalesnikavová (11 rokov väzenia), Pavel Severinec (7 rokov väzenia) a mnohí ďalší odporcovia diktatúry.
Sloboda bola odňatá okolo tridsiatim nezávislým novinárom a pracovníkom médií vrátane Kaciaryny Bachvalovovej (8 rokov väzenia) a Pavla Mažejku (6 rokov väzenia).
Lukašenko sa svojich odporcov začal zbavovať už v 90. rokoch. V tom čase boli unesení jeho poprední kritici, ktorí nesúhlasili s tým, ako si uzurpoval moc prezidenta. V roku 1999 zmizli bez stopy: Juryj Zacharanka, bývalý minister vnútra; Viktar Hančar, bývalý predseda Ústrednej volebnej komisie Bieloruska, a Anatol Krasouski, bieloruský podnikateľ podporujúci opozíciu. O rok neskôr za nezvestného vyhlásili opozičného novinára Dmitryja Zavadského. Zoznam obetí režimu je dlhý.
Ľudskoprávni aktivisti odhadujú, že po voľbách v roku 2020 v dôsledku krokov režimu prišlo v Bielorusku o život už vyše desať osôb. Niektorí z nich zomreli za nevyjasnených okolností za mrežami (okrem iných Vitold Ašurak, Aleš Puškin či Ihar Lednik).
