Expert na hybridné hrozby: Kremeľ dnes pozná naše publikum lepšie ako my

Dezinformačné kanály využívajú techniky sovietskej KGB, ktorá prirovnávala účinok dezinformácií k sile vody kvapkajúcej na kameň: funguje nie preto, že je silná, ale preto, že je vytrvalá. To musíme robiť aj my, hovorí expert na ruské hybridné hrozby a dezinformácie JAKUB KALENSKÝ.

Ako podľa vás správu o útoku na slovenského premiéra prijali v Kremli?

V Kremli sa zvyčajne riadia heslom: čím horšie pre nich, tým lepšie pre nás. Bez ohľadu na to, že možno Robert Fico je jedným z ľudí, ktorí pomáhajú šíriť ich naratívy, ich musí tešiť miera hystérie, polarizácie a násilia, ktorú udalosť ako atentát prináša. Čím iracionálnejšie a emotívnejšie publikum, tým úrodnejšia pôda pre dezinformačné či informačné operácie. A takéto udalosti prinášajú veľa emócií.

Je príliš priamočiare spájať šírenie nenávisti s hybridnou vojnou, ktorej bolo Slovensko vystavené v poslednom desaťročí? Inými slovami, je nesprávne tvrdiť, že útok na premiéra je dôsledkom hybridnej kampane namierenej proti Slovensku?

Takáto udalosť nemôže byť dôsledkom len jedného faktora. Útoky na Kapitol vo Washingtone boli zjavne posilnené ruskými operáciami, ale nemôžeme ich pripísať len ruskému vplyvu. V hre boli aj vnútorné americké faktory. A toto je rovnaký prípad.

Bol tu dlhodobo zjavný ruský vplyv zameraný na vyššiu polarizáciu, ale nemôžeme všetko zvaliť len na nich, pretože v hre sú aj vnútorné faktory. Bohužiaľ, niektoré z vnútorných faktorov sú viac či menej v súlade so záujmami Kremľa.

Niektorí ľudia by povedali, že máme vnútorné problémy a aktéri ako Rusko a Čína ich len zneužívajú, takže za to nemôžu oni, ale my. Táto logika sa mi nepáči. Znie to ako obviňovanie dievčaťa, ktoré bolo znásilnené: nemala ísť na to miesto, bola zle oblečená. Nie, chceme, aby sa dievča mohlo obliecť, ako chce a ísť, kam chce. Chceme, aby si ľudia mohli dovoliť byť zraniteľní, preto musíme zabezpečiť, aby vonkajší agresori nemohli zneužiť túto vlastnosť slobodnej spoločnosti. Je to ich vina, hoci nemôžeme povedať, že sú za to stopercentne zodpovední.

Podcenili krajiny na východnej hranici EÚ a NATO strategickú komunikáciu? Rozumieme vôbec tomu, o čo v nej ide?

Nie som si istý, či môžeme všetky tieto krajiny hodiť do jedného koša. Ukrajina, ktorá čelí najväčšej ruskej agresii vo vojenskom zmysle, ale aj v informačnej oblasti, nebola pripravená na to, čo prišlo v roku 2014.

Ale pokiaľ ide o strategickú komunikáciu, Ukrajina v roku 2024 a Ukrajina v roku 2014 sú dve úplne odlišné krajiny. Možno na začiatku došlo k podceneniu - ale dá sa to vôbec tak nazvať, keď na Ukrajine vtedy bola proruská vláda a štátnu správu infiltrovali ruskí agenti? Oni predsa nechceli potláčať ruský vplyv, keď sami boli jeho súčasťou. Ukrajina je teda osobitný prípad. A v súčasnosti je lídrom v boji proti ruským vplyvovým aktivitám.

Nemyslím si tiež, že situáciu podcenilo Estónsko, Lotyšsko alebo Litva. Ich problémom môžu byť zdroje a to, že sú oveľa menšie ako veľmi veľký agresor. Estónsko je krajina veľká ako Praha a napriek tomu odvádzajú dobrú prácu.

Ich problémy sú iné ako problémy, ktorým čelíme my na Slovensku, v Českej republike alebo v Maďarsku. Majú veľmi veľkú rusky hovoriacu menšinu, ktorá žije v úplne inom informačnom vesmíre, konzumuje ruské pseudomédiá a verí úplne absurdným príbehom.

A čo krajiny Visegradskej skupiny?

Mohli sme urobiť viac. Časť problémov, ktorým čelíme, je tu preto, že sme podcenili situáciu. Na druhej strane by bolo príliš zjednodušené povedať, že naše krajiny urobili všetko zle, pretože keď sa pozriem ďalej na západ, nevidím, že by to bolo oveľa lepšie.

Mnohé západoeurópske krajiny si mysleli, že ruské dezinformácie sú problém len pre Ukrajinu, alebo možno len pre krajiny Východného partnerstva, alebo len pre krajiny bývalého sovietskeho bloku, ale určite nie pre západnú Európu. Je to však celoeurópsky problém.

Rusi sa nám veľmi šikovne snažia podsúvať naratívy, že aj keď niečo proti nim robíme, možno to nemá žiadny vplyv, tak prečo sa vôbec snažiť? Ich postupy sú ako cez kopirák postupov z čias studenej vojny. Preto nemám rád, keď ľudia všetko pripisujú novým technológiám. Rusi robili presne to isté pred príchodom sociálnych sietí a boli úspešní.

Ich postupy však fungujú podstatne lepšie v Strednej Európe ako na Západe. Mali sme smolu v tom, že sme nemali dosť času na vybudovanie odolnosti po páde totalitného režimu?

Tento faktor je určite v hre. Jasne vidno, že dezinformátori to majú ťažšie v krajinách, kde je dôvera verejnosti voči inštitúciám vyššia - Švédsko, Fínsko, severná Európa všeobecne. Úroveň dôvery v inštitúcie je veľkým faktorom a nemôžete ju dosiahnuť len prostredníctvom strategickej komunikácie. Musíte tiež výrazne odpolitizovať štátnu správu.

Vo Švédsku nemôžu všetky vládne agentúry podliehať ministerskej vláde vrátane úradu zodpovedného za psychologickú obranu. Minister im nemôže hovoriť, čo majú robiť. Vláda určuje smer, ale ako to skutočne urobiť, je na štátnych úradníkoch. Aj takto sa buduje dôvera, pretože ľudia vedia, že štátna služba nepodlieha politickým tlakom. To, žiaľ, v krajinách bývalého sovietskeho bloku nemáme.

Na druhej strane máme v porovnaní so západnou Európou aj veľkú výhodu, a tou je historická skúsenosť, takže niektoré ruské operácie dokážeme rozpoznať skôr ako oni.

Obávam sa, že v niektorých západoeurópskych krajinách stále vidno určitú mieru naivity voči Rusku, čo u nás nie je - možno nehovorím o širokej verejnosti, ale minimálne v bezpečnostnom aparáte. Keby Západ počúval tieto skúsenosti, problémy, ktoré máme teraz, by boli podstatne menšie.

Mala by byť mentálna odolnosť súčasťou strategickej komunikácie štátu? Ako konkrétne by sa dala budovať v spoločnostiach, ako je Česká republika alebo Slovensko? Je to len o vzdelávaní?

Vzdelávanie určite hrá rolu. Ale to prinesie výsledky za desaťročia, nie za jeden rok. Ak vám niekto povie, že mediálna gramotnosť vyrieši celý problém, potom pravdepodobne nevie, o čom hovorí. Dokonca ani Fínsko, krajina s najvyššou mediálnou gramotnosťou na svete, nemá nulový problém s dezinformáciami. Ak si teda myslíte, že riešením je mediálna gramotnosť, pravdepodobne máte na mysli úroveň mediálnej gramotnosti, akú ľudstvo ešte nepozná.

Musí tu byť aj určitá kvalita komunikácie politickej elity, v rámci ktorej sa politici nesnažia prehlbovať rozdiely alebo deliace línie. Túto zodpovednosť voči informačnému priestoru v strednej Európe nevidím.

Ďalšou časťou je politická práca na vyrovnávaní rozdielov medzi rôznymi sociálno-ekonomickými skupinami.

V krajinách s menšími rozdielmi medzi hlavným mestom a vidiekom, medzi mladšou a staršou generáciou, medzi vyššie a nižšie vzdelanými vidíte, že problém s dezinformáciami je menší. Politici, ktorí sa snažia hrať na tieto deliace čiary, tento problém ešte zhoršujú. Súdržnejšia spoločnosť je odolnejšia voči informačným útokom.

Všetky tieto riešenia fungujú z dlhodobého hľadiska. Keby vás teraz počúvali všetky vlády, ktoré sú otvorené akémukoľvek riešeniu, čo by ste im okamžite povedali, aby urobili?

Roky zhromažďujem rôzne protiopatrenia v krajinách na východnej línii a na základe toho, čo som zistil, som vytvoril koncepciu štyroch obranných línií.

Prvým je zisťovanie a dokumentovanie toho, čo sa deje v informačnom priestore. Predstavte si, že by ste museli riešiť pandémiu covidu bez toho, aby ste vedeli, koľko ľudí malo vírus, koľko ľudí bolo zaočkovaných, koľko ľudí zomrelo. Bohužiaľ, v tejto situácii sa nachádzame, pokiaľ ide o dezinformácie. Projekty ako EUvsDisinfo, Digital Forensic Research Lab, či pracovná skupina EDMO robia svoj monitoring, rovnako ako lokálni aktéri, napríklad Konspiratori.sk na Slovensku.

Dokumentáciu obsahu máme viac-menej pokrytú, ale kvantitatívnu stránku sme veľmi dobre nepokryli. Koľko dezinformačných kanálov existuje? Koľko správ denne šíria? Na koľko ľudí sa zameriavajú? Koľko ľudí zasahujú? Koľko ľudí presvedčia? Rastú tieto počty alebo klesajú? Je alarmujúce, že tieto čísla nemáme k dispozícii. Ako môžeme navrhovať riešenia pre informačný priestor, keď ani nepoznáme jeho kvality? Obávam sa, že Kremeľ zatiaľ pozná naše publikum lepšie ako my.

Čo nasleduje po zdokumentovaní problému?

Druhou líniou je zvyšovanie povedomia o probléme. Musíme si uvedomiť a prijať skutočnosť, že publikum je podstatne roztrieštenejšie ako pred 15 - 20 rokmi. Nemôžeme dúfať, že vláda osloví 90 percent ľudí, alebo že to urobia mainstreamové médiá.

Dezinformátori sa prispôsobili oveľa lepšie ako my; majú veľa rôznych kanálov pre rôzne publiká. Vedia, že aj kanál, ktorý osloví 12 ľudí denne, má svoju hodnotu. Starí majstri KGB prirovnávali účinok dezinformácií k vode kvapkajúcej na kameň. Má význam, pretože je vytrvalá. Takže majú tisíce kvapiek dopadajúcich na to isté miesto. Tento mechanizmus musíme napodobniť aj my: médiá, vláda, občianska spoločnosť, výskum.

Ale učiť sa môžeme tiež od Ukrajiny v hľadaní inovatívnych riešeni, napríklad zapojenie celebrít, stand-up komikov, hráčskych komunít. Na Ukrajine pomáhajú zvyšovať povedomie svojho špecifického publika.

Tretia línia sa týka snahy o nápravu, zmiernenie a prevenciu nedostatkov v informačnom ekosystéme. Tu prichádzajú na rad dlhodobé riešenia: mediálna gramotnosť, sociálno-ekonomická súdržnosť spoločnosti, úroveň polarizácie. Patrí sem aj tlak na prevádzkovateľov sociálnych sietí, pretože ide o slabé miesto, ktoré sa často zneužíva.

Aká je úloha tradičných médií v tomto procese?

Ak máme slabé médiá, máme problém. Kedysi som bol novinárom a pamätám si, že počas finančnej krízy v roku 2008 museli médiá znížiť počet zahraničných a regionálnych spravodajcov.

Zahraniční spravodajcovia sú najdrahší a regionálni spravodajcovia majú najmenšie publikum. Najjednoduchšie je mať len ľudí v hlavnom meste. Ale práve tieto medzery vypĺňa dezinformačný ekosystém. Poskytujú vám množstvo obsahu o zahraničnej politike, hoci sú to len lži a dezinformácie.

V celej Európe existuje veľa lokálnych dezinformačných webových stránok zameraných na veľmi špecifickú komunitu - napríklad na jedno mesto. Poskytujú vám hyperlokálne správy a pridávajú dezinformačnú príchuť o ukrajinských fašistoch, migrantoch dobiehajúcich Európu a podobne.

A čo posledná línia obrany?

Prvé tri línie sú o nás ako o obetiach dezinformačnej agresie. Štvrtá línia je o snahe niečo urobiť s informačným agresorom: obmedziť ho, potrestať, odradiť, uložiť mu náklady, sťažiť mu život.

Som rád, že po roku 2022 boli zavedené ďalšie sankcie, hoci sa stále obávam, že to nestačí. A som veľmi smutný, že muselo dôjsť až k hrozným vojnovým zločinom na Ukrajine, aby sme uznali, že niečo také je prijateľné riešenie. Potrebujeme tiež riadne vyšetriť ruské aktivity. Žiaľ, americké voľby v roku 2016 sú zatiaľ jediným zásahom do volieb, ktorý bol riadne vyšetrený.

Ako môžeme potrestať tých, ktorí sa na týchto operáciách podieľajú, ak ich ani nevyšetríme? Je to nemožná úloha. Dokonca aj v mojom rodnom Česku sme videli najmenej dvoje volieb, ktoré boli veľmi podozrivé a v ktorých bol ruský vplyv pravdepodobne nezanedbateľný, ale stále nevieme, aký veľký bol, pretože sme ho nevyšetrili.

Ďalším nástrojom je demonetizácia. Ruské zdroje dostávajú stovky miliónov, možno miliardy dolárov z reklamy od západných spoločností. Ako je možné, že sme to nezastavili? Vladimír Lenin povedal, že "kapitalisti nám predajú povraz, na ktorom ich obesíme". Presne to sme robili.

Ide aj o to, aby sa zlým aktérom zamedzil prístup. Nemusíme pozývať ruského veľvyslanca, aby predstavil inú stranu príbehu. Keď zmiešate vodu s jedom, stále je to jedovatý produkt. Mali by ste divákom povedať, čo je pravda a čo je lož. To je úloha novinára.

Bol som ohromený, keď som videl titulky po rozhovore Tuckera Carlsona s Putinom [odvysielanom začiatkom februára 2024 - pozn. red.], keď povedal, že nezaútočí na pobaltské štáty ani na Poľsko. Je to človek, ktorý povedal, že nezaútočí na Ukrajinu, a médiá ho citujú ako spoľahlivý zdroj.

Je to však aj o sociálnych médiách. Sloboda prejavu neznamená, že každý musí mať privilégium byť akceptovaný na každej jednej platforme. Česká eurokomisárka Věra Jourová často hovorí, že sloboda prejavu sa nerovná slobode dosahu. Mám právo povedať niektoré veci, ale to neznamená, že mám právo objaviť sa v hlavných médiách alebo na každej jednej platforme sociálnych médií a osloviť milióny ľudí.

Povedali ste, že nemôžeme zvaľovať celú vinu na sociálne médiá. Niekedy počujem, ako si ľudia povzdychnú, že by nám bolo lepšie bez týchto sietí. Je to tak?

Nedávno som si znovu prečítal román 1984. Spomínate si, aký nástroj George Orwell považoval za kľúč k ovládnutiu celej spoločnosti? Bola to televízia. Predtým boli ľudia, ktorí si mysleli, že rozhlas úplne zničí spoločnosť, pretože dokáže osloviť neuveriteľné množstvo ľudí.

Pre Hitlera to bol kľúčový kanál, cez ktorý sa prihováral celej nemeckej spoločnosti. Ľudia mali strach z dennej tlače, keď prišla, a obávali sa, že úplne zničí spoločnosť. Dokonca som počul, že ľudia obviňovali kníhtlač z rozpútania tridsaťročnej vojny.

Každá komunikačná revolúcia prináša obavy, že nový nástroj úplne zničí spoločnosť, a napriek tomu sme vždy prežili. Počas prvých dní tlače sa však uverejňovali hrozné veci bez ohľadu na pravdu a fakty. A museli sme si na to vytvoriť určité pravidlá.

Problémom je, že pre sociálne médiá ešte stále nemáme zavedené pravidlá. Keď si ľudia prvýkrát začali kupovať autá, neexistovali žiadne pravidlá cestnej premávky. A pravdepodobne bolo veľa aj smrteľných prípadov. Potom ľuďom napadlo, že by bolo dobré mať dopravné predpisy. A v tejto situácii sme teraz aj my, potrebujeme dopravné predpisy pre sociálne médiá.

Frustruje ma, že to trvá tak dlho. Musím sa priznať, že nechápem, keď prevádzkovatelia sociálnych sietí tvrdia, že nemôžu niesť zodpovednosť za všetko, čo sa zverejní. Je to problém, ktorý ste si vytvorili, nie? Takže by ste ho mali aj vyriešiť.

Kto by mal vytvoriť tieto “dopravné predpisy”, keď v celom západnom svete sociálne siete tak, ako sú nastavené, pomáhajú populistickým politikom dostať sa k moci?

To je dobrá poznámka, ktorá nás vracia k rozhovoru o silnej, spoľahlivej a odpolitizovanej štátnej službe schopnej robiť rozumné veci bez ohľadu na to, kto je práve pri moci. Ak chcete ľuďom vysvetliť, prečo by sa mali starať o inštitúcie, možno je to jeden z dôvodov, aby politici, ktorí sa zmocnili určitého kanála, určitej platformy, ju nemohli zneužiť na svoje vlastné ciele. My máme šťastie, že máme EÚ. Tlak na spoločnosti pôsobiace v oblasti sociálnych médií prichádza z Bruselu.

Moji kolegovia spoza Atlantiku nám často dosť závidia, že máme Kódex postupov v oblasti dezinformácií a Zákon o digitálnych službách. Mali by sme si tiež vážiť úlohu tradičných médií a občianskej spoločnosti, aj oni prispievajú k tomu, aby sa politici, ktorí sa dostanú k moci, nemohli prebrať všetku moc v krajine. Samozrejme, je problém, ak máte politika dostatočne silného na to, aby uniesol všetku moc. Žiaľ, nie je to niečo, čo by sme nikdy nezažili.

Čo môže pri používaní sociálnych sietí urobiť každý z nás?

Ja sa snažím sledovať len spoľahlivé zdroje a vyhýbať sa šíreniu správ zo zdrojov, na ktoré sa nemôžem spoľahnúť, aj keď sa mi ich správy páčia. Tiež nebrať správy len zo sociálnych sietí. Ak ide o spoľahlivého novinára z The Washington Post alebo CNN, je to v poriadku, pretože títo ľudia sú viazaní profesionálnymi normami. Ale účet s názvom "True American 1234" asi nie je najspoľahlivejší zdroj.

Ak si chcete byť naozaj istí, mali by ste si porovnať to, čo vidíte na sociálnych sieťach, s tým, čo robia tradičné médiá. Problém je v tom, ako používate sociálne médiá. Ja ich používam na získavanie niektorých informácií, ale sú ľudia, ktorí na sociálnych sieťach trávia voľný čas.

Prečo by som také niečo robil? Ak sociálne siete používate na vyhľadávanie receptov, smelo do toho, ale neberte ich ako zdroj informácií. Ak si tam chcete pozrieť roztomilé mačiatka alebo rýchle autá, urobte to, ale nepoužívajte sociálne siete ako zdroj informácií. Nenechajte sa opantať týmto prostredím.

V spoločnosti je dnes veľa pesimizmu a všeobecného pocitu nespokojnosti. Ako to ovplyvňuje ľudí a odolnosť spoločnosti a jej schopnosť rozumne konať tvárou v tvár dezinformáciám a hybridným hrozbám?

Všímam si túto mieru pesimizmu a nepomáha to. Inšpiráciou v našom regióne nám môže byť Ukrajina, kde spoločnosť riešila vážne problémy v informačnom priestore bez väčšieho prispenia vlády.

Odpoveď Ukrajincov na hrozbu v informačnom priestore v roku 2014 neprišla od vlády, ale od občianskej spoločnosti. Je to možné aj v krajine, ktorá čelí takej miere agresie zo strany oveľa silnejšieho nepriateľa. Ak nepomáha vláda, potrebujeme viac zdrojov v občianskej spoločnosti a viac solídnych médií, ktoré sa tomuto problému tiež venujú. Musíme byť lepší v tom, ako vytvárame spojenectvá.

Často aj ľudia pracujúci na rovnakej strane barikády majú k sebe navzájom výhrady. Aj Ukrajinci ich mali, ale pochopili, že sa musia všetci spojiť, aby dokázali bojovať proti väčšej hrozbe. Možno práve táto úroveň pochopenia nám stále chýba.