Tetiana Stupnikova je umelkyňa, do Košíc prišla s manželom, dcérou Sofiou a dvoma mačkami. Má 48 rokov, manžel 39 a dcéra 15. Žili v Kyjeve.
Kyjev je rozdelený na ľavý a pravý breh rieky Dnipro. Toto rozdelenie je významné pre mestskú geografiu a život obyvateľov. Na ľavom brehu sa nachádza historické jadro mesta s mnohými historickými pamiatkami a kultúrnymi centrami. Pravý breh, ktorý je väčší a menej husto obývaný, sa rozvíjal neskôr a je domovom pre moderné obytné a priemyselné štvrte, ako aj pre obchodné a administratívne štvrte mesta.
Keď sa začala totálna invázia, mosty cez Dnipro, cez ktoré denne prúdil život, sa uzavreli. 27. februára 2024 sa podarilo Tetiane a jej rodine prejsť posledným vlakom z ľavého brehu Kyjeva. “Niekoľko týždňov po nás ľudia vôbec nemohli odísť. Naskočili sme do posledného vozňa. Podarilo sa nám dokonca kúpiť si lístky cez internet. Išli sme do Užhorodu, a tam sme sa rozhodli, že pôjdeme na Slovensko,” opisuje cestu.
Tetiana v košickej Tabačke, na svojej druhej slovenskej výstave. (zdroj: Archív TS)Na stanici s lístkami, ktoré nebolo treba
Dnes už ako zábavnú príhodu hovorí, že lístky pritom vôbec nebolo treba. To ale Stupnikovci nevedeli a tak na stanici celý deň čakali na svoj vlak, keď prišiel, nastúpili doň a sadli si na svoje miesta. Mnohí spolucestujúci, najmä ženy a deti žiadne lístky nemali. Nebolo ich treba. Hoci v tom prípade cestovali v preplnenej chodbe.
“Až teraz mi dochádza, že keby sme tie lístky nemali, nikdy by sme nešli na železničnú stanicu a nikdy by sme sa nedozvedeli, že existujú evakuačné vlaky, ktoré berú cestujúcich zadarmo a odvážajú ich na bezpečné miesta,” hovorí Tetiana s tým, že predtým žiadna vojna nebola a tak to, ako veci fungujú počas vojny, málokto tušil.
Bunda, karimatka, jedna z mačiek a škatuľa od kaše. Túto fotku urobila Sofia cestou na Slovensko. Rodina takéto fotky posielala príbuznýmže sú v poriadku, aby o nich nemali strach. (zdroj: Archív TS)So sebou mali jeden kufor. A z vecí, ktoré zbalili, bola väčšina pre mačky. Stupnikovci jedli vo vlaku instantnú kašu. Kupovali ju už pred vojnou, keď ešte nevedeli, čo ich čaká. Obsahovala vitamíny a bola kalorická. Na cestu si zobrali celé balenie.
“Mali sme aj nejaké oriešky, vždy ich nosím so sebou, pretože mám problémy s cukrom a niekedy potrebujem rýchlo niečo zjesť,” dodáva Tetiana.
Odišli, keď počuli výbuchy
Prvé dni totálnej vojny nebolo jasné, čo sa bude diať, prebiehali boje o Hostomel. “Ak by Hostomel dobyli, pokračovali by na Kyjev,” povie Tetiana. Rozhodnutie odísť padlo, keď začuli doma prvé výbuchy. Stupnikovci žili sme na ľavom brehu Dnipra, Rusi zaútočili práve z ich strany.
Tetianini rodičia už nežijú, zomreli ešte pred vojnou. V Kyjeve má sestru a jedného synovca. Do Kyjeva sa vracia raz ročne, navštevuje svojich lekárov.
“Chodím na prehliadky. Minulý rok som bola v auguste. Situácia bola vtedy veľmi zlá, stále boli poplachy a boli dosť dlhé. Tento rok som v máji. Videla som,možno aj vďaka pomoci zo Západu funguje, že protivzdušná obrana funguje veľmi dobre,” opisuje návraty.
Nepretržitý panický atak
“Ťažko slovami opísať paniku, v ktorej som sa ocitla,” vracia sa Tetiana v spomienkach do dní, keď sa začala vojna. Dodáva, že nemohla jesť, nedokázala piť, bolo to ako nepretržitý panický záchvat.
“V rade na hraniciach sme plakali, ostatní ľudia tiež plakali, mnohí sa lúčili s rodinami. Ľudia stáli na hraniciach aj 14 hodín, väčšinou to boli matky s malými deťmi. Pamätám si, že tam bola jedna žena s malým dieťaťom, ktorému bola veľká zima a bolo zavinuté do niekoľkých diek,” opisuje traumu z čakania na hraniciach Tetiana.
“My sme mali sme veľké šťastie, že sme tam stáli len niekoľko hodín. Prišli dobrovoľníci s autobusmi a oznámili nám, že je možné ísť do Čopu a odtiaľ ďalej do Európy vlakom,” dodáva.
Tetiana miluje Košice
Rozhodnutie pre Košice padlo pre manželovu prácu. Spoločnosť, v ktorej pracuje ako IT špecialista, má na Slovensku pobočku práve tu, a tak vlastne z jednej kancelárie prešiel do druhej. Rodina dostala dočasné utočisko a on pokračoval v tej istej práci.
Narodeniny dcéry, ktoré má 2. marca, už oslavovali vo Valalikoch. Bývali u manželovho kolegu, spolu s inými odídencami. Rodina s ešte menšími deťmi bola na poschodí, Stupnikovci dočasne v suteréne. Veľmi skoro sa presťahovali do bytu v Košiciach a sú spokojní.
“To, keď sme vstúpili na Slovensko, bol zlomový bod v mojom živote. Mám rada Slovákov, mám tu rada takmer všetko,” hovorí Tetiana. Dodáva, že jediné, čo si tu stále nemôže nájsť, sú lekári. “Ale na druhej strane, lekárov som si zháňala aj v Kyjeve, takmer celý život,” povie.
Pomoc pre odídencov na bývanie nikdy nevyužili
Tetianin manžel sa za svoj život veľakrát sťahoval a ak má pri sebe svoju rodinu, necíti strach. Hrdinsky zvládala presun na Slovensko aj Sofia. “Hovorí sa, že tínedžeri majú so všetkým problém a neposlúchajú. Moja dcéra bola veľmi poslušná,” povie Tetiana.
Na Slovensku Stupnikovci nikdy nevyužili finančnú pomoc určenú pre utečencov na bývanie. “Môj manžel povedal, že odchádzajú matky s deťmi a iní ľudia, ktorí túto pomoc reálne potrebujú. Pracoval po odchode z Kyjeva každý deň, dokonca aj v Užhorode, aj hneď po tom, ako sme sem prišli,” vraví Tetiana.
Život na Slovensku zvládajú finančne sami. “Keďže sme si prenajali byt v prvých dňoch, za predvojnové ceny, nie je to veľmi drahé,” doplní Tetiana.
Nostalgia za Kyjevom
Byt Stupnikovcov stále stojí, najprv v ňom bývala rodinná kamarátka, teraz tam pustili susedku. Považuje Tetiana Kyjev stále za svoj domov? “Nie. Možno už nie,” odpovedá dnes. Dlho to tak ale nebolo.
Tetiana hovorí ale, že spočiatku cítila veľmi silnú nostalgiu. Manžel aj Sofia jej do toho opakovali, že v Kyjeve už nič nie je také, ako si to pamätá. Tetiana si ale myslela svoje a o Kyjeve sa jej aj často snívalo. Veľmi sa chcela vrátiť domov. "Mala by si prísť do Kyjeva a presvedčiť sa o všetkom na vlastné oči,” povedala jej na to Sofia.
Z prvého návratu do Kyjeva si Tetiana pamätá pocit, ako tam boli všetci vystrašení. Stále lietali rakety, protivzdušná obrana ešte nefungovala. Najviac sa útočilo na pravý breh, bolo tam veľa zničených budov. Spočiatku, keď zaznela v meste siréna, všetci utekali a schovávali sa. Dnes reagujú ľudia pokojnejšie. Bežné je vypínanie elektriny.
Lekári po útoku na kyjevskú nemocnicu. (zdroj: TASR/AP)Dnes Tetiana hovorí, že do Kyjeva by sa už nevrátila, hoci to môže vyzerať, že je tam teraz bezpečnejšie, nikdy neviete, čo sa môže stať. Zapravdu jej dáva aj nedávny útok na detskú nemocnicu.
Možno bude so mnou všetko v poriadku, možno nie
Menej mužov a viac starých ľudí. Tak by opísala Kyjev zjednodušene Tetiana. “Vo všeobecnosti je na uliciach menej ľudí. Mnoho ľudí zomrelo zo stresu. Aj zvieratá,” dodáva. Takú skúsenosť má aj jej kamarátka, zomrel jej pes. “Stres mu zlomil srdce,” povie Tetiana.
Tetiana má rakovinu štítnej žľazy. A invalidný preukaz. To je aj dôvod, prečo mohol manžel odísť. O rakovine nemá problém hovoriť. Veľmi pokojne vysvetľuje, že liečba u nej prebieha dobre, pre niekoľko špecifík ale nie je možné, že by sa vyliečila úplne.
“To znamená, že mi predlžujú život a musím chodiť na vyšetrenia. Možno bude všetko v poriadku, možno nie. Zvyčajne sa metastázy ničia rádioaktívnym jódom, moje sa dajú odstrániť len chirurgicky,” opisuje.
Pred vojnou mala výborné výsledky, desať rokov bola v remisii. “Keď sa začala vojna a prišli sme na Slovensko, začala som chodiť na testy a tie sa stále zhoršovali a zhoršovali. A potom sa náhle začala recidíva,” vysvetľuje.
Pri otázke, čo si myslí, že to súvisí s vojnou, nezaváha, hovorí, že rozhodne áno.
Vojna je ako prírodná katastrofa
Tetiana hovorí, že vníma vojnu ako prírodnú katastrofu, pretože ju nemôžete ovplyvniť. “Nie som veriaci človek, ale myslím si, že je lepšie sa na veci pozerať zhora,” dodáva.
Opisuje, že keď jej diagnostikovali rakovinu, prežívala veľmi ťažký stav depresie a apatie. Ale potom si uvedomila, že práve pre rakovinu začala vnímať život inak a začala si ho viac vážiť. Napríklad sa začala inak správať k Sofii. “Nechcem, aby si moje dieťa po mojej smrti pamätalo, že som na ňu len kričala. Verím, že musíme prejsť rôznymi skúškami a že sú nám dané z nejakého dôvodu, aby sme sa stali lepšími a silnejšími. Je pre mňa ľahké tomu veriť,” vraví.
A vojna? Je veľmi ťažké ju pochopiť, umierajú ľudia, umierajú deti. “Ale ak budeme len kričať, že sa všetko skončilo a búchať hlavu o stenu, nebude to lepšie,” myslí si Tetiana. Aj ona a jej rodina sa snaží žiť, ale zároveň pomáhať. Tetiana nechala na Ukrajine väčšinu svojich obrazov na dobročinných výstavách. Jej manžel niekoľko prvých mesiacov posielal na frontovú líniu termokamery.
Pracovala ako ekonómka, dnes maľuje
V Kyjeve Tetiana pracovala ako ekonómka, kým otehotnela. Keď bola Sofia ešte malá, diagnostikovali Tetiane rakovinu. Dodáva, že to vyzerá, že je zdravá, ale nedokáže nič robiť veľmi dlho. “Ťažko sa to vysvetľuje, ale jeden deň idem na aktívnu prechádzku a následne som tri dni doma,” opisuje svoj zdravotný stav.
Maľovať začala úplne náhodou. Kamarátka ju zobrala na dámsku párty, kde si ženy otvorili fľašu vína, sadli si a maľovali obrazy. “Sú veci, ktoré nedokážem slovami vyjadriť, ale dokážem ich nakresliť. Je to iný svet a mne sa v ňom páči žiť. Kreativita ani nezávisí od môjho zdravotného stavu, takže ju viem realizovať v akomkoľvek stave, a to je veľmi motivujúce,” opisuje lásku k maľbe Tetiana.
Toto dielo vystavovala Sofia Stupnikova v Kyjeve na výstave NeDetský svet. (zdroj: Archív TS)Po vojne nemala veľa výstav. Tá posledná v centre Kyjeva sa volala NeDetský svet. Bola o tom, ako vojna ovplyvňuje deti. Sofia pre tento projekt vytvorila sochu. Maľba je pre Tetianu príležitosť vyjadriť sa, aj spoločensky.
Na Slovensku pre zdravotný stav nemaľuje každý deň a vraví, že má aj bariéru propagovať tu svoje umenie.
Čierne obrazy som odložila a zabudla na ne
Keď sa začala vojna, práce Tetiany boli jednofarebné, tmavé, dokonca čierne. “Bol to dosť veľký stres, tak som tie obrazy odložila a zabudla som na ne,” vraví. Vo svojej tvorbe pritom rada používa jasné farby, hoci sa to podľa nej nepovažuje za profesionálne.
Obrazy Tetiany Stupnikovej vystavené v košickej Tabačke. (zdroj: Archív TS)Hovorí o sebe, že nie je veľmi pozitívna osoba, a ak by som si mala vybrať obraz pre seba, bolo by to niečo strašidelné a tmavé. Ale dodáva, že človek nemaľuje to, čo páči jemu, ale to, čo vychádza z jeho vnútra.
Tí, čo zostali na Ukrajine, podľa nej stále maľujú desivé obrazy. Aj Tetiana maľovala obraz na jednu výstavu na Ukrajine. Vraví, že nebol veľmi strašidelný, bol o detskej predstave vojny. “Nepáčil sa mi,” dodá.
Vojna nie sú iba rakety
Ľudia, ktorí vojnu na Ukrajine zľahčujú a že sú mnohí z nich aj na Slovensku, tomu celému podľa Tetiany vôbec nerozumejú.
“Musíte pochopiť, že vojna nie je len o raketách, ktoré padajú, ale aj o zničenej spoločnosti,” povie. Dodáva, že keď bola vojna vo Vietname, mnoho amerických vojakov sa vrátilo do Ameriky a hoci samotní Američania nemali vojnu na svojom území, spoločnosť bola zničená.
Okrem toho je to pre Tetianu aj ekologická katastrofa. Vojna je aj o rozbitých rodinách, rozvedených rodinách, a tiež o tom, že nemáte lekárov, pretože slúžia na fronte.
“Keď som bola v Kyjeve, chcela som ísť na trh kúpiť čerstvé ovocie a zeleninu, ale jednoducho sa nepredávali v takom množstve ako pred vojnou. Niektoré polia sú zamínované a niektoré okupované. Ak si spomenieme na druhú svetovú vojnu, musíme si pripomenúť aj na desaťročia povojnovej depresie v Európe, a to je veľmi desivé,” hovorí Tetiana.
Slováci: Súcit s Ukrajinou a zároveň podpora Ruska
Na začiatku vojny boli podľa Tetiany všetci múdri a vedeli, kedy sa vojna skončí. Skoro. “Vtedy sme všetci dobre vedeli, čo by mal Zelenskyj urobiť. Keď rozmýšľate o politikoch, hovoríte si, urobil by som to a to, ale keď to týka osobne vás, je to iné. Ja sama neviem, čo by som urobila ja,” myslí si.
Každý si vtedy myslel, že to nebude trvať dlho. Ale teraz sa k tomu nikto nevyjadruje. “Možno sa to skončí zajtra, možno nikdy,” povie Tetiana.
Dúfa, že ukrajinská vláda vie, čo má robiť, že má plán a že Európa má tiež nejaký plán. Stretla sa so Slovákmi, ktorí súcitia s Ukrajincami, ale zároveň podporujú Rusko. Nesnaží sa ale nikoho presviedčať. Ak chcem, vyjadrí svoj názor, ale do žiadneho konfliktu nejde a nezačína ho.
Nerozumiem po slovensky, odkazuje Tetiana hejterom
Pri dome, kde Stupnikovci bývajú, sedáva na lavička pán, ktorý si rád vypije. Ten nadáva na Ukrajincov. Tetiana hovorí, že mu vždy len povie, že nerozumie po slovensky.
Rovnako ako pánovi, ktorého stretli so Sofiou pred galériou. Muž si niečo mrmlal, oslovil ich, povedali mu, že sú z Ukrajiny a preventívne aj, že nerozumejú po slovensky. “Muž tam potom päť minút stál, nadával na Putina a súcitil s nami,” opisuje aj opačný zážitok Tetiana.
Aj Sofia má viac dobrých ako zlých skúseností. V škole ju najviac baví matematika. Väčšinou sa kamaráti s Ukrajincami, ale veľmi sa jej páči jej slovenská trieda, správajú sa k nej všetci láskavo.
Tetiana sa slovenčinu učí už dlhšie, s lekciami začína teraz aj jej manžel. Ten používa v práci angličtinu. Sofia hovorí dobre, deti sa v škole naučia jazyk rýchlo.
Telegram som si vypla a znova zapla
Tetiana hovorí, že správy z Ukrajiny nedokáže nesledovať. “Raz som si vymazala všetky skupiny v Telegrame, ale aj tak som ich začala zase ich sledovať. Ukrajina je moja rodná krajina, záleží mi na nej,” povie.
Dodáva, že sa bojí predpokladať, čo bude, keď sa vojna skončí. Veľa vecí si už naplánovali a veľa očakávali, teraz už neplánujú nič. “Musíme žiť v prítomnosti,” myslí si.
Keď prišla Tetiana do Košíc, začala chodiť na hodiny angličtiny. Stretla tam veľa ľudí. Neskôr tieto kurzy zatvorili a teraz opäť otvorili. A začali tam chodiť tí istí ľudia, ako aj predtým. “Pamätám si ich vtedy, po začiatku vojny, a teraz sa pozerám na tých istých ľudí a vidím, ako "rozkvitli". Myslím, že sme si už zvykli na pokojný a mierumilovný život,” konštatuje Tetiana.
Výstava v Tabačke
Myslí si tiež, že keby prišla sama, bez rodiny, bolo by to pre ňu ťažké. “Uvedomila som si, že keď som s rodinou, nič nie je ťažké a všetko je v poriadku. Nemôžem sa na nič sťažovať. Nemôžem sa sťažovať ani na svoju chorobu, pretože je veľa ľudí, ktorí sú na tom zdravotne horšie ako ja,” dodá.
Tetiana v košickej Tabačke, na svojej druhej slovenskej výstave. (zdroj: Archív TS)V júni mala Tetiana výstavu svojich obrazov v Košickej Tabačke. Hovorí, že je to vďaka centru pre odídencov Modrý bod a Júlii Rokickej, ktorá ho vedie. “Veľmi podporuje našich ľudí a naše deti. Keby nebolo jej, nikdy by som sa neodvážila vyjsť von a niečo na Slovensku ukázať, ostala by som zavretá doma,” priznáva sa Tetiana. Júlia jej pomohla už s dvoma výstavami, jednou malou v Unicefe, druhá väčšia je v Tabačke.
V Modrom bode v Košiciach majú tiež veľa aktivít pre deti, od škôlkarov po tínedžerov. “Moja dcéra s nimi neustále chodí na výlety či kurzy. Obe chodíme aj k psychológovi, ale to do Červeného kríža,” váži si Tetiana pomoc, ktorú dostáva.
Na záver sa ešte vráti k Júlii. “Veľmi ma podporuje ako ukrajinskú umelkyňu. Ukazuje mi, akí môžeme byť talentovaní, aj to, ako ťažko nám je, ale tiež, že s pomocou sa dá zvládnuť všetko,” povie.
