Rakúska dedička farmaceutického impéria Marlene Engelhorn nedávno vytvorila iniciatívu, v rámci ktorej päťdesiat náhodne vybraných Rakúšanov rozhodne o rozdaní 25 miliónov eur z jej dedičstva.
Toľko peňazí by totiž podľa nej nemala vlastniť len jedna osoba. Hnevá ju, že vláda nezdaní jej dedičstvo a verejný sektor tak prichádza o významnú sumu.
Engelhornová okrem dane z dedičstva žiada aj vyššie dane pre ultra bohatých ľudí, akou je aj ona. "Ak s tým bohatí ľudia nesúhlasia, chcem vedieť prečo. Zvyčajne je to preto, že chcú mať moc a sú chamtiví. Také argumenty ma však nezaujímajú," hovorí pre SME.
V článku sa dočítate aj:
- prečo by filantropiou podľa nej neurobila dostatok,
- prečo bude ľuďom platiť za to, aby rozhodli o rozdelení jej peňazí,
- prečo sa podľa nej nikto sám milionárom nikdy nestal,
- či jej rodina jej rozhodnutie podporuje,
- čo bude robiť po tom, ako rozdá väčšinu dedičstva.
Keď som o vašej iniciatíve nedávno písala, pod článkom sa objavili komentáre o tom, že peniaze sa vám ľahko rozdávajú, pretože ste ich sama nezarobili, ale zdedili. Ako na to reagujete?
Úprimne, nikdy som toľko peňazí nemala dostať. Systém redistribúcie je neférový. Bolo by lepšie, keby som si ich nechala?
O zarábaní peňazí by som sa musela porozprávať s konkrétnou osobou, ktorá komentár napísala. Pretože keď sa rozpráva o zarábaní peňazí, väčšinou je tam naznačené, že si ich človek zaslúži. Nikto si všaknezaslúži multimiliónové bohatstvo.
Nie je to totiž výsledok toho, že si človek svoju prácu robí skvelo. Keby sa dalo ťažkou prácou dobre zarobiť, omnoho viac ľudí by bolo milionármi. Tak to však nie je, pretože to nie je možné.
Treba sa preto pozrieť na to, prečo tak málo ľudí má takú veľkú sumu peňazí. Potom môžu o rozhodovať o svete, tým však ovplyvňujú aj ľudí, ktorí sa na rozhodovacom procese nemôžu podieľať.
Marlene Engelhorn (32):
rakúska dedička a aktivistka,
jej majetok pochádza z nemeckého chemicko-farmaceutického impéria BASF,
je súčasťou medzinárodnej siete Millionaires for Humanity (Milionári za ľudskosť), ktorá žiada vyššie dane pre najbohatších členov spoločnosti,
spoluzaložila kolektív Tax Me Now, ktorý apeluje na vlády v Rakúsku, Nemecku a vo Švajčiarsku, aby pre bohatých ľudí zaviedli vyššie dane aj daň z dedičstva,
v januári spustila iniciatívu, v rámci ktorej 50 náhodne vybraných Rakúšanov rozhodne o tom, kam poputuje 25 miliónov eur z jej dedičstva.
Tými komentármi však mohli myslieť, že by ste nad svojimi peniazmi premýšľali inak, keby ste ich sama zarobili.
Nikto nemôže toľko peňazí zarobiť sám. Prácou toľko peňazí nezarobíte, tie plynú z vlastníctva. Keď vlastníte firmu, pracuje pre vás veľa ľudí. Zisk sa však nikdy nerozdeľuje rovnomerne. To, že niečo vlastníte, že niečo nesie vaše meno, neznamená, že pracujete.
Väčšina bohatstva, ktoré vlastní jedno percento populácie, sú zdedené peniaze. Zarábajú aj na vykorisťovaní iných ľudí. Kto má právo povedať, že nejaká práca je dôležitejšia ako iná? Ak zamestnanci nebudú robiť svoju prácu, podnik sa zrúti.
Všetky pozície sú dôležité, tak prečo sa nedeliť o zisk? Spolu ste ho zarobili. Nikto zo seba boháča sám neurobil. Keď má niekto dobrý nápad a chce ho premeniť na biznis, bude potrebovať zamestnancov. V momente, keď niekoho zamestnáte, pretože je na vás práce už veľa, svoje bohatstvo nevytvárate sami, pretože ste potrebovali pomoc niekoho iného.
Profit by mohli prerozdeliť, ale veľa ľudí to z chamtivosti nerobí.
Platí tento argument aj v prípade najbohatších ľudí sveta, ktorí hovoria, že si svoje spoločnosti vybudovali sami, ako sú podnikatelia Elon Musk či Jeff Bezos?
Oni už boli bohatí, svoje bohatstvo nevytvorili z ničoho. Bill Gates by bez prepojenia svojej mamy na IBM (firmy podnikajú v informačných technológiách, pozn. red.) nikdy nedostal takú dobrú ponuku, z ktorej založil Microsoft. Rodina Elona Muska má napojenie na smaragdové bane v Afrike.
Najbohatší ľudia často už peniaze majú, bez nich by svoje firmy nedokázali založiť. Spomínaní podnikatelia sú navyše bieli muži v USA, viac privilégií ani nemôžu mať.
Často nechápeme, ako systém funguje, a sústredíme sa len na výsledok. Musíme sa však pozrieť aj na to, ako sa k nemu ľudia dostali. Keď sa nám to nezdá odôvodnené, mali by sme ho zmeniť - demokratickým spôsobom.
Aké reakcie na svoju iniciatívu ste zatiaľ zaznamenali?
Ide o demokratický spôsob, ktorého cieľom je redistribúcia. Netvárim sa, že ja najlepšie viem, ako ľuďom pomôcť. Práve naopak - chceme otvoriť diskusiu, a preto sme dostali veľa pozitívnych reakcií a obrovský záujem médií.
Veľa ľudí je zvedavých a chce sa na tom podieľať. Z desaťtisíc pozvánok, ktoré sme rozoslali, sa nám ozvalo 1424 ľudí. Na porovnanie, zo štatistík vyplýva, že keď pozvete takýto počet ľudí na zasadnutie zhromaždenia, príde tristo až sedemsto ľudí.
Rozhodovanie má trvať od marca do júna, šesť víkendov. Za každý víkend, na ktorom sa zúčastnia, ľuďom zaplatíte 1200 eur. To je viac, ako mnoho ľudí zarobí za mesiac. Prečo ste sa tak rozhodli?
Po prvé, pretože ide o prácu, navyše cez víkend - po tom, čo celý týždeň pracovali. Myslím, si že to treba patrične finančne oceniť. Podobné zhromaždenia väčšinou platia málo. Podľa mňa je to škoda, pretože robia prácu pre demokratickú spoločnosť.
