Autorka je výskumná pracovníčka Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA)
Prechod na uhlíkovo neutrálne hospodárstvo do roku 2050 možno označiť ako najambicióznejší cieľ, ktorý si stanovila Európska únia a prihlásili sa k nemu aj jednotlivé členské štáty.
Jeho splnenie vyžaduje zásadné zmeny v ekonomike a spoločnosti. Keďže energetika patrí k hlavným zdrojom emisií skleníkových plynov, práve v tejto oblasti treba dosiahnuť významné zmeny za relatívne krátke obdobie.
Zároveň však platí, že členské štáty majú podľa Lisabonskej zmluvy kontrolu nad svojím energetickým mixom a zodpovednosť za zníženie emisií leží primárne na nich.
Podľa podpredsedu Európskeho parlamentu Martina Hojsíka sa zásadné zmeny v energetike na úrovni členských štátov, ako aj v celej EÚ udiali po ruskej invázii na Ukrajinu.
Uhlíková neutralita znamená revolúciu
Snaha Európskej únie stať sa prvým „klimaticky neutrálnym kontinentom“ a splniť tým aj svoje záväzky z Parížskej dohody sa stala hlavnou politickou agendou súčasnej Európskej Komisie.
Zásadná iniciatíva prišla len pár mesiacov po začatí funkčného obdobia Komisie, keď koncom roku 2019 jej novozvolená šéfka Ursula von der Leyen predstavila základný strategický rámec zelenej transformácie - Európsku zelenú dohodu. Tá predstavuje mimoriadne rozsiahly súbor stratégií, akčných plánov a tiež legislatívnych opatrení, pretavených do takzvaného balíka Fit for 55.
Ako už napovedá samotný názov, jeho cieľom je zosúladiť legislatívu v rámci krajín EÚ tak, aby sa do roka 2030 podarilo splniť čiastkový cieľ na ceste k uhlíkovej neutralite, a tým je zníženie emisií skleníkových plynov aspoň o 55 percent v porovnaní s úrovňami z roku 1990.
Ruská invázia mení náš svet
Katalyzátorom energetickej transformácie EÚ a jej členských krajín bola ruská invázia na Ukrajinu vo februári 2022. Zosilnil sa tlak na odpútanie sa od závislosti od ruských nerastných surovín, najmä ropy a zemného plynu, ale aj jadrového paliva, ktoré dodnes poháňa reaktory v šiestich krajinách EÚ.
Mimoriadne citlivá je táto téma pre krajiny nášho regiónu, ktorých energetický systém je historicky napojený na ruské suroviny. Avšak v tejto súvislosti treba poznamenať, že hrozbou pre región je aj to, že k zastaveniu dodávok sa odhodlá samotné Rusko.
Treba však povedať, že Rusko sa už pred vojnou ukázalo ako nespoľahlivý dodávateľ, keď znižovalo svoje dodávky a manipulovalo s cenami plynu na trhu, na čo upozorňovali napríklad i predstavitelia Medzinárodnej energetickej agentúry.
Podľa podpredsedu Európskeho parlamentu Martina Hojsíka sme dali „Putinovmu režimu do ruky zbraň proti nám, keď sme si vybudovali priam existenčnú závislosť od Ruska“. Obdobne ako v roku 2009, keď počas plynovej krízy ukázalo, že dodávky surovín využíva ako geopolitickú zbraň.
Mnohé členské krajiny tak začali podnikať kroky na zbavenie sa tejto závislosti v súlade s európskou stratégiou REPowerEU. Európska komisia ju predstavila v máji 2022. Stojí na troch pilieroch: úspora energií, výroba energie z domácich obnoviteľných zdrojov a získanie alternatívnych dodávateľov ropy a zemného plynu.
Martin Hojsík dodáva, že ruská invázia na Ukrajinu v mnohých krajinách EÚ uľahčila prechod na obnoviteľné zdroje, tepelné čerpadlá a dosahovanie energetických úspor. A to ekonomicky i politicky.
Kde začať, kde máme veľké rezervy a možnosti dosiahnuť úspory? Je to podľa neho rekonštrukcia budov. Prináša významný efekt nielen v podobe zníženia účtov za energie, ale vytvára aj nové pracovné miesta a dopyt po kvalifikovaných odborníkoch, ktorých je v EÚ nedostatok. Naopak, dekarbonizácia priemyslu je beh na dlhú trať a bude vyžadovať viac času.
Obnoviteľné zdroje sú ekonomickou príležitosťou
Zapojenie obnoviteľných zdrojov energie pomáha plniť nielen klimatické ciele a prispievať k energetickej sebestačnosti členských štátov, ale zvyšuje aj ich konkurencieschopnosť. Žiaľ, napriek zjavným benefitom sa na Slovensku dosiahol len veľmi malý pokrok vo zvyšovaní ich podielu na spotrebe energie. V minulom roku bol vo výške 17,5 percenta.
Na porovnanie, lídrom EÚ v zapojení obnoviteľných zdrojov je Švédsko so 66 percentami, nasledované Fínskom s takmer 48 percentami a Lotyšskom s viac ako 43 percentami.
Slovensko sa v súčasnosti vo veľkej miere spolieha na vodnú energiu a najmä na biomasu vo vykurovaní, má pritom nevyužitý potenciál v oblasti rozvoja geotermálnej, veternej i slnečnej energie.
V slovenských strategických dokumentoch sa často argumentuje tým, že využívame jadrovú energiu, takže už dnes dosahujeme takmer bezemisnú výrobu elektriny. No zatiaľ čo Česká republika a Maďarsko, čo sú krajiny, pre ktoré je jadro takisto kľúčové, počítajú so zásadným zvýšením podielu obnoviteľných zdrojov do roku 2030, slovenský príspevok zostal v porovnaní s nimi pomerne skromný.
Tu treba poznamenať, že hoci členské štáty nemusia do roku 2030 prispieť rovnakým podielom obnoviteľných zdrojov, na úrovni Európskej únie však musí dosiahnuť aspoň 42,5 percenta.
Plošné dotácie idú proti zelenej transformácii
Na zelenú transformáciu už dnes môžeme využiť viacero fondov. Napríklad Modernizačný fond, Environmentálny fond, ale taktiež financie z Plánu obnovy a odolnosti či klasické EÚ fondy.
Využitie týchto peňazí by podľa podpredsedu Európskeho parlamentu Martina Hojsíka malo byť chápané ako investície do budúcna. Vrátia sa v tom, že ľudia budú mať nižšie náklady na energie, lepšie životné prostredie a štáty nižšiu závislosť od dovozu energií alebo surovín, potrebných na ich výrobu.
Navyše, zatiaľ čo vyčísliť náklady spojené so zelenou transformáciou je pomerne jednoduché, klimatická zmena prináša i náklady, ktoré sa len tak jednoducho vyčísliť nedajú. Ako upozorňuje Martin Hojsík, klimatická zmena už dnes spôsobuje viaceré škody, akými sú požiare, suchá či nárazové zrážky spôsobujúce záplavy. A tieto škody tiež bude potrebné do budúcna sanovať a zarátať aj do nákladov.
Problém, ktorému v tejto súvislosti čelí Slovensko a takisto iné členské štáty, je, že vlády dotujú ceny energií plošne, neadresne a znižujú tak motiváciu ľudí dosahovať úspory. Sociálna pomoc by mala byť naopak cielená k ľuďom zasiahnutých energetickou chudobou. Dnes pritom existuje veľa spôsobov ako identifikovať skupiny ľudí zasiahnutých energetickou chudobou a riešení ako týmto skupinám pomôcť.
Nové príležitosti a výzvy
Celkové trendy v energetike budúcnosti idú smerom k dekarbonizácii a decentralizácii. A zatiaľ čo zelená a energetická transformácia prinášajú mnohé technologické výzvy, nemenej dôležité sú i tie politické. Dôležitá bude v EÚ i naďalej spolupráca medzi krajinami, napríklad v prípade prepojenia elektrických sietí tak, aby fungoval cezhraničný obchod s elektrinou.
Významnou výzvou je aj transformácia ekonomiky na obehové hospodárstvo, čo je opäť jedným z krokov k zníženiu závislosť EÚ od dovozu surovín z tretích krajín.
Podpredseda Európskeho parlamentu Hojsík upozorňuje, že európske pravidlá v oblasti klímy a energetiky majú dať jednotný rámec, ale musia zároveň zohľadniť rozdiely medzi krajinami a regiónmi, či už geografické, keďže zapojenie obnoviteľných zdrojov je závislé od lokálnych podmienok, ale aj ekonomické, lebo treba zohľadniť výkonnosť hospodárstva, jeho možnosti i jeho historické východiská.
Tento článok vyšiel v rámci projektu realizovaného s finančnou podporou Európskej únie v rámci grantového programu Európskeho parlamentu v oblasti komunikácie. Obsah odráža názory autora a je zaň výlučne zodpovedná Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku. Európsky parlament nenesie žiadnu zodpovednosť za použitie obsiahnutých informácií.
