Text vyšiel pôvodne v denníku The Washington Post.
„Odkedy je preč, nič nie je také isté,“ povedal mi môj pacient a rozplakal sa. Jeho manželka, s ktorou prežil tridsať rokov, zomrela pred dvoma mesiacmi. Cítil, že jeho identita je s ňou spojená, a snažil sa zistiť, kým vlastne je bez nej.
„Smútok je taký zložitý,“ povedal. „Nikdy neviete, aké náznaky, aké veci okolo vás spustia vlnu spomienok a pocitov.“
Strata blízkej osoby, či už z dôvodu smrti, rozchodu, presťahovania sa, alebo inej príčiny, môže byť katastrofálna. Sme spoločenské tvory a iní ľudia nám dávajú pocit spolupatričnosti, kontinuity a uzemnenia. Náhla povaha mnohých odlúčení nás môže vystaviť nebezpečenstvu a zaťažovať nás pocitmi osamelosti a bezvýznamnosti, ktoré nás môžu úplne pohltiť.
Cítime sa tak preto, lebo prežívanie straty môže viesť k zmenám v našich biologických systémoch. Pochopenie týchto zmien, najmä v našom mozgu, nám môže pomôcť uvedomiť si, že uzdravenie zo straty môže trvať dlho a počas procesu smútenia musíme byť k sebe jemní.
V článku sa dočítate:
- čo spôsobí nadmerná aktivácia bazálnych ganglií,
- k akému rozpojeniu môže dôjsť v mozgu,
- čo môže predĺžiť reakciu na smútok.
Ako smútok ovplyvňuje mozog
Počas smútenia sa zvyšuje hladina stresových hormónov a môžu sa zmeniť aktivačné vzorce mozgu.
Napríklad bazálne gangliá - skupiny neurónov nachádzajúce sa hlboko v spodných častiach mozgu - sa môžu nadmerne aktivovať.
Tieto neuróny sa podieľajú na vytváraní našich zvyčajných vzorcov konania. Pomáhajú tiež určovať odmenu a potešenie, ktoré získavame z určitých vzťahov, a budú zohrávať úlohu v tom, ako budeme reagovať na odlúčenie od blízkych.
Keďže bazálne gangliá kódujú náš pocit blízkosti a pocit priťahovania k druhým, nadmerná aktivita v tejto oblasti v reakcii na odlúčenie nás môže viesť k tomu, že sa budeme snažiť obnoviť spojenie prostredníctvom pátracieho správania, ako je napríklad nutkanie „ísť von a hľadať ho“. Keďže sme si milované osoby mohli spájať s pocitom odmeny, ich neprítomnosť môže spôsobiť, že po nich budeme túžiť.
Dôležité je, že oblasti, ktoré kódujú našu reprezentáciu nás samých, a oblasti, ktoré kódujú reprezentáciu blízkych osôb, sa do určitej miery prekrývajú. Náš mozog nerozlišuje úplne seba a druhých; môže dochádzať k rozmazávaniu hranice medzi tým, kde končíme my a kde sa začína druhá osoba, najmä v intímnych vzťahoch.
Ako zdôraznil môj pacient, strata milovanej osoby v nás môže vyvolať pocit, že nám bola odobraná časť nás samotných. V dôsledku toho máme problém rozpoznať, kým po strate sme.
V mozgu môže dôjsť k rozpojeniu medzi oblasťami „epizodickej“ alebo „autobiografickej“ pamäti (ktoré registrujú faktické udalosti a informujú nás o tom, že osoba odišla) a oblasťami „sémantickej“ alebo „konceptuálnej“ pamäti (ktoré registrujú kontextuálne informácie o našom živote a informujú nás o tom, že táto osoba bola, a preto by mala byť aj naďalej predvídateľnou súčasťou našej každodennej existencie). Tento informačný paradox môže viesť k tomu, čo sa v smútku označuje ako teória „odišiel, ale zároveň je tu“.
Zaseknutie sa v smútku
Existuje mnoho spôsobov, ako môžeme „uviaznuť“ v cykle smútenia.
Náš pocit radosti a spokojnosti sa môže natoľko spojiť s konkrétnymi osobami, že sa môže zdať nemožné robiť čokoľvek hodnotné, čo s nimi nesúvisí. Či už počúvame piesne, alebo pozeráme filmy, ktoré sa obom páčili, alebo si prezeráme fotografie a spomienky, radšej získame určitú verziu odmeny tým, že sa venujeme týmto pripomienkam (aj keď prinášajú aj smútok), než aby sme sa posunuli k iným činnostiam, ktoré by mohli byť príjemné, ale nemajú žiadnu súvislosť s neprítomnou osobou.
Zapojenie sa do iných činností môže tiež vyvolávať pocit viny, pretože môžeme mať pocit, že zrádzame osobu tým, že sa snažíme ísť ďalej. Čím viac sa cítime „zrastení“ s určitými ľuďmi, tým ťažšie si predstavujeme budúcnosť bez nich, a táto ťažká situácia môže predĺžiť reakciu na smútok.
Strata je nevyhnutnou súčasťou života, ale jej dôsledky nás nemusia vždy pohltiť. Keď sa snažíme nájsť uzdravenie, existuje niekoľko dôležitých myšlienok, ktoré by sme mali mať počas procesu smútenia na pamäti.
Vyhnite sa izolácii: Môže byť ľahké obklopiť sa pripomienkami neprítomnej osoby, prežívať stratu a vyhýbať sa angažovaniu sa do čohokoľvek, čo nesúvisí so vzťahom. Môže byť ťažké jasne myslieť (ľudia môžu zažívať tzv. smútkovú hmlu) a myšlienky, ktoré máme, sa často opakujú a sú mučivé, napríklad: „Prečo sa to stalo práve mne?“ alebo „Mohol som urobiť niečo inak?“.
Zostávame uväznení vo vzťahu, ktorý sa skončil a zároveň stále trvá, hoci bolestne nemenným spôsobom.
Ale nech je to akokoľvek ťažké, snaha spojiť sa s druhými nás tlačí k tomu, aby sme si uvedomili, že existujú aj iné hodnotné vzťahy.
Nedefinujte sa podľa straty: Keď sa vzťah skončí, strácajú sa nielen predvídateľnosť a pohodlie, ale aj pocit výnimočnosti a jedinečnosti o našej osobe v mysli niekoho iného.
Dôležitou súčasťou procesu smútenia je uvedomiť si, že máme prirodzenú hodnotu, ktorá zostáva živá aj napriek neprítomnosti druhej osoby. Opätovné získanie pocitu hodnoty nám môže pripomenúť, že život pokračuje, aj keď vzťah nepokračuje.
Pamätajte, že smútok si diktuje svoj vlastný priebeh: Neexistuje žiadny časový plán, podľa ktorého by sa smútok mal skončiť. Ľudia môžu na smútiaceho vyvíjať akýkoľvek tlak, aby sa pohol ďalej, ale len tí, ktorí boli súčasťou daného vzťahu, vedia, čo pre nich skutočne znamenal.
Nemôžeme odstrániť všetky pripomienky neprítomnej osoby (ani sa to nevyhnutne neodporúča). Opätovné prežívanie smútku sa dá očakávať najmä v čase dôležitých dátumov a pri interakcii s pripomienkami ľudí, ktorí odišli.
Je veľmi dôležité byť k sebe trpezlivý a súcitný a musíme sa vyhnúť tomu, aby sme požadovali okamžitý útek do zdravia skôr, než realisticky a udržateľne prežijeme stratu. Smútok je individuálny a vyžaduje si čas.
