Text vyšiel pôvodne v denníku The Washington Post.
Z úbočia hory týčiacej sa nad Antakyou v južnom Turecku sa pri východe slnka naskytá pohľad na rozsiahlu panorámu starobylého mesta, ktoré je dnes v troskách. Na mieste, kde predtým stáli stovky budov, teraz dominujú diery. Zvyšné budovy, prázdne a popraskané, trčia zo zeme a čakajú na zbúranie.
Od zemetrasenia s magnitúdom 7,8, ktoré 6. februára 2023 zasiahlo južné Turecko a severnú Sýriu, uplynul rok. Po ňom ešte v ten istý deň nasledovalo ďalšie s magnitúdom 7,5.
Zahynulo pri ňom viac ako 52-tisíc ľudí. Stovky ľudí zostávajú nezvestné a 11 zo 17 provincií na juhu Turecka bolo vyhlásených za zóny katastrofy.
Zemetrasenie poškodilo alebo zničilo najmenej štyri milióny budov. Najvážnejšie škody utrpela provincia Hatay.
Ľudia preberajú ich zvyšky, aby našli kovový šrot alebo cennosti, ktoré by mohli predať v oblasti, kde bola zničená aj ekonomika. Takmer všetky obchody, ako aj banky, pekárne a reštaurácie sa presunuli do kontajnerov rozmiestnených pozdĺž hlavných ciest. V stanoch alebo kontajneroch žijú aj rodiny, ktoré nevedia, kedy sa budú môcť vrátiť do svojich domovov.
V článku sa dočítate:
- koľko ľudí je nezvestných,
- o vládnej pomoci obetiam zemetrasenia,
- že obyvateľov môžu ohrozovať toxické skládky.
Prepadanie panike
Sema Gulec v neďalekom Iskenderune povedala, že tvár svojho syna hľadá v každom človeku, ktorého stretne na ulici. Architekt Batuhan, ktorý mal 25 rokov, bol v noci zemetrasenia vo svojom byte. „Máme v hlave toľko otázok. Čo sa mu stalo? Už takmer rok nevieme,“ uviedla.
Gulecová je tajomníčkou Združenia pre solidaritu s obeťami zemetrasenia a príbuznými nezvestných (DEMAK). Vzniklo pred desiatimi mesiacmi pre rodiny, ktoré naďalej pátrajú po svojich blízkych. DEMAK eviduje najmenej 145 nezvestných v 11 mestách postihnutých zemetrasením. Turecká vláda oficiálne počty nezvestných nezverejňuje.
Pred niekoľkými dňami ranný mrznúci dážď ošľahal plachtu stanu, v ktorom žije Sevcana Turk. Nachádzal sa na pozemku, kde bolo ubytovaných ďalších najmenej 15 rodín. Turková, matka troch tínedžerov, si pred stanom vysadila malú záhradku z vyradených téglikov od jogurtov. „Psychicky sme teraz jednoducho v háji, pri každom menšom zemetrasení prepadáme panike. V dňoch po zemetrasení som videla toľko mŕtvych tiel. Bolo toľko rabovania, báli sme sa aj o svoju bezpečnosť. Tak som začala pracovať v záhrade, aby som sa trochu zbavila stresu,“ povedala Turková.
Čaká na kontajner od vlády. V noci zemetrasenia jej dom, ktorý je na úpätí hory, poškodili padajúce skaly. Jej svokra prežila iba tesne.
Turková vyjadrila rastúcu frustráciu z nedostatočnej podpory pre tých, ktorí stále žijú v stanoch. „Nedostali sme žiadnu vládnu pomoc. Pomáhali nám len dobrovoľníci. V Antakyi vidíme toľko finančných zbierok, dosť na to, aby sme postavili ďalšie celé mesto - ale my sme žiadnu takúto pomoc nevideli. Žiadne peňažné karty do supermarketov, len malá hygienická súprava, ktorá prišla pred mesiacom,“ povedala.
Život po zemetraseniach
Neďaleko Turkovej sa vo svojom stane chúlila ďalšia rodina, aby sa udržala v teple a pred dažďom. Rodina Al Omarovcov prišla zo sýrskeho mesta Hamá pred siedmimi rokmi. „Život sa po zemetraseniach stal ešte náročnejším,“ povedal Mustafa Al Omar, ktorý sa delí o stan so svojou manželkou Samou a ich piatimi deťmi. Pre sýrskych utečencov v Turecku, ktorí boli vysídlení v dôsledku zemetrasenia, sú ich potreby často druhoradé ako potreby tureckých občanov, ale rodina Al Omarovcov sa snaží myslieť pozitívne. „Lepšie podmienky ako tento stanový tábor nie sú. Nedostávame pomoc, ale dúfam, že čoskoro dostaneme kontajner,“ povedal Al Omar.
V ďalšom stanovom tábore, kde boli ubytované desiatky sýrskych a niekoľko tureckých rodín, tiekla cez chodníky toxická odpadová voda. Záchodov bolo málo a boli vzdialené. Majiteľ, ktorý po zemetrasení umožnil vysídlencom využívať pozemok na dočasné ubytovanie, nedávno požadoval, aby všetky rodiny pozemok opustili.
Na cintoríne obetí zemetrasenia pri ceste do Antakye lemovali svah stovky hrobov. Dvadsaťročný Ahmed Barbour navštívil hrob svojho otca so svojím bratom a priateľom. Keď kľačal pri hrobe, z telefónu mu hrali verše z Koránu. „Chodím sem navštevovať svojho otca každý deň,“ povedal Barbour, ktorý pochádza zo Sýrie. „Najviac mi chýbajú noci, keď sme s otcom spoločne robili účtovníctvo pre náš podnik s detským oblečením, rozprávali sme sa a počítali čísla.“ Barbourov smútok bol citeľný aj po roku.
V Samandagu, 20 minút jazdy autom od Antakye, opravovali robotníci ľahko poškodené budovy, zatiaľ čo iní montovali prefabrikované stavby domov alebo obchodov. Miestni obyvatelia, ktorí sa zdržiavali v stanových prístreškoch pod trhoviskom, nedúfali, že ich mesto dostane podporu potrebnú na obnovu.
V okolí rastie hora trosiek. Trosky z miest a dedín sem privážajú každú dennú hodinu. Aktivisti a ochrancovia životného prostredia protestovali proti pokračujúcemu skládkovaniu, pretože sa obávajú, že stúpajúci prach by mohol byť toxický.
V Antakyi a ďalších častiach Hatay sa stavajú tisíce bytov, ktoré postavila vládou podporovaná bytová agentúra TOKI. Obyvatelia neočakávajú, že mesto bude obnovené skôr ako o desať rokov.
Na tejto správne sa podieľal aj Alaeddin Cogal.
