„Prostred boja stojíš, sypeš na vojská strely a rinčíš o prilby mečmi oceľovými. Kamkoľvek, tur, skočíš, blýskajúc prilbicou pozlátenou, tam padajú hlavy.“
Dej ruského eposu Slovo o pluku Igorovom nie je zložitý. Opisuje výpravu jedného z ruských kniežat Igora proti kočovným Kumánom v roku 1185. Ťaženie sa skončí porážkou Rusov, Igora zajmú, ale napokon ujde. Oslavuje sa, že ruská zem sa zbavila hrozby a pointa je v tom, že sila Ruska tkvie v zjednotení a spoločnom boji proti nepriateľovi.
Ide o vôbec prvé významné ruské básnické dielo. Hrdinský epos má ústrednú úlohu v staroruskej literatúre. A dnes slúži aj na prokremeľskú propagandu a obhajobu ruskej invázie na Ukrajinu.
Od objavu na konci 18. storočia je pýchou Ruska, ktoré sa hrdí jeho dávnou ruštinou, stredovekým pôvodom a literárnou hodnotou. Má pochádzať z 12. storočia. Do slovenčiny ho preložili už viackrát, aktuálne vychádza jeho nové vydanie.
V skutočnosti je v Európe málo znalcov, ktorí by dali ruku do ohňa za to, že ide o autentickú historickú pamiatku, teda stredoveký epos a nie novodobý falzifikát z čias romantizmu.
Od 18. storočia, v čase formovania moderných národov, sa totiž vydávali aj falošné literárne diela. Mystifikovalo sa „pre väčšiu slávu národa“. V Európe sa tak svojho času roztrhlo vrece so starobylými pamiatkami. A ktorý národ nemal svojho Homéra, ten si ho objavil.
No kým Európa prešla za posledné roky kritickou sebareflexiou a priznala si vlastné podvody, v Rusku tento proces dosiaľ neprebehol. A zástancov má aj na Slovensku. Aktuálne tu totiž vychádza s asistenciou ruského veľvyslanectva práve spomínaný literárny spis z tejto kategórie.
Slovo o pluku Igorovom je ruskou modlou. (zdroj: Europeana)Patrí celému slovanskému svetu
„Každý slovanský jazykovedec môže zniesť hrsť argumentov na spochybnenie stredovekého charakteru Slova o pluku Igorovom,“ konštatuje v knihe K teórii ruskej literatúry a jej súvislostiam český rusista z Ústavu slavistiky na Masarykovej univerzite v Brne Ivo Pospíšil.
„Ak by sa spochybnila jeho stredoveká autenticita, zrútil by sa celý, po desaťročia prácne utváraný systém staroruskej literatúry ako domček z kariet.“
Poukazuje už na okolnosti jeho objavu: v roku 1795 údajne spis z ruského kláštora získal ruský šľachtic Alexej Ivanovič Musin-Puškin, no už zakrátko vraj originál zhorel a zachoval sa len odpis.
Jazyk diela označil za „makarónsky“, obsahuje nehistorické slová aj bohemizmy. Aj preto sa zvažuje, že autorom mohol byť český falšovateľ. Ďalším adeptom je niekto z okolia objaviteľa a cárovninho dvorana Musina-Puškina, inokedy slobodomurár a autor sentimentálnej literatúry Nikolaj Michajlovič Karamzin, ktorý takisto našiel miesto na cárskom dvore, kde pomáhal konštruovať ruské dejiny a literatúru.
Už Pavol Jozef Šafárik vzniesol pochybnosti o epose a neváhal ho označiť za kompiláciu polovzdelaného autora, ktorý sa len inšpiroval ohlasom starých spevov: „Báseň není čistý výron starého básnického genia národního, nýbrž dílo splátané a slátané, ač jinak cenné.“
Jedno z početných ruských vydaní eposu. (zdroj: Wikipedia)„Kým na iných rukopisoch sa mohli realizovať odborné skúmania vrátane prírodovedných, Slovo o pluku Igorovom vraj zhorelo pri požiari Moskvy,“ vysvetľuje pre SME český literárny vedec Dalibor Dobiáš z Ústavu pre českú literatúru Akadémie vied.
„O jeho autenticite sa vyslovili početné dôvodné pochybnosti, okrem iného aj čo sa týka jeho historických reálií a vzťahu k mladším predlohám. Ale už samotná neexistencia rukopisu činí každý definitívny výrok náročný.“
S tým súhlasí rusistka Olga Čadajeva z Katedry slavistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci. „Slovo o pluku Igorovom je text mimoriadne problematický z hľadiska dokazovania či vyvracania jeho autenticity,“ podotýka.
„Nejde len o to, že originál údajne zhorel pri požiari, ale aj táto informácia je špekuláciou, okolnosti sú nejasné a Musin-Puškin sa o osude rukopisu nikdy explicitne nevyjadril. Nemáme ani len jednotnú verziu toho, kedy a za akých okolností vlastne k rukopisu prišiel.“
O týchto pochybnostiach sa však nič nedozvie slovenský čitateľ, ku ktorému mieri nové vydanie.
„Staroruský hrdinský epos z 12. storočia patrí celému slovanskému svetu,“ avizuje slovenský vydavateľ v súlade s dnešnou kremeľskou propagandou.
Družba na ruskej ambasáde je nadviazaná. (zdroj: Facebook Slavica)Rozvíjať väzby s Moskvou
Fotografie z jesene minulého roka zachytávajú ruského veľvyslanca Igora Bratčikova, ktorý na ruskej ambasáde prijal dvoch Slovákov a spoločne držia slovenské vydanie eposu. Prvým je Miloš Zverina, druhým Jaroslav Rezník.
