Upozornili na to dnes na tlačovej besede predstavitelia Nadácie Pontis, ktorí sa venujú podpore občianskej spoločnosti v Bielorusku od roku 2000.
Medzi akcie Lukašenkovej vlády patrilo v uplynulých mesiacoch vytláčanie opozičných strán do ilegality, či obmedzenie možnosti cestovať do zahraničia pre vládnych úradníkov, ale aj radových občanov. Najnovšie sa pozornosť silových zložiek režimu obrátila aj voči združeniu polmiliónovej poľskej menšiny, ktoré si za predsedníčku zvolilo voči vláde kritickú Anžaliku Borysovú.
Predstavitelia nadácie Balázs Jarábik a Milan Nič zdôrazňujú, že nič nepoukazuje na to, že prezidentské voľby na jeseň 2006 budú slobodné. "Lukašenko sa veľmi aktívne pripravuje na prezidentské voľby a chce zabezpečiť taký priebeh, aby mohol ukázať nielen Západu, ale najmä Rusku, že má situáciu pod kontrolou," hovorí Jarábik. Medzinárodné expertízy podľa neho nasvedčujú tomu, že bieloruská vláda sa v prípade masových demonštrácií na protest proti falšovaniu volieb uchýli k násiliu. "Stále sú tam väčšie a väčšie predpoklady, že protesty budú krvavé," dodal Jarábik podľa ktorého by scenár demonštrácií pripomínal viac zásah uzbeckej armády v meste Andidžon ako oranžovú revolúciu na Ukrajine.
Dva nezávislé prieskumy verejnej mienky, z ktorých na jednom spolupracovala aj Nadácia Pontis, ukazujú, že prezident Lukašenko má podporu približne 38 percent občanov. "Keby boli spravodlivé voľby, Lukašenko by nemal väčšinu," vyhlásil Nič. Napriek tomu sa najmä pre represie vlády nedá zmena na poste prezidenta po voľbách s veľkou pravdepodobnosťou očakávať. "Nie je isté, že rok 2006 bude rokom zmeny, ale je isté, že bieloruská spoločnosť si čoraz viac uvedomuje, že...režim, ktorý vedie Alexander Lukašenko nemá väčšiu budúcnosť," tvrdí Nič na základe rozsiahle prieskumu verejnej mienky.
Svoju politiku voči Minsku už po udalostiach okolo referenda z minulého roka zmenila aj Európska únia. Prezident Lukašenko vtedy získal možnosť kandidovať aj po tretí krát na funkciu prezidenta a protesty opozície proti nedemokratickému priebehu hlasovania polícia brutálne potlačila. Brusel reagoval zvýšenou podporou občianskej spoločnosti a slobodným médiám a zosilnením izolácie oficiálnych predstaviteľov Bieloruska, z ktorých štyria nemôžu do krajín únie ani pricestovať.
"Úspešnosť východnej politiky Európskej únie bude meraná aj tým, ako sa podarí pripraviť podmienky pre demokratizáciu a normálnu modernizáciu a rozvoj Bieloruska," povedal Nič, ktorý ocenil, že slovenské ministerstvo zahraničných vecí čoraz viac na udalosti v tejto krajine reaguje. Kritike sa naopak nevyhli poslanci slovenského parlamentu, ktorí na represie v Bielorusku podľa Niča nereagujú systematicky.
Kľúčový bude podľa Niča a Jarábika postoj Ruska voči Lukašenkovho režimu, ktoré na jednej strane tlačí Minsk do únie s Moskvou a na strane druhej začína od januára tohto roku budovať kontakty aj s bieloruskou opozíciou.
Autoritársky prezident Alexander Lukašenko vládne v Bielorusku od roku 1994. Mimovládne organizácie jeho režimu vyčítajú rozsiahle porušovanie ľudských práv, počas jeho vlády navyše bez stopy zmizlo viacero opozičných politikov, podnikateľov, či novinárov. Bielorusko je často nazývané aj ako posledná európska diktatúra a ako jediná väčšia európska krajina nie je ani členom Rady Európy.
