BRATISLAVA. Keď sa na jar tohto roku v prieskume Eurobarometer pýtali občanov Európskej únie (EÚ), ktoré témy by mali dominovať predvolebnej kampani, vo väčšine prípadov nepadali slová o migrácii, green deal ani o rodovej rovnosti. Vo viacerých štátoch ľudí trápila téma chudoby a sociálneho vylúčenia, verejné zdravie či tvorba nových pracovných miest.
Aj na polarizujúce otázky mali úplne iný pohľad ľudia z rôznych častí Európy. Kým migrácia najviac trápila občanov Cypru a Malty, riešenie chudoby vidí ako prioritu Francúzsko či štáty Beneluxu a obranu a bezpečnosť oveľa viac riešili v strednej a východnej Európe.
Potvrdzujú to nielen prieskumy, no aj projekt My Country Talks , ktorý má spájať ľudí s rozličnými názormi naprieč kontinentom. Na to, či má Ukrajina vstúpiť do EÚ, či by mala Únia prijať viac utečencov, či by mala mať spoločnú armádu alebo či by malo byť právo na umelé prerušenie tehotenstva ústavným právom naprieč členskými štátmi, odpovedalo viac ako päťtisíc ľudí z 39 krajín.
Vyše tisíc z nich sa stretlo v priebehu dvoch mesiacov aj vo virtuálnej konverzácii. Aj keď mnohí mali už predtým podobné názory, ich rozhovory ukazujú, že aj pri rozdielnych postojoch dokážu nájsť styčné body. „Dokonca aj pri rozdieloch v odpovediach na otázky išlo často v skutočnosti iba o našu odlišnú interpretáciu,“ vraví 26-ročný Max z Nemecka.
V článku sa dočítate:
- o čom sa rozprávali účastníci projektu,
- prečo je podľa účastníkov konverzácia zoči-voči dôležitá,
- čo by podľa účastníkov možno prospelo slovenským občanom.
Klímu riešili viac ako migráciu
Projekt My Country Talks (Moja krajina hovorí) vznikol ešte v roku 2017 vo formáte Germany Talks pod hlavičkou denníka Die Zeit. Išlo o zoznamovaciu platformu pre politických nadšencov, ktorá spájala čitateľov s úplne opačnými názormi do dvojíc. Cieľom bolo zistiť, ako je možné v čase bublín a polarizácie preklenúť priepasť medzi ľuďmi.
Max z Nemecka, ktorý je vo Švédsku na doktorandskom štúdiu, sa do projektu zapája, odkedy vznikol - kým v Germany Talks sa už rozprával s desiatkami ľudí, na európskej úrovni hovoril s piatimi či šiestimi osobami. „Tento projekt sa snaží sprostredkovať konverzáciu, ktorú nutne potrebujeme. Jej absencia môže mať pre nás všetkých hrozné následky. Dokonca som náruživo prehováral aj mojich blízkych, aby sa do týchto konverzácií zapojili tiež,“ povedal Max pre denník SME.
V samotnom Nemecku sa podľa jeho slov z projektu stala už tradícia. „Zúčastňuje sa ho množstvo novín a priťahuje veľkú pozornosť.“
Ako správne voliť v eurovoľbách 2024? Krúžkovať sa dajú najviac dve mená z jednej kandidátky Čítajte Maxa program teraz spojil aj s 39-ročným Tomášom zo Slovenska, ktorý sa zaregistroval na webe denníka SME. Spoločnú konverzáciu si pochvaľuje. „Zaujímala ho napríklad migračná situácia vo Švédsku, kde žijem. Hovorili sme o azylantoch, ktorí sa nachádzajú v Malmö, aj o problémoch so zločineckými gangmi. Prekvapilo ho, že situácia je v skutočnosti oveľa bezpečnejšia, ako sa javí na sociálnych sieťach,“ vraví.
Otázku migrácie označilo za jednu z priorít kampane vo Švédsku 30 percent opýtaných, za oveľa dôležitejšiu tému ju považujú napríklad Česi, Rakúšania či ľudia na Malte a v Holandsku. Vo Švédsku zase ako v jedinom členskom štáte dominovala téma krokov na boj s klimatickou zmenou.
Max a Tomáš, ktorý pracuje ako predajca, sa na mnohých veciach zhodli a aj odlišný názor na migráciu si vedeli vysvetliť. Max tvrdí, že pri ľuďoch s odlišnými hodnotami, názormi a životnými príbehmi je dôležitá priama komunikácia. „Ak by sme sa stretli v komentárovej sekcii, pravdepodobne by som si myslel, že je rasista a on by si zase myslel, že ja som „woke“ (ide o nálepku ironizujúcu politickú korektnosť, pozn. red.) a nikdy by sme sa takto neporozprávali,“ vraví.
Slováci nevnímajú, čo sa deje
Kým v roku 2019, keď si voliči vyberali končiacich europoslancov, bola téma bezpečnosti skôr v úzadí, teraz ju za prioritu kampane označili v deviatich krajinách, ukázal Eurobarometer. O vojne sa rozprával aj 44-ročný eventový manažér Ján zo Slovenska s 53-ročným univerzitným výskumníkom Carlom z Talianska. Ani jeden však v krajine pôvodu nežije – Ján pracuje v Nemecku, zatiaľ čo Carlo v Rakúsku.
Ján sa domnieva, že niektoré problémy, na ktoré sa EÚ zameriava, vyznievajú - vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v regióne - skôr banálne. „Carlo si myslí, že situácia ešte nie je až taká hrozná ako pred prvou alebo druhou svetovou vojnou, ale ja som ho upozornil na brexit a zvolenie Donalda Trumpa za amerického prezidenta. Tiež sme nič z toho nečakali. Nesmieme teraz zaspať na vavrínoch,“ vraví.
Ani blízkosť vojny na Ukrajine podľa Jána nevyvoláva na Slovensku náležité obavy. Spoločným nepriateľom sú podľa neho aj dezinformácie. „Žijem v Nemecku, takže dianie na Slovensku pozorujem iba z diaľky, ale príde mi zvláštne, že ľudia nevnímajú to, čo sa okolo nich naozaj deje – asi doma máme nejaký problém vo vnímaní skutočnosti,“ povedal. Rozumnú diskusiu však podľa Jána nie je možné nájsť na sociálnych sieťach. „Funguje iba zoči-voči.“
Slovenským občanom by podľa neho prospelo rozprávať sa s niekým, kto má demokraciu v krvi a považuje sa za Európana. Problém však je, že aj do tohto projektu sa zapájajú skôr ľudia s podobnými názormi. „Kľúčová výmena názorov sa jednoducho nedostáva k tým, ktorí to najviac potrebujú,“ dodáva.
Rozdelená spoločnosť
Za jednu z hlavných obáv označili vojnu aj 33-ročný Slovák Tomáš a 18-ročný Litovčan Dovydas, ktorý iba nedávno zmaturoval . Hovorili spolu tiež o rastúcej polarizácii, navyše tesne po atentáte na premiéra Roberta Fica a vo vybičovanej atmosfére. Spoločnosť je podľa nich rozdelená všade – niekde viac, niekde menej. „Je to ako súboj mladších a starších, poprípade mesto verzus dedina. Ľudia totiž odoberajú rozličný mediálny obsah v rámci svojich vlastných bublín, a potom si s ostatnými vôbec nerozumejú,“ vysvetlil pre denník SME webový dizajnér Tomáš.
Diskusiu v rámci programu My Country Talks prirovnal k výmennému programu Erasmus. V mnohých otázkach však mali s Dovydasom rovnaké názory. „Neviem, ako by som reagoval na niekoho, kto by na všetko nadával. Niečo podobné som už zažil na Slovensku a príliš veľa nenávisti mi jednoducho prekáža. Nemám rád, keď sa ľudia neustále sťažujú a zároveň vôbec nič nerobia pre akékoľvek zlepšenie situácie,“ dodáva.
Juraj má 62 rokov, podniká na Slovensku a sám sa označuje za spoločensky aktívneho človeka. Obáva sa vplyvu propagandy a dezinformácií na spoločnosť aj agresivity autoritárskych vlád. Rastúca polarizácia a autoritárske tendencie vyvolávajú obavy aj u 42-ročného a momentálne nezamestnaného Johannesa z Nemecka, ktorý sa s Jurajom rozprával.
Podobné konverzácie podľa Juraja treba dostať aj k ľuďom na opačnom názorovom spektre. „Okolo nás sú ľudia, ktorí majú odlišné názory nielen v rámci politiky, ale tiež v rámci morálky – sú často bezcitní, pretože im chýbajú základné hodnoty, a práve s takými sa treba rozprávať.“
Nie realita, ale fantázia
Viaceré štáty majú podobné problémy. Rozprávali sa o nich aj 48-ročný Christian z Talianska, ktorý sa živí ako predajca, a 54-ročný Richard zo Slovenska, ktorý pracuje ako finančný manažér. Oboch trápil aj rast krajnej pravice v Európe. „Zdalo sa mi, že v Taliansku a na Slovensku zdieľame rovnaký problém,“ vraví Christian. Podľa jeho slov je rozhodne užitočné, aby sa ľudia z rôznych kútov Európy rozprávali o problémoch týkajúcich sa európskych spoločností.
Slovákov a Talianov podľa Eurobarometra spája aj to, že prioritou eurovolebnej kampane mali byť otázky podpory ekonomiky a tvorby pracovných miest.
Europoslanci pôsobia v politických skupinách, ale môžu byť i nezaradení Čítajte Christian pôvodne očakával, že sa spojí s niekým, kto má úplne opačné názory. „Myslel som si, že komunikácia prebehne s niekým, s kým nenájdem spoločnú reč, ale vlastne sme sa zhodli vo všetkom,“ vraví. Dúfa, že pri ďalšej príležitosti v rámci programu už narazí na niekoho, kto bude situáciu vnímať inak.
Nie vždy má však podľa neho konverzácia východisko. „V minulosti som sa snažil viesť rozhovory s niekým, kto so mnou nesúhlasí, ale zvyčajne sa počas nich dožadujem zdrojov. Ak má niekto neoverené informácie, tak si z môjho pohľadu nemáme čo povedať, pretože nehovoríme o realite, hovoríme o fantázii,“ dodáva Christian.
