BIKINI. Išlo o najsilnejší výbuch americkej vodíkovej bomby, Sovieti ho ale neskôr výrazne prekonali.
So silou 15 megaton trinitrotoluénu bola vodíková bomba Bravo, odpálená 1. marca 1954 na atole Bikini na Marshallových ostrovoch, asi tisíckrát silnejšia ako atómová bomba zhodená na Hirošimu v auguste 1945.
Napriek tomu bola ale asi štyrikrát slabšia ako sovietska vodíková Cár bomba z októbra 1961, ktorá mala silu asi 50-60 megaton TNT.
Skúška vtedy vyvolala silný medzinárodný odpor voči podobným testom.
Trikrát väčší účinok
Veľmi silný účinok bomby, trikrát väčší ako sa čakalo, viedol spolu s ďalšími faktormi k najhoršiemu rádioaktívnemu zamoreniu, ktoré spôsobili USA.
Rádioaktívny spad aj ionizujúce žiarenie zasiahlo stovky obyvateľov atolov Rongelap, Rongerik či Utirik (vzdialených 150 až 450 kilometrov od epicentra), 23 rybárov japonskej lode Šťastný drak, ktorá bola v čase skúšky vo vzdialenosti asi 140 kilometrov (jeden z nich, Aikiči Kubojama, následkom žiarenia neskôr podľahol), a posádky ďalších lodí.
Bože môj, čo sme to urobili? pýtala sa posádka najznámejšieho bombardéra v histórii Čítajte Princíp vodíkovej (termonukleárnej) bomby je založený na zlučovaní jadier ľahkých izotopov vodíka. Energiu potrebnú na prekonanie jadrových síl, ktoré zlučovaniu bránia, môže vodíkovej bombe dodať výbuch klasickej jadrovej nálože, pri ktorom sa prvky štiepia, nie zlučujú.
S myšlienkou, že pri zlučovaní ľahkých jadier sa uvoľňuje viac energie ako pri štiepení jadier ťažkých, prišli nemeckí fyzici Hans Bethe a Carl von Weizsäcker krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny.
Pokúšali sa vtedy vysvetliť, odkiaľ Slnko berie svoju energiu. Idea bomby, ktorá by na ohriatie syntéznej zmesi využila jadrový výbuch, sa potom zrodila počas vojny v hlave maďarského fyzika žijúceho v USA Edwarda Tellera. Podklady k jej zostrojeniu prepočítal rodený Poliak Stanislaw Ulam.
Američania potom v novembri 1952 uskutočnili prvý termojadrový výbuch, ale ich neforemná bomba Ivy Mike, ktorá dosiahla silu vyše desať megaton TNT, bola vojensky nepoužiteľná.
Na rozdiel od tekutého deutéria, ktoré bolo použité v Ivy Mike, využívala bomba Bravo ako palivo pre fúziu deuterid lítny, čo ju umožňovalo transportovať.
Spravili chybu
Bombu Bravo tvoril veľký valec s hmotnosťou 10,7 ton, dĺžkou 4,5 metra a šírkou 1,4 metra. Bombu uložili do veže na umelom ostrove vybudovanom na útese ostrova Namu na atole Bikini a odpálili ju o 6:45 tamojšieho času.
Keď bomba vybuchla, vznikla v priebehu jednej sekundy ohnivá guľa s veľkosťou asi päť kilometrov, ktorá bola viditeľná z atolu Kwajelein vzdialeného 450 kilometrov.
Ako blízko sme ku globálnej skaze? Hodiny posledného súdu stále ukazujú 90 sekúnd do polnoci Čítajte Explózia zanechala po sebe kráter s priemerom dva kilometre, ktorý bol hlboký 75 metrov. Jadrový hríb dosiahol počas minúty výšku 15 kilometrov a zastavil sa o šesť minút po explózii až vo výške 40 kilometrov nad Zemou.
Príčinou vyššieho účinku bola chyba, ktorú urobili projektanti zariadenia v laboratóriách Los Alamos v USA. Dodatočné palivo (lítium-6 a lítium-7) prispelo výrazne k štiepnej reakcii a produkcii neutrónov, v dôsledku čoho bol značne zvýšený účinok zariadenia.
Vypadávanie vlasov aj rakovina
Rádioaktívny spad sa rozšíril východne na obývané atoly, z ktorých až tri dni po explózii evakuovalo americké námorníctvo vyše 200 ostrovanov a 28 amerických vojakov kvôli nevoľnostiam (neskôr niektorým postihnutým vypadali nechty a vlasy).
Kvôli následným zdravotným ťažkostiam, dostalo množstvo obyvateľov Marshallových ostrovov kompenzáciu od americkej vlády.
Spad zasiahol Austráliu, Indiu, Japonsko a dokonca aj USA a časti Európy.
Hoci obyvateľov z okolia vysťahovali, v roku 1990, viac ako 30 rokov po skončení pokusov, kolégium amerických lekárov vyhlásilo, že pokusné jadrové výbuchy v oblasti majú na svedomí 23 foriem rakoviny a iné ochorenia.
V roku 1995 boli zverejnené doteraz utajované materiály, podľa ktorých sa Američania obávali, že Sovietsky zväz sa pokúsi uniesť amerických atómových vedcov alebo napadnúť jadrovú strelnicu na atole Eniwetok.
Pentagón preto vypracoval tajný plán, ktorý určoval, ako zdržať sovietskych útočníkov dostatočne dlho, aby mohli byť z atolu evakuovaní americkí atómoví vedci a dôležité materiály.
