Text je prepisom z podcastu Dobré ráno. Prepísala ho Barbora Kudzbelová.
Dvadsať rokov od vstupu Slovenska do NATO upozorňuje náš veľvyslanec pri aliancii PETER BÁTOR, ako ruská vojna Ukrajine pripomenula, že je dôležité mať poistku a nebyť sám. Zároveň vysvetľuje, ako sa zmenilo vnímanie NATO od čias studenej vojny.
"Je to politicko-vojenská organizácia, to politické je na prvom mieste. Nie je to vojensko-politická organizácia, ako to bolo počas studenej vojny. Je to spoločenstvo štátov, ktoré vyznávajú rovnaké hodnoty, majú podobnú predstavu o tom, ako by mal svet vyzerať, ktoré hodnoty chceme brániť a čo chceme presadzovať pre našich občanov."
Maďari, Poliaci, Česi, všetci vstúpili do NATO už v roku 1999. A Slovensko až potom, ako sa premiérom stal Mikuláš Dzurinda. Ako dôvod sa často uvádza vnútropolitická situácia na Slovensku pod taktovkou Vladimíra Mečiara. Na čom si aliancia zakladala, aby nám dovolila vstúpiť do NATO?
Peter Bátor, vedúci Stálej delegácie SR pri NATO. (zdroj: TASR)To, že sa tri z pôvodnej skupiny štyroch štátov dostali do NATO pred nami, hovorí jednoznačne o tom, že podmienky boli po prvé vojenské - pripravenosť ozbrojených síl a reforiem a všetkého, čo s tým súvisí, vrátane investícií do obrany. A po druhé politické - či rozumieme, čo je byť členom NATO aj z hodnotovej stránky, či máme rovnaké, alebo podobné názory na najdôležitejšie veci, a či u nás funguje rozdelenie moci a rešpektovanie výsledkov volieb.
Rozdelenie stredoeurópskych štátov na troch a jedného znamenalo, že Slovensko nejakú z týchto podmienok nespĺňalo. Naša armáda nebola extrémne horšia ako česká alebo maďarská; o poľskej by sme sa mohli rozprávať, ona bola oveľa väčšia. Logicky nám z toho vyplýva, že problém bol niekde inde. Bol vo vtedajšom režime.
Prečo mala aliancia záujem o takéto, v podstate bývalé malé socialistické krajiny, ktoré aj keby dávali dve percentá HDP na obranu, tak to nie je veľká suma?
Nie je to len o tom, či je štát veľký, alebo malý. Je to aj o tom, akú Európu chceme mať, akú Európu v tom čase chceli mať naši dnes už spojenci. A vtedy myšlienka Európy, ktorá bude slobodná, jednotná a v mieri, bola naozaj veľmi silná.
Prvé kolá rozširovania NATO sú dodnes naplnením myšlienky, aby čo najviac štátov vyznávalo rovnaké hodnoty, aby sme rovnako rozumeli tomu, čo je dobré, čo je zlé, kto je nepriateľ, kto nie je nepriateľ, ak teda nejakého máme. A ak by sa niečo zomlelo, aby čo najviac štátov naozaj stálo na tej správnej strane.
Prvá skupina tých troch štátov, ale aj tie ďalšie, veľmi tvrdo bojovali, aby ukázali, že sme demokracie, že chceme hodnotovo patriť na Západ, lebo tam patríme.
Čo obranná stránka? Museli sme už aj v procese integrácie ukazovať, že sa vieme zapojiť do obrany, že nechceme byť len pasívnou krajinou, ktorá sa spolieha na obranu od ostatných členov aliancie?
Každý členský štát NATO má povinnosť mať také ozbrojené sily, aby minimálne na niekoľko prvých dní bol schopný sa brániť sám. A to neznamená, že by NATO neprišlo od prvého dňa. Skôr to bolo o tom, že aj rozhodnutia ako prísť brániť spojenca trvajú nejaký čas, aj presun vojakov by nejaký čas trval a nezabudnime, že sa rozprávame o čase, keď na východnom krídle aliancie žiadne sily neboli rozmiestnené.
Štát má povinnosť budovať svoje ozbrojené sily. Druhá vec je, že každý štát má povinnosť prispievať aj ku kolektívnej obrane, aby v prípade, že sa niečo zomelie, mal čím prispieť.
V piatok bude 20 rokov od vstupu Slovenska do NATO. Keď aliancia v roku 1949 vznikla, jej hranice sa často vykresľovali ako deliaca čiara medzi slobodným demokratickým svetom a tým neslobodným. Ako sa dá definovať dnes?
Toto je slobodný demokratický svet, ktorý vyznáva tieto hodnoty. Keď sa máme jeden na druhého spoľahnúť, nemôžeme mať úplne odlišné názory na najdôležitejšie veci, či niečo je vojna, alebo niečo nie je vojna, či som ochotný ísť brániť, alebo nie.
O aliancii sa dnes hovorí, že je to politicko-vojenská organizácia, to politické je na prvom mieste. To vojenské ide hneď za tým.
Nie je to vojensko-politická organizácia, ako to bolo počas studenej vojny. Je to spoločenstvo štátov, ktoré vyznávajú rovnaké hodnoty, majú podobnú predstavu o tom, ako by mal svet vyzerať, ktoré hodnoty chceme brániť a čo chceme presadzovať pre našich občanov.
Po druhej fáze vojny na Ukrajine je v aliancii oveľa väčší pocit ohrozenia niektorých štátov. Pre nás je NATO tou najlepšou poistkou, akú si vieme predstaviť, a to pre všetky členské štáty. Práve v týchto časoch sa ukazuje, aké dôležité je mať túto poistku, aké dôležité je nebyť sám.
Aliancia je v prvom rade pocit bezpečia a ten sa začína v hlave každého človeka. Aliancia je dnes kľúčom k tomu, aby človek, keď sa cíti ohrozený, vedel, že tu je niečo, čo nás vie ochrániť.
Ako je dnes Slovensko vnímané ostatnými členmi aliancie?
Osobitne odkedy vypukla vojna na Ukrajine, tak Slovensko naozaj vyskočilo na radare mnohých spojencov.
Poľskí kolegovia niekoľkokrát prišli za mnou a nielen za mnou, ale aj za niektorými našimi politikmi, ministrami a povedali, že ak je tu jedno pozitívne prekvapenie v tejto vojne, osobitne v regióne, tak je to Slovensko. Akým spôsobom sa zachovalo, ako rýchlo zareagovalo, ako veľmi rýchlo pochopilo, že toto nie je len ďalší malý konflikt, ale že je to pre Ukrajinu existenčná vojna a že je to existenčné v istom zmysle aj pre Európu, a že Slovensko sa vtedy zachovalo správne.
Dnes je Slovensko súčasťou obranných plánov. Keď sa plánuje niečo do budúcna, ako sa viac postarať o našu obranu a bezpečnosť, tak Slovensko je súčasťou každej takejto debaty.
Ale Slovensko je viac pod drobnohľadom aj v tom, ako sami prispievame, či napríklad máme dostatočnú infraštruktúru, či vojakom vieme vytvoriť lepšie podmienky, či dostatočne investujeme do našich ozbrojených síl a v neposlednom rade, či sme politicky ešte stále v tej skupine štátov, ktorá rozumie, čo sa na východe deje a do akej miery sme ochotní prispievať k spoločnému úsiliu.
Viackrát ste spomenuli vojnu na Ukrajine, za našimi východnými hranicami. Ako by vyzeral náš život, keby sme neboli súčasťou NATO?
Boli by sme vystrašení. Boli by sme neistí. Máme ozbrojené sily, ktoré sú ochotné a schopné niekoľko dní brániť Slovensko, ale v prípade vypuknutia vojny boli vystrašené aj väčšie štáty.
Videli sme, čo sa dialo na Slovensku, keď v roku 2022 vypukla vojna. Bola tu panika. A preto aj tak vzrástla podpora NATO, lebo ľudia sa automaticky pozerali, čo je zárukou nášho pocitu bezpečia. A keby sme túto záruku nemali, tak ten pocit bezpečia by bol úplne iný.
Sme závislí od zahraničných investícií a od produkcie napríklad áut a asi by sa u nás napríklad neotvárali nové pobočky závodov na výrobu batérií. Alebo by spoločnosti nepremýšľali, či budú ešte viac investovať, či budú ešte viac rozširovať výrobu. Lebo by si neboli isté, či sa tu niečo neudeje. A vedeli by, že ak by sa niečo udialo, tak tu nie je nikto, kto nás príde brániť.
Predvídateľnosť a stabilita je nesmierne dôležitá aj pre ekonomickú časť fungovania štátu. A tú by sme strácali, tým by išli ratingy dole, išlo by dole naše postavenie v indexe bezpečnosti investícií a to by malo priamy dosah na občanov.
Nie je to tak dávno, čo na Slovensku žili príbehy o vojenských základniach, ktoré má NATO budovať na letisku v Sliači. Ten naratív dokonca využívali aj politici a dokonca na Sliači na tú tému bolo aj referendum. Ako to s vojenskými základňami je?
Už pred vypuknutím vojny v roku 2014 isté kruhy hovorili, že nechcú žiadne základne na slovenskom území. V tom čase bola bitka o základne. To bolo obdobie, keď NATO nemalo na východe žiadne predsunuté sily.
Mnohí kričali, že my chceme základne. Rumuni kričali, lebo vedeli, že okrem toho, že spojenci sú tak oveľa viac zainteresovaní v obrane štátu, vedeli aj to, že mať vojenskú základňu znamená obrovskú ekonomickú príležitosť.
Keby sme na Slovensku mali veľkú vojenskú spojeneckú základňu, tritisíc vojakov, ktorí tu žijú a musia niečo jesť, bola by to obrovská ekonomická príležitosť pre dané miesto.
Nezabúdajme, že každá jedna slovenská vojenská základňa je dnes aj spojeneckou základňou, veď práve preto sa rozprávame o tom, ako čo najlepšie vytvoriť podmienky pre jednotlivé štáty, ktoré by nás prišli brániť, aby mali kde bývať, aby mali čo jesť a všetko ostatné. Je to pre nás vojenská, ekonomická, ale aj politická príležitosť.
Asi najznámejším článkom Severoatlantickej zmluvy je článok 5, ktorého obsahom je akoby heslo: jeden za všetkých, všetci za jedného. Ako by to vyzeralo v praxi, keby napríklad niekto napadol našu krajinu? Má NATO presný plán, čo sa bude diať?
Keď vypukla vojna - vraciam sa k nej často, lebo je dobrou príležitosťou precvičiť si mechanizmy -, už niekoľko dní dopredu sme vedeli, čo budeme presne robiť. Dokonca sme si to precvičovali, lebo v takých chvíľach sa neimprovizuje.
Takéto veci si v NATO pravidelne precvičujeme, aby sa nestalo, že v prípade, ak by jeden zo štátov bol napadnutý, tak my teraz budeme pobehovať ako mravce v mravenisku, keď doň kopnete, a nebudeme vedieť, čo máme robiť.
Takže máme štandardné postupy. Štát, ktorý je napadnutý, príde do NATO, požiada o zvolanie rokovania Severoatlantickej rady, povie, že toto považuje za ozbrojený útok, za ohrozenie svojej bezpečnosti, územnej celistvosti. Potom začína rokovanie, kde by sa členské štáty mali zhodnúť, že je to naozaj ozbrojený útok a ideme člena a nášho spojenca brániť.
Na toto sú vytvorené konkrétne obranné plány pre každého jedného spojenca, to znamená, že opäť by sa neimprovizovalo.
A mohol by štát, ktorý by mal dôkazy, že ho niekto ide napadnúť, prísť ešte pred útokom a začať diskutovať o tom, ako by mohla vyzerať obrana zo strany NATO?
Tu hovoríme o článku 4 Severoatlantickej zmluvy, ktorý hovorí, že každý jeden členský štát má právo prísť a iniciovať rokovanie a diskusie, keď sa cíti ohrozený alebo keď existuje niečo, z čoho má nejakú obavu.
Toto Slovensko prvýkrát urobilo práve toho 24. februára 2022 ráno, boli sme jedným zo štátov, ktoré zvolali takéto rokovanie. Je to krok, ktorý spravidla predchádza článku 5 a veľakrát sa tieto konzultácie uskutočňujú, samozrejme, bez toho, aby sa ten článok aktivoval.
Ako dlho trvá, kým po týchto rokovaniach dôjde k nejakému spoločnému rozhodnutiu? Preto ste asi aj spomínali, že každá krajina musí mať istý počet vojakov, aby sa vedela istý čas brániť sama - keď sa pozrieme aj do minulosti, ako dlho to trvalo napríklad po útokoch al-Káidy na USA?
Je to otázka medzi niekoľkými hodinami a niekoľkými málo dňami. Keď sa to prvé rokovanie uskutoční a nie je to náhly útok, ak by to naozaj bolo ohrozenie priamo bezpečnosti a územnej celistvosti, prípadne nezávislosti toho štátu, tak by sa to stupňovalo, to znamená, že už by sme tie mechanizmy mali aktivované a vtedy je to naozaj otázka niekoľkých hodín.
Dnes už máme úplne nové plány, ktoré predtým neboli takto vymyslené, máme predsunuté sily, ale máme aj sily, ktoré sú doma v členských štátoch a sú vo vysokej pripravenosti, to znamená, že dostanú príkaz, aby sa v priebehu niekoľkých dní rýchlo presunuli na územie toho štátu, a s nimi sa už počíta. Máme presne zadefinované, ktoré sily, kedy by sa mali kam presunúť a koľko by to malo trvať a kto pôjde po nich, čo kto bude musieť prispieť, poskytnúť.
Toto je ten mechanizmus, ktorý by fungoval a sily by prichádzali postupne a je to nastavené tak, že dnes je to otázka veľmi málo dní a začiatok vojny na Ukrajine nám ukázal, že tie rozhodnutia vieme prijať v priebehu dvoch-troch hodín.
NATO má aj ako dôsledok vojny na Ukrajine dvoch nových členov - Fínsko a Švédsko. Čo to znamená pre Slovensko?
Máme dva štáty, ktoré sú vojensky naozaj veľmi vyspelé a dávajú k dispozícii svoje ozbrojené sily na obranu. Keby sa aj Slovensku niečo stalo, tak máme o dvoch veľkých spojencov viac. Máme dvoch spojencov, ktorí dnes ako keby uzavreli bezpečnosť Baltského mora.
Niekedy tu boli debaty, že Európska únia by mala mať svoju nezávislú armádu a podobne. Ale práve rozhodnutie Fínska a Švédska vstúpiť do NATO ukazuje, že Európska únia má mnohé skvelé veci, ale čo sa týka obrany a bezpečnosti, tak aj také vyspelé štáty, ako je Fínsko a Švédsko, sa už začali uchádzať o členstvo v NATO, pretože vidia, že je to jediná poistka, s ktorou sa aj ony môžu cítiť bezpečne.
A nezabudnime, že fínska armáda aj so záložnými silami je jednou z najväčších v Európe. Švédska armáda je moderná, toto je veľká vec pre našu bezpečnosť. Dostali sme to najlepšie, čo v Európe ešte zostávalo.
Stíhačky, korvety aj ponorky. Švédsko do NATO prináša silnú armádu aj ostražitosť voči Rusku Čítajte Pozrime sa ešte na budúcnosť NATO. V USA budú na jeseň prezidentské voľby, Donald Trump niekoľkokrát avizoval zámer vyviesť krajinu z NATO. Vieme, že bez súhlasu amerického Kongresu niečo také nebude schopný urobiť, ale môže jeho prípadné opätovné pôsobenie v úrade prezidenta nejako ohroziť existenciu NATO?
Donald Trump mal v rámci predvolebnej kampane niekoľko výrokov, ktoré vyrušili mnohých spojencov. Niektorých aj pohoršili. Ale tieto výroky treba brať v kontexte toho, že ide o predvolebnú kampaň.
To, čo sa nám Trump snaží odovzdať, je úplne rovnaké, ako sa snažil odovzdať predtým. Má pocit, že sa vezieme na chrbte Spojených štátov, že žijeme z ich peňazí. Keby si však dnes pozrel čísla, ako Európa pomáha napríklad Ukrajine, o koľko viac sme investovali do našich ozbrojených síl, tak by asi bol prekvapený.
Myslím, že namiesto nariekania, ktoré často počuť všade naokolo, by sme si radšej mali povedať, čo ideme my ako Európa robiť viac, lebo to robíme pre vlastnú bezpečnosť. Naším záujmom je, aby sme na jednej aj druhej strane Atlantiku rozprávali jedným jazykom a aby sme ťahali za jeden povraz.
Ak namiesto toho budeme v Európe nariekať, že bude zle a nebudeme robiť nič, tak presne tak zle aj bude. Aj v tomto ohľade máme veľkú domácu úlohu, ako sa postaviť k možnosti, že sa Trump stane prezidentom. Ale asi by bolo zlé sa trápiť pre to, že niekto v demokratických voľbách u nášho najväčšieho spojenca získa post prezidenta.
