Text vyšiel pôvodne na ruskom nezávislom webe Meduza.
Gruzínsky parlament minulý utorok v treťom a zároveň poslednom čítaní schválil kontroverzný návrh zákona o „transparentnosti zahraničného vplyvu“. Hlasovanie nasledovalo po týždňoch demonštrácií proti návrhu zákona, ktorý odporcovia označujú za „ruský zákon“ pre jeho podobnosť s represívnym zákonom Moskvy o „zahraničných agentoch“.
Aj keď prezidentka Salome Zurabišviliová zákon v sobotu vetovala, vládna strana Gruzínsky sen môže veto ľahko prelomiť.
Ak nedôjde k nepredvídaným zmenám, gruzínske médiá a iné mimovládne organizácie, ktoré dostávajú viac ako 20 percent svojich finančných prostriedkov od zahraničných darcov, sa čoskoro budú musieť zaregistrovať ako „zahraniční agenti“.
Táto otázka ostro rozdelila gruzínsku spoločnosť: zástancovia tvrdia, že zákon je dôležitým opatrením na zvýšenie transparentnosti, zatiaľ čo odborníci a politici v Gruzínsku aj v zahraničí varovali, že poskytne vláde dôvod na obmedzenie činnosti každého, kto sa postaví proti vládnucej strane Gruzínsky sen. To oslabí demokraciu v krajine a spochybní jej vyhliadky na vstup do Európskej únie.
Nie všetci protestujúci proti návrhu zákona sú však Gruzínci. Mnohí Rusi, ktorí utiekli na Kaukaz po tom, ako doma čelili represiám, cítia povinnosť podporiť hnutie proti novému zákonu. O svojich skúsenostiach hovorili s agentúrou Meduza.
Anton
Programátor
Rusko som opustil v januári 2023. Bolo mi jasné, že je čas odtiaľ odísť. Ešte proti mne neboli vedené žiadne trestné konania, ale zdalo sa pravdepodobné, že sa čoskoro objavia – už ma obvinili z účasti na protivojnových protestoch a polícia sa už objavila v mojom dome. Následne sa moji kolegovia rozhodli, že som sa zapojil do „protivládnej činnosti“, a tak ma nahlásili bezpečnostnému oddeleniu našej spoločnosti, ktoré si ma začalo predvolávať na „rozhovory“. Nečakal som, ako sa to skončí – dal som výpoveď a utiekol som z krajiny.
Chodím na protesty v Gruzínsku, pretože demokracia je v konflikte s diktatúrou – práve tu a práve teraz. Rusko sa k nám približuje. Teraz mám neustále déjà vu: je tu protizápadná rétorika, prenasledovanie aktivistov, prijímajú ten istý zákon o „zahraničných agentoch“ a dokonca zatýkajú Rusov, ktorí tu žijú a protestujú proti nemu.
Začali tiež hnať štátnych zamestnancov na provládne zhromaždenia. Videl som sprievod týchto autobusov, ktorý prechádzal cez celé Gruzínsko, a potom som sa trochu bližšie pozrel aj na samotných cestujúcich – mnohí z nich sú len chudobní, nešťastní, utláčaní ľudia, ktorí ani sami nevedia, čo tam robia.
Šikanujú nás denne, polícia zatýka, hovorí gruzínsky novinár Čítajte Vládnuca strana Gruzínsky sen sa úplne vymkla z koľají – akoby ich posadol samotný Vladimir Putin! Odišli sme z Ruska, ale putinizmus nás nasledoval. Čo sa to deje? Musíme to zastaviť aspoň tu, niečo urobiť, aj keď sme doma zlyhali. Buď teraz ubránime Gruzínsko, alebo sa budeme musieť všetci evakuovať do nejakej inej krajiny. Zatiaľ nás miestne úrady nezačali všetkých vydávať Moskve.
Tieto protesty sa od protestov v Rusku líšia v tom, že tu v Gruzínsku môžete urobiť viac. Zhromaždenia nemusia byť schválené, stačí, keď sú oznámené úradom. Občas sa stáva, že na políciu protestujúci hádžu veci – raz dokonca prevrhli cez plot smetný kôš. Barikády sa stavajú pokojne a aj keď sa ich polícia pokúša rozbúrať, nerobí to veľmi aktívne. Pre Rusko je to všetko jednoducho nemysliteľné.
Niekedy len pochodujeme a ľudia nám vyjadrujú podporu tým, že na nás trúbia alebo kričia po gruzínsky: „Nie ruskému zákonu!“ Tancujú a spievajú. Niektoré piesne sú osvedčené – každý ich už pozná naspamäť.
Ak sa protest koná pred budovou parlamentu, pri bočnom vchode vypukne chaos: slzný plyn, lietajúce gumové projektily, vodné delá, obušky. Polícia hádže dymovnice, snaží sa chytať ľudí z davu a používa najatých násilníkov.
Veľa ľudí trpí pre slzný plyn. Je veľmi dôležité mať respirátor, okuliare, ktoré neprepúšťajú plyn, alebo dokonca plynovú masku. Brávam si so sebou aj vodu a soľný roztok, powerbanku a pršiplášť, ktorý ma chráni pred vodnými delami.
Niekedy chodím na zhromaždenia ako člen skupiny prvej pomoci a ľuďom zasiahnutým slzným plynom vyplachujem oči soľným roztokom. Dôležité je nerobiť to vtedy, keď ste ešte v oblaku slzného plynu – nebude to totiž účinné. Najprv musíte zavrieť oči a nejako sa z neho intuitívne dostať.
V skupinách prvej pomoci je veľa Rusov. Prišlo sem veľa zdravotníkov, aby sa vyhli mobilizácii. Navyše je to najbezpečnejší a najlegálnejší spôsob, ako sa emigranti môžu zúčastniť na proteste. Bolo by dosť zvláštne, keby sa Rusi napríklad pokúšali preniknúť do gruzínskeho parlamentu.
Mnohí Rusi sa však boja chodiť na protesty ani nie tak pre slzný plyn, ale pre možnosť, že budú obvinení z trestného činu a deportovaní naspäť do Ruska. Je to veľmi riskantné – na verejných priestranstvách nainštalovali viac kamier a tie sa dajú použiť na identifikáciu protestujúcich. Musíte nosiť masku a diskrétne oblečenie.
Teraz, keď mi bolo schválené humanitárne vízum do Nemecka, sa pre mňa veci zjednodušili: mám možnosť ísť radšej do Berlína ako do Moskvy. V každom prípade však možno budem musieť odísť skôr, ako som plánoval. Hneď ako protesty utíchnu, ľuďom možno začnú klopať na dvere, podobne ako v Rusku.
Artemij
Hudobník
Dňa 11. mája som išiel na protest v zlej nálade. Predchádzajúce protesty jasne ukázali, že polícia začala používať silu – všetko sa to odvíjalo podľa ruského vzoru. Neskôr som však videl, koľko ďalších ľudí prišlo, a to mi dodalo novú nádej. Nikdy som necítil takú jednotu ako na gruzínskych protestných zhromaždeniach. Nie je to ani moja krajina, ani môj národ, ale nikdy som nič podobné v Rusku necítil.
Až sa to hanbím priznať, ale keď som žil v Petrohrade, nechodil som na veľa protestov. Keby som si pred piatimi rokmi uvedomil, že bude vojna, vynaložil by som viac úsilia. Rusko však už vtedy malo pocit beznádeje, zatiaľ čo tu ľudia ešte stále majú nejakú moc – stále môžu veci zmeniť. Keď pochodujeme cez Tbilisi, ľudia nám ukazujú rukami tvar srdca a mávajú nám z okien. Profesori tu podporujú svojich študentov a rodičia podporujú svoje deti. Mnohí ľudia chodia na protesty ako celá rodina: dedko, babka, mama, otec, deti všetkých vekových kategórií a dokonca aj pes. Bez takejto jednoty a podpory je zmena nemožná.
V Gruzínsku som presne dva roky a tri dni – študujem a pracujem na polovičný úväzok ako koncertný promotér a rozbehol som tu svoj vlastný postpunkový a gothrockový sólový projekt s názvom podwall. Milujem túto krajinu. Nikdy som sa v Rusku necítil tak doma ako v Gruzínsku. A záleží mi na tom, aby som tu ovplyvňoval vývoj udalostí, aby sa Gruzínsko nezmenilo na „nádvorie Ruska“.
Gruzínci v súčasnosti bojujú proti tým istým ľuďom, s ktorými sme prehrali. Máme toho istého nepriateľa: Putinov režim. A ak ho chceme poraziť, mali by sme spojiť sily.
Ako prisťahovalec sa, samozrejme, bojím, že ma zadržia, ale ešte desivejšie je zostať doma a prizerať sa, ako táto čierna diera, táto ruská epidémia, pohlcuje krajinu, ktorú milujem. Zároveň som však opatrný. Nehádžem kamene na políciu, nerozbíjam bezpečnostné kamery, dokonca ani nevylepujem plagáty. Mám so sebou lekárničku a chodím na zhromaždenia s priateľmi, ktorí ako dobrovoľníci rozdávajú masky a soľný roztok. Ale v závislosti od toho, ako ďaleko veci zájdu, budem možno ochotný riskovať aj vlastnú bezpečnosť.
Aj v Gruzínsku idú obmedziť mimovládky. Zákon je miernejší ako ten Ficov, vraví expert Čítajte Videl som, ako 2. mája strieľali na demonštrantov z budovy parlamentu vodnými delami a hádzali dymovnice. Protestujúci medzitým začali rozoberať kusy z neďalekého staveniska – podávali si medzi sebou v reťazi drevené dosky. Nakoniec títo odvážlivci zabarikádovali jedny dvere parlamentu a strážili ostatné. Všade okolo nás ľudia držali gruzínske vlajky a vlajky EÚ. Dokonca si založili oheň na zahriatie.
Konali sa aj zhromaždenia na podporu zákona o „zahraničných agentoch“, ale na tie sú privážaní vládni zamestnanci. V jednom z týchto autobusov vodič dokonca zapol hymnu EÚ na protest proti gruzínskej vládnucej strane. Rozdiel je v tom, že ruská príručka na Gruzíncov nefunguje. Nedajú sa oklamať.
