TOULOUSE. Nadzvukový Concorde býval výkladnou skriňou British Airways a Air France. Elegantné lietadlo, ktoré zvládlo trasu medzi Európou a východným pobrežím USA za tri hodiny, ale nikdy nesplnilo sny o masovom rozšírení.
Do vzduchu prvýkrát vzlietol 2. marca 1969, mesiac po veľkokapacitnom Boeingu 747. A práve ten sa stal budúcnosťou leteckej dopravy, dokázal totiž prepraviť naraz stovky ľudí, hoci pomalšie.
A lieta dodnes, na rozdiel od Concordu, ktorého odchod zo scény sa začal tragickou nehodou pri Paríži v júli 2000.
Pád Boeingu? Príbeh o nenásytnosti a manažérskych zlyhaniach Čítajte Prekonali nevraživosť
V 60. rokoch minulého storočia to pritom vyzeralo, že veľká budúcnosť čaká skôr nadzvukové dopravné lietanie, vhodný stroj sa pokúšali vyvinúť v Spojených štátoch aj v Sovietskom zväze.
Pozadu nechceli zostať ani tradiční európski výrobcovia. Aby prekonali technické ťažkosti a zvládli vysoké náklady dokonca prekonali vlády Francúzska a Veľkej Británie tradičnú nevraživosť a na náročnom projekte začali spolupracovať.
Dohodu o spoločnom financovaní podpísali zástupcovia oboch krajín na jeseň 1962.
Nečakaný problém ale predstavovala voľba názvu pripravovaného lietadla. Slovo Concorde, v preklade svornosť, bolo síce bez problémov zrozumiteľné Francúzom i Angličanom, predmetom prestížneho sporu sa však stalo koncové "e", ktoré v anglickej verzii výrazu chýba.
Nakoniec ustúpil Londýn, ktorý sporné písmeno akceptoval s tým, že reprezentuje slovo England. Stavba dvoch prototypov elegantného stroja so štíhlym trupom, sklápateľným "zobákom" a delta krídlami začala v roku 1965.
Keď sa už blížil prvý testovací let, britsko-francúzsky tím dostal studenú sprchu. V posledný deň roku 1968 mal totiž leteckú premiéru priamy konkurent Concordu, sovietsky Tu-144.
Concorde napokon prvýkrát vzlietol krátko po pol štvrtej popoludní 2. marca 1969 vo francúzskom Toulouse. Druhý exemplár, postavený v anglickom Filtone, sa do vzduchu dostal o mesiac neskôr.
Rýchlosť zvuku Concorde prekonal 1. októbra 1969, tri mesiace po Tu-144.
Trvalo ale ešte vyše šesť rokov, kým sa concordy v januári 1976 objavili na bežných linkách. Aj tomto prípade ich však o pár týždňov predbehlo sovietske lietadlo, prezývané pre nápadnú podobu (danú do veľkej miery fyzikálnymi zákonmi) s britsko-francúzskym strojom "concordski".
Karta sa začala obracať
V polovici 70. rokov ale už bolo zrejmé, že nadzvuková éra dopravy nepríde, najmä keď americký Boeing už pár rokov predtým plány odložil a stavil na veľkokapacitné Jumbo Jet pre zhruba päť stoviek cestujúcich.
Vyzeralo to, že britsko-francúzsky stroj zostane navždy v tieni svojho ruského rivala. Lenže karta sa onedlho začala obracať.
Už na začiatku 70. rokov definitívne hodil uterák do ringu Boeing, ktorý vývoj nadzvukového lietadla vzdal pre pochybnosti o návratnosti investície.
V júni 1973 potom povesť Tu-144 utrpela vážny šrám, keď jedno z "concordski" havarovalo na parížskom aerosalóne. Sovietsky stroj navyše okrem problémov so spoľahlivosťou trpel aj krátkym doletom a vysokými prevádzkovými nákladmi.
Ani Concorde však nemal na ružiach ustlané, na svet totiž prišiel v zlom čase, keď ropný šok raketovo zdvihol ceny paliva. A toho smädné motory Rolls-Royce Olympus nadzvukového stroja spotrebovali naozaj veľa, počas letu z Európy do USA zhruba 75-tisíc litrov. Pre porovnanie, obrovský Boeing 747 síce na podobnú cestu spáli približne o tretinu paliva viac, tiež sa do neho ale zmestí až päťkrát toľko cestujúcich.
Niet preto divu, že z ekonomického hľadiska nebol Concorde žiadne terno, hoci na jeho obstaranie dostali obaja jeho prevádzkovatelia štátne dotácie a letenky stáli oveľa viac ako na pomalšie stroje.
Z veľkých plánov tak nakoniec bolo len 20 vyrobených concordov. Šesť vzniklo počas vývoja a o zvyšných 14 sa podelili aerolinky Air France a British Airways.
Odchod do múzea
Spočiatku lietali Briti aj Francúzi z Európy do viacerých smerov - okrem Severnej a Južnej Ameriky aj do juhovýchodnej Ázie.
Kvôli obave z nadmerného hluku spôsobeného sonickým treskom pri prekračovaní rýchlosti zvuku ale nemohli lietať nad pevninou, a tak sa nakoniec usadili na linkách z Londýna a Paríža na východné pobrežie USA.
Concordy si prenajímali aj cestovné kancelárie na charterové lety a pri jednom z nich sa 25. júla 2000 jedno z lietadiel pri štarte z parížskeho letiska zrútilo.
Havária Concordu má po desaťročí vinníka Čítajte Zahynulo vtedy 109 ľudí na palube a ďalší štyria na zemi. Pre povesť dovtedy úplne bezpečných strojov to bola katastrofa.
Do služby sa navyše vrátili len krátko po útokoch z 11. septembra 2001, keď všeobecne opadol záujem o leteckú prepravu. A tak sa už na jar 2003 obaja prevádzkovatelia rozhodli poslať concordy do múzea.
Nadzvukové lietanie je tak už dve desaťročia vyhradené len vojenským pilotom alebo bohatým nadšencom, ktorí sa dostali k vyradeným stíhačkám, väčšinou sovietskeho pôvodu.
Z času na čas však preblesknú správy o chystaných nových supersonických dopravných lietadlách.
Napríklad americká NASA teraz intenzívne pripravuje v spolupráci s firmou Lockheed Martin stroj, ktorého konštrukcia by mala pomôcť s jednou z hlavných "bolestí" nadzvukových lietadiel, sonickým treskom.
Prototyp označený X-59 Quesst by mal prvýkrát vzlietnuť tento rok, verejnosti sa predstavil v januári.
Špecialitou X-59 má byť prekonávanie hranice rýchlosti zvuku bez sonického tresku. Lietadlo je navrhnuté na let vo výške okolo 16 kilometrov rýchlosťou 1 500 kilometrov za hodinu.
