PRAHA. Priniesol najväčšiu obeť v túžbe prebudiť národ z letargie a vyburcovať ho k odporu proti normalizácii po okupácii Československa v roku 1968.
Také bolo posolstvo študenta Jana Palacha, ktorý sa upálil na Václavskom námestí v Prahe. Od tejto udalosti uplynie v utorok 16. januára 55 rokov.
V noci z 20. na 21. augusta 1968 prekročili armády piatich štátov Varšavskej zmluvy (Sovietskeho zväzu, Bulharska, Maďarska, Nemeckej demokratickej republiky a Poľska) hranice a začali okupáciu Československej socialistickej republiky (ČSSR). Išlo o najväčšiu ozbrojenú akciu v Európe od konca druhej svetovej vojny.
Tanky a obrnené transportéry s bielymi inváznymi pruhmi násilne ukončili reformný a demokratizačný proces v Československu.
V lete roku 1968 odišiel Jan Palach, študent Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe, ako predák na študentskú brigádu do Sovietskeho zväzu. Ten istý rok sa dostal aj na brigádu do Francúzska, ktoré zachvátila vlna masívnych študentských nepokojov, majúcich na Palacha veľký vplyv.
Po vstupe inváznych vojsk do Československa sa Jan Palach zúčastnil na mnohých protestných akciách namierených proti okupácii. Keďže ale žiadny posun nevidel, uvažoval o oveľa radikálnejšom kroku, ktorým chcel v spoločnosti rozhýbať vlnu odporu.
Svoj čin uskutočnil 16. januára 1969. Ešte pred tým, napísal v to ráno na internáte štyri takmer identické listy nazvané Pochodeň č. 1, v ktorých vysvetľoval motívy svojho skutku a avizoval, že jeho príklad budú nasledovať ďalší.
"Vzhľadom na to, že naše národy sa ocitli na pokraji beznádeje a odovzdanosti, rozhodli sme sa vyjadriť svoj protest a prebudiť svedomie národa," tieto slová napísal Jan Palach len niekoľko minút pred tým, ako sa vybral na Václavské námestie. Popoludní o 14.30 h sa v jeho hornej časti pod Národným múzeom polial benzínom a zapálil.
S popáleninami tretieho a štvrtého stupňa, ktoré mal na 85% tela, previezli Jana Palacha do nemocnice.
Podľa spomienok ošetrovateľky Liany Hanusovej bol po celý čas pri jasnom vedomí a napriek obrovskej bolesti sa neustále zaujímal o reakcie na svoj skutok.
Po troch dňoch však v nemocnici 19. januára 1969 o 15.30 h zomrel.
Verejnosť bola obeťou Jana Palacha šokovaná. Jeho pohreb, na ktorom sa zúčastnili desaťtisíce ľudí, sa stal 25. januára 1969 masovým protestom proti pokračujúcej sovietskej okupácii.
"Zomrel, pretože chcel vykríknuť čo najhlasnejšie. Chcel, aby sme si uvedomili, čo sa to s nami deje, aby sme videli, čo to skutočne robíme a počuli, čo to skutočne hovoríme," píše sa v dokumente Charty 77 z roku 1989 pri príležitosti 20. výročia upálenia Jana Palacha.
Nebol prvým, ktorý sa v bývalom východnom bloku rozhodol pre takýto radikálny protest proti augustovej okupácii Československa. Už 8. septembra 1968 sa na štadióne vo Varšave zapálil 59-ročný Poliak Ryszard Siwiec, kričiac: "Toto je krik umierajúceho slobodného človeka!"
Obeť Jana Palacha nezostala jediná. Už 20. januára 1969 sa v Plzni upálil mladý robotník Josef Hlavatý a vlna protestných samovrážd pokračovala až do konca apríla 1969. Z politických dôvodov si na základe výskumov siahlo na život 29 československých občanov, z ktorých sedem zomrelo.
Komunistická moc sa pokúšala umlčať všetky spomienky na Jana Palacha. V roku 1973 boli jeho telesné pozostatky bez súhlasu rodiny spopolnené a tajne prevezené na cintorín do jeho rodiska v mestečku Všetaty. Verejnosť však na obeť mladého študenta nezabudla - stal sa symbolom útlaku a iskrou v temnotách.
Protestné zhromaždenia, tzv. Palachov týždeň, ktoré sa uskutočnili v Prahe v dňoch od 15. do 21. januára 1989 pri príležitosti 20. výročia jeho úmrtia, boli predzvesťou pádu komunistického režimu. Od 25. októbra 1990 je urna s popolom Jana Palacha uložená v pôvodnom hrobe na pražských Olšanských cintorínoch.
Dramatické udalosti nasledujúce po okupácii Československa sa dostali aj na plátna kín. V roku 2013 natočila poľská režisérka Agnieszka Hollandová trojdielny film Horiaci ker a v roku 2018 režisér Robert Sedláček životopisnú drámu Jan Palach.
