SAŠA je mladý, 23-ročný, dnes už bývalý vojak. V ukrajinskej armáde slúžil od začiatku celoplošnej ruskej invázie. Najväčšiu časť služby strávil v Bachmute a jeho okolí.
Koncom leta z armády odišiel. Mal na to nárok, pretože z rodičov už žije iba jeho invalidná matka, o ktorú sa okrem neho nemá kto iný starať. Podľa ukrajinských zákonov mal teda Saša nárok na predčasný odchod domov.
Po ani nie pol roku mu je za armádou smutno. Má pocit, že obyčajnou prácou - taxikárčením, svojej krajine neprináša úžitok. Zvažuje preto, že sa vráti.
V rozhovore pre SME Saša hovorí o svojom pôsobení v Bachmute a o tom, čo všetko tam zažil - vrátane kuriózneho stretnutia so skupinkou wagnerovcov.
V rozhovore sa dočítate aj:
- kedy musel Saša ako operátor dronu siahnuť aj po samopale,
- ako prišiel o dron, na ktorý si sám našetril,
- ako sa jemu a jeho druhom podarilo nájsť ukradnutý obrnený transportér,
- o čom sa rozprával s wagnerovcami v pivnici pri Bachmute a ako sa ich stretnutie skončilo.
V akej brigáde ste slúžili?
Bol som členom aerorozviedky v 93. brigáde. Táto brigáda má za sebou niekoľko úspešných operácií, medzi ktoré patrí napríklad držanie frontu za mestom Izium a jeho následné oslobodenie. Neskôr si pripísala nemalé zásluhy na obrane Bachmutu, ktorého pád sme aj s ďalšími jednotkami oddialili, ako najviac to šlo.
V čom spočívala vaša práca?
Mojou primárnou úlohou bolo vykonávať prieskumné lety s dronom. Zisťovať, kde má nepriateľ techniku, vojakov, ako sa pohybujú, čo plánujú. Ako počas dňa, tak aj počas noci. No neraz som bol nútený použiť i samopal, guľomet či RPG.
Bojujú aj päťdesiatnici. Ukrajina nestíha verbovať vojakov, mobilizácia rozdeľuje aj politikov Čítajte Ako k takej situácii dôjde? Nelieta operátor z relatívneho bezpečia na to, aby musel použiť samopal?
Príkladom je Bachmut, kde sa viedli mestské boje. To v praxi znamená, že spolu s kolegom sme si našli miesto v nejakej výškovej budove, odkiaľ sme vzlietavali s dronmi.
Čo sa vzdialenosti týka, často sme boli na hranici kontaktnej línie. Je to riskantné, lebo sme blízko, no vďaka tomu zaletíme hlbšie za líniu nepriateľa. Poviem to inak - sedíme v zbombardovanom byte a odrazu zisťujeme, že v protiľahlej bytovke, ktorá je od nás 50 metrov, sedia Rusi a vykonávajú rovnakú prácu ako my.
Netrvá dlho a tak, ako my vieme o nich, vedia už aj oni o nás. Vzal som guľomet a začal som po nich strieľať. To isté spravili aj oni. Našťastie sme z toho vyšli víťazne my. Podobných situácií bolo množstvo.
Ako pomôcť
- Autor rozhovoru Ivan Koribanič vozí humanitárnu pomoc ľuďom blízko frontu na Ukrajine.
- Ak chcete pomôcť Ukrajine, môžete tak spraviť zaslaním príspevku na jeho transparentný účet.
No Rusi pre vás nepredstavovali jediné nebezpečenstvo.
Presne tak. Pamätám si, keď som si konečne našetril na vlastný dron DJI Mavic 3. S dronmi je na fronte všeobecne ťažká situácia. Je ich veľmi málo, často sa strácajú alebo ich nepriateľ zničí. A tak som prišiel s novým dronom na pozíciu v Bachmute. Len čo som s ním vzlietol, začul som výstrely a s dronom som stratil spojenie.
Okamžite som vybehol hľadať ho. Našiel som ho ležať na zemi pri inej brigáde. Bol som veľmi nahnevaný. Chlapi, ktorí ho zostrelili, iba skonštatovali, že si mysleli, že ide o ruský dron. A tak som si vzal dron so sebou, rozlúčil sa s ním a vyhodil ho do koša. Zostal mi iba ovládač. Takéto situácie sú veľmi časté.
Hoci sú drony drahé, stále je to iba technika. Ako je to so streľbou na vlastných medzi vojakmi?
Vo všeobecnosti sa o tom málo hovorí, je to, pochopiteľne, nepopulárna téma. Ale streľba na vlastných spolubojovníkov je častá. Neraz sa stalo, že strieľali aj po mne.
Pre človeka, ktorý vojnu nikdy nezažil, to môže byť nepochopiteľné. Ako je to vlastne možné?
Vojna je vo všeobecnosti vlastne viac či menej organizovaný chaos. Môžete mať akokoľvek dobre naplánovaný útok či obranu, no na 99 percent vždy budete musieť improvizovať.
Ak je noc, môžete byť akokoľvek dobre označený, no množstvo vojakov nemá termovíziu či nočné videnie. Nevedia teda, či zvuk, ktorý počujú, je odo mňa ako človeka, ktorý je oblepený napríklad poznávacou žltou, modrou alebo zelenou páskou, alebo od Rusa. V spojení s tlakom a stresom človek ľahko spanikári a začne strieľať.
Čas, ktorý máte v ostrom boji na rozhodnutie, či spúšť stlačíte, je v milisekundách. Lebo ak ju nestlačíte vy, stlačí ju Rus oproti vám. A z toho vychádza potreba konať rýchlo, no neuvážene. Je to ako autopilot.
Reportáž zo zákopov na Donbase: Rusi nepoznajú zakázané zbrane, niekedy je to ako ohňostroj Čítajte Čo sa ešte vo vlastných radoch môže stať?
Raz sa nám v Bachmute stalo, že sme pred bytovkou mali ako skupina zaparkovaný obrnený transportér BTR, s ktorým sme prišli. Išli sme vykonať úlohu. Keď sme sa vrátili, transportér tam už nestál. Nemohli sme uveriť vlastným očiam. Jednoducho nám ho niekto ukradol.
Za takéto chyby sa v armáde platí draho. Napríklad len keď stratíte samopal, hrozí vám väzenie. V tomto prípade nám velenie chcelo dať BTR zaplatiť z našich výplat. My sme to len tak nenechali a s ďalšími vojakmi sme po transportéri začali pátrať.
Hľadali sme asi týždeň. Až do momentu, keď sme ho našli v nejakej garáži v Slaviansku. Sériové čísla na ňom už boli zbrúsené. Bolo to úplne bizarné. Myslel som, že sa niečo podobné deje iba s drahými autami. No toto bolo doslova drahé auto.
Nakoniec vysvitlo, že ho ukradla susedná jednotka, ktorá v tom čase slúžila v Bachmute. BTR sme si, samozrejme, vzali so sebou.
Vy máte veľmi intenzívnu skúsenosť aj s vojakmi zo súkromnej skupiny Wagner. O čo šlo?
