BRATISLAVA. Slovenská republika sa 29. marca 2004 stala členom NATO – až na druhý pokus.
Vstupu Slovenska do Severoatlantickej aliancie predchádzal madridský summit NATO v roku 1997, v rámci ktorého Severoatlantická aliancia ponúkla členstvo ostatným trom štátom Visegrádskej štvorky – Českej republike, Poľsku a Maďarsku.
Slovensko z rozširovania NATO vylúčili pre nedemokratické spôsoby vlád Vladimíra Mečiara. Do aliancie tak vstúpilo až v spoločnosti Bulharska, Rumunska a troch pobaltských štátov.
Bezpečnostná situácia v Európe sa odvtedy výrazne zmenila. Bodom zlomu sa stal ruský vpád na Ukrajinu, ktorý je prvou dobyvačnou vojnou v Európe od druhej svetovej vojny.
Na otázky denníka SME v súvislosti s 20. výročím vstupu do NATO odpovedali RASTISLAV KÁČER, bývalý minister zahraničných vecí SR, predtým veľvyslanec vo Washingtone, v Budapešti a v Prahe; MIKULÁŠ DZURINDA, slovenský premiér v rokoch 1998 – 2006, neskôr minister zahraničia, dnes riaditeľ Centra Wilfrieda Martensa pre európske štúdie; MARTIN SKLENÁR, minister obrany vo vláde Ľudovíta Ódora, predtým štátny úradník pôsobiaci na poli obrany a bezpečnosti, dnes expert organizácie Globsec; a MIROSLAV WLACHOVSKÝ, minister zahraničných vecí vo vláde Ľudovíta Ódora, bývalý veľvyslanec Slovenska v Dánsku a v Spojenom kráľovstve, dnes expert Globsecu.
Otázky:
- 1. Kde by dnes bolo Slovensko, keby nebolo členským štátom NATO? Ako by sa muselo správať a aká by bola jeho bezpečnostná situácia?
- 2. Aký bol obraz Slovenska v roku 1997, keď sa na madridskom summite rozhodovalo o prijatí Česka, Poľska a Maďarska a aký je dnes?
- 3. Aké bezpečnostné výzvy stoja pred Slovenskom dnes v kontexte vojny na Ukrajine a možného ústupu USA z Európy?
Kde by dnes bolo Slovensko, keby nebolo členským štátom NATO? Ako by sa muselo správať a aká by bola jeho bezpečnostná situácia?
Rastislav Káčer: Získať členstvo v NATO bolo mimoriadne dôležité. Keby sme v našej snahe neboli uspeli a nezískali pozvanie pred viac ako 20 rokmi, bolo by nám to zásadne spomalilo ekonomický rozvoj a nezískali by sme ani členstvo v EÚ. Tak to bolo v deväťdesiatych rokoch postavené. Boli by sme ekonomicky menej rozvinutou krajinou, mimo schengenského priestoru. Bojovali by sme o bezvízový styk so susedmi a zvyškom EÚ. Naša trajektória by skôr pripomínala dnešnú Bosnu a Hercegovinu alebo Moldavsko, ako to, čo žijeme dnes.
Mikuláš Dzurinda: Ak by dnes Slovensko nebolo v NATO, patrilo by v lepšom prípade do takzvanej sivej zóny. Teda medzi krajiny, ktoré sa neustále zmietajú medzi rôznymi tlakmi Ruska a iných regionálnych mocností (napríklad Turecka) a vlastnou túžbou po slobodnom rozhodovaní, stabilite a prosperite.
Dôsledkom takéhoto prežívania je potom nepokoj, nestabilita, stagnácia, neschopnosť reagovať na aktuálne výzvy. V horšom stave by sme boli inou verziou Bieloruska.
Veľvyslanec Bátor: Členstvo v NATO je jediná poistka, ako sa cítiť bezpečne Čítajte Martin Sklenár: Verím, že ak by Slovensko nebolo v NATO, v súčasnosti by sa snažilo stať členom aliancie čo najskôr. Hrozba prenesenia vojny na Ukrajine by pre Slovensko bola reálna a Ozbrojené sily SR – ani v najlepšom posilnenom stave – by nedokázali odolať prípadnému útoku Ruskej federácie bez pomoci spojencov. Presne v takejto situácii sa nachádzali aj Švédsko a Fínsko, ktoré na základe takejto analýzy požiadali o vstup do NATO.
Ak by sme do NATO nevstúpili, naša bezpečnosť a aj ekonomický rozvoj by boli niekde na úrovni Moldavska, Gruzínska alebo Ukrajiny.
Miroslav Wlachovský: Ak by Slovensko nebolo súčasťou Severoatlantickej aliancie, tak by pravdepodobne muselo vynakladať násobne viac na obranu, pretože by si všetky spôsobilosti muselo zabezpečiť samo. Alebo ak by na to rezignovalo, tak by sa ľahko mohlo stať obeťou iných.
Susedná Ukrajina, ktorej Budapeštianske memorandum garantovalo neutralitu, je aj v tomto mementom a jej snaha stať sa členom aliancie absolútne pochopiteľná.
