Vojna na Ukrajine: Ruský vojak vraví o živote na fronte

Text vyšiel pôvodne na webe Meduza.

Ruský vojak, ktorý išiel dobrovoľne bojovať a strávil vo vojne na Ukrajine rok, pod podmienkou anonymity hovoril s nezávislým spravodajským portálom iStories o svojich skúsenostiach. Meduza uverejňuje preklad jeho rozprávania.

V článku sa dočítate:

prečo sa prihlásil do armády,
čo si priali ruskí vojaci na fronte,
o rozdiele medzi ruskými a ukrajinskými kanálmi na youtube,
ako prišiel o známych pre priateľskú streľbu,
prečo je veľkosť zákopu dôležitá,
aké sú mučiace praktiky Rusov na fronte,
o živote po vojne.

O skončení vo vojne

V auguste 2022 som sa dobrovoľne prihlásil do [ruskej] armády a podpísal som krátkodobú [štvormesačnú] zmluvu. Nakoniec som slúžil takmer rok – jedenásť mesiacov, z toho sedem z nich som strávil v bojových pozíciách, kde je nepriateľ blízko a kde sa neustále strieľa.

Na vojnu som nešiel zo žiadnych ideologických dôvodov, od detstva som chcel vidieť vojenské akcie. Vyrastal som na parádnych knihách o vojne a chcel som to zažiť na vlastnej koži, aby som – keď sa niekto bude chváliť vlastnými výkonmi – mohol povedať: „Počuj, bratku, prečo mi to rozprávaš? Veď som to všetko tiež zažil.“

Vedel som, že táto vojna sa začala len preto, že jeden botoxový chlapík sa cítil ako cisár.

Možno sa čudujete, ako sa môžem nazývať liberálom a napriek tomu ísť do vojny a ako to ladí s mojimi názormi, ale 99 percent ľudí, s ktorými som tam bol, boli dobrovoľníci a na Putina bez problémov vulgárne nadávali. Slepé vlastenecké city sú naozaj len niekde v pozadí. Na frontovej línii [vydržia] iba dokým nepadne prvá strela. Tí, čo strávili mesiace na fronte, si všetci navzájom priali, aby sa odtiaľ dostali a už sa nikdy nevrátili.

Učil som sa od Azova

Vedel som, že ruská armáda je dosť blbé miesto, ale v tom čase som si myslel, že keď bude vojenská akcia, keď bude mobilizácia, tak sa to tam zlepší. Ukázalo sa, že ministerstvo obrany rado pekne rozpráva o našej silnej armáde, ale v skutočnosti to [ľudia v štátnych orgánoch] parádne pokašľali.

Ja som predtým v armáde neslúžil. Prešli sme dvojtýždňovým výcvikom, kým nás poslali na front. Mal som nejaké teoretické vedomosti – čítal som príručky, študoval som, ako strieľať či kopať zákopy.

Jedného dňa sa ma veliteľ spýtal: „Hovoríte, že ste neboli v armáde, tak ako viete o výbušninách?“

Nuž, môžete si o všetkom prečítať v knihách aj na internete. Hlavné veci, o rôznych typoch zbraní, som sa naučil z ukrajinského kanála Azov na youtube. Všetko veľmi dobre vysvetlili a mali inštruktážne materiály. Na ruskom youtube nič také nie je.

Hranicu sme prekročili 2. septembra a hneď sme skončili pri Chersone. Keď sme tam prišli, veliteľ sa nás spýtal: „Máte spacie vaky?“ Povedali sme: „Nie.“ „Prečo nie? To ste nevedeli, kam idete?“ Reagoval. „Mali sme si so sebou vziať aj vlastné zbrane?“ spýtal som sa.

Najprv sme sa zasmiali, ale keď nám vydali bundy, mali veľkosť XXL a do jednej sme sa bez problémov zmestili dvaja.

Prvú noc sme piati strávili schúlení na týchto bundách v chlade. Videl som to všetko na vlastné oči a bol som zhrozený. Nedokážem pochopiť, ako to môže byť druhá najväčšia armáda na svete. Ako teda vyzerá tretia najväčšia armáda na svete? Používajú luky a oštepy a hádžu po sebe kamene, pobehujúc v teplákoch?

O stratách spôsobených priateľskou streľbou

Prvou smrťou, ktorú som videl, bola smrť môjho dobrého priateľa, ktorý prišiel so mnou – a zabili ho naši. Naša jednotka sa rozdelila na polovicu a jedna časť išla zaútočiť na ukrajinské opevnenie. Zdalo sa, že ho dobyli, ale dostali naozaj poriadne na frak – dvaja ľudia zomreli a ostatní sa vrátili buď zranení, alebo otrasení.

Vracali sa skoro ráno, bola ešte tma, a môj kamarát bežal k nám cez pole a kričal: „Čebarkul! Čebarkul!“ – aby naznačil svoju príslušnosť k jednotke, ale chlap na stráži jednoducho spanikáril a zastrelil ho – jednu ranu dostal do stehna a druhú dostal do močového mechúra.

Bol s nami aj chlapík, ktorý sa stále pýtal: „Ako sa strieľa z granátometu?“ Nakoniec z neho vystrelil, výbuch mu odtrhol ruku a on zomrel. V jednom momente naši spolubojovníci hádzali granáty neďaleko a úlomky lietali do nášho zákopu, do nášho pozorovacieho stanoviska...

A bol tam jeden ostreľovač, ktorý k nám prišiel a povedal: „Dnes mám 24 rokov, takže zabijem 24 chocholov (hanlivý ruský výraz pre Ukrajincov – pozn. red.).“ Povedali sme: „Čo to rozprávaš? Keď zistia, že je tu ostreľovač, zrovnajú toto miesto so zemou.“ Ale on sa cítil tak sebaisto, akoby bol na strelnici.

Títo idioti, táto prílišná sebadôvera, neschopnosť a nedostatok profesionálnych zručností viedli k mnohým úmrtiam.

Jeden z odvedencov zomrel veľmi zvláštnym spôsobom. Vykopal obrovskú priekopu – takú veľkú, že by sa v nej dala usporiadať tancovačka. Samozrejme, zbadali ho a začali ho ostreľovať. Bežali sme ho vytiahnuť. Bol celý od krvi, úplne zmrzačený. Nezvládol to.

Niekoľko chlapov zomrelo preto, lebo sa jednoducho neobťažovali kopaním zákopov alebo vykopali nejaké fantastické a široké zákopy, ktoré sa dali ľahko zasiahnuť. Takéto veci tvoria väčšinu strát - číra hlúposť.

O ústupe zo západného brehu Dnepra

Na chersonskom fronte sme zostali až do novembra (na jeseň 2022 sa ruské jednotky po veľkej ukrajinskej ofenzíve stiahli zo západného brehu Dnepra – pozn. red.). Boli sme jedni z posledných, ktorí opustili západný breh. Samozrejme, že sme utekali.

Keď nám oznámili, že sa „preskupujeme“, uľavilo sa nám, že sa odtiaľ konečne dostaneme. Po mesiaci a pol, čo sme tam boli, sme už boli vyčerpaní. Okrem toho nám nemohli dodať žiadnu muníciu, pretože všetky mosty a pontóny boli ostreľované.

Počas ústupu sme prišli o techniku (ruské ministerstvo obrany to poprelo – pozn. red.) – sami sme si ju zničili. Pri ústupe niektorí naši chlapci stratili protitankový raketový systém Kornet a jeden poškodený tank sme vyhodili do vzduchu, aby nepadol do ukrajinských rúk.

Ústup prebiehal v podstate takto – sedeli sme vo vozidlách a čakali, kým nám povedia, že môžeme ísť. Nie v zákopoch, nie v bunkroch. Sedeli sme asi 40 minút – a v takýchto chvíľach čas plynie veľmi pomaly. Viete si predstaviť, akému riziku nás vystavili?

O „mučiacich jamách“ v armáde

Potom nás previezli do Luhanskej oblasti. Moja zmluva sa skončila v decembri. Keď som sa išiel informovať, čo sa deje s mojím prepustením, veliteľ mi začal nadávať: „Aký odchod? Aké prepustenie? Choď bojovať, synku!“

Bol som taký znechutený týmto neľudským zaobchádzaním, že som jednoducho odišiel do lesa bez spacieho vaku, kúpil som si vodku, salo (vyškvarená bravčová masť - pozn. red.) a strávil som tam dve noci. Vtedy ma začali prepadať myšlienky, že pôjdem na dovolenku a už sa nikdy nevrátim, radšej budem žiť v lese. Vykopať si prístrešok nie je pre mňa nič nové.

V tylovom tábore v Šulhynke, dedine v Luhanskej oblasti, bola jama, kam dávali vojakov za rôzne priestupky – opilstvo, neuposlúchnutie rozkazu, hrubé správanie sa k dôstojníkom. Každý tam pil. Nemusíte byť šikovný na to, aby ste vymysleli niečo zaujímavé – stačí ísť do mesta, kúpiť niekoľko kilogramov cukru, vody a kvasníc a môžete si vyrobiť alkohol.

Traja ľudia, ktorých poznám, skončili v tejto jame. Zvyčajne ich tam držali deň alebo dva. Bili ich podľa toho, ako sa správali. Ak boli opití, jednoducho ich odviedli preč, nekládli odpor, akurát možno dostali kopanec do kolena. Avšak ak niekto urobil scénu, bol kruto zbitý – do tváre aj do obličiek.

Keď nás premiestnili na pozíciu pri Dibrove, veľká skupina z nás odmietla bojovať. Ja som nedostal dovolenku a tiež sa mi začali podlamovať nohy kvôli prílišnej konzumácii alkoholu a nedostal som žiadne lieky.

Náš veliteľ si nás zavolal a spýtal sa nás: „Čo sa deje, s čím ste nespokojní?“ Odpovedali sme mu: „S tým, čo sa deje.“ Potom nás len nakŕmil kopou táranín a sľúbil, že všetko napraví, ale za trest nás poslal na frontovú líniu, kde bol nepriateľ vzdialený len 150 metrov.

Všetky ich pohyby ste mohli vidieť voľným okom. A doslova 150 metrov za nami bola jama. Keď ste v nej sedeli, počuli ste výbuchy.

S ľuďmi, ktorí úplne odmietli poslúchnuť rozkazy, sa zaobchádzalo tvrdo. Išiel som po vodu a videl som, ako vedú do jamy chlapa, ktorý mal oči prelepené páskou a ruky zviazané za chrbtom – nebol to ukrajinský vojnový zajatec, ale jeden z našich vojakov. Kým som tam bol, poslali do tejto jamy asi sedem ľudí.

Na fronte vznikla akási vnútorná vojenská polícia, zložená z vojakov, ktorí všetko regulovali. Vo vojne sa vždy nájdu takéto krysy, ktoré vedia, že ak urobia všetko, čo veliteľ povie, dostanú za to privilégiá.

Bežali po jedlo pre dôstojníkov, niektorí dôstojníci kadili do vedier v zákopoch a oni to vynášali. Bili ľudí, priväzovali ich k stromom. Jeden z týchto chlapov mal na starosti túto jamu a hádzal tam každého neposlušného – hlavne keď neuposlúchol dôstojníkove rozkazy.

Prirodzene, ľudia boli kruto bití. Môj dobrý priateľ, odpusťte mi ten výraz, sa dokonca posral, tak veľmi ho zbili. V jame skončil preto, lebo začal protestovať – slúžil už vyše roka a nikdy nedostal dovolenku.

Po tom všetkom bol rozčarovaný. Povedal si: „Je lepšie nevstupovať do armády, je lepšie nemať vôbec nič spoločné s vládou.“

Do jamy hádzali tiež rozbušku od granátu – urobí to hlasný výbuch, ako veľká petarda. Ak ste v jame, je to veľmi desivé, ste už zbitý a jednoducho psychicky zlomený.

O roku strávenom vo vojne

Keď som prvýkrát dostal dovolenku, rozhodol som sa utiecť a odišiel som z krajiny cez organizáciu Choďte lesom (pomáha vojakom ujsť z frontu – pozn. red.).

Prvým dôvodom bolo neľudské zaobchádzanie zo strany vedenia. Druhým dôvodom bolo, že som bol 11 mesiacov pod delostreleckou paľbou, a hoci som zostal nažive a nedotknutý – len s niekoľkými otrasmi mozgu, pochopil som, že jedného dňa ma môže šťastie opustiť. A tretím dôvodom bolo, že som si uvedomil, že vojna je zlá.

Keď som bol ešte v Rusku, zavolala mi moja bývalá manželka a spýtala sa: „Prečo celý deň piješ?“ Úprimne, presne to som robil. Nikam som nechodil, len som si prenajal byt, sedel tam a pil.

Ako odpoveď som jej jednoducho poslal fotografiu: „Z týchto šiestich sú [nažive] už len dvaja.“ Najprv napísala: „Myslíš triezvi?“ Potom správu okamžite vymazala – všetko pochopila.

Mám telefón ukrajinského vojaka. Nezabil som ho, zomrel pri delostreleckej paľbe. Keď som sa vrátil domov, zavolal som jeho dcére a povedal som: „Žiaľ, tvoj otec zomrel.“

Neustále sa ma pýtala, prečo to robím – viete, sú ľudia, ktorí si nájdu telefónne čísla ukrajinských vojakov a hovoria ich príbuzným rôzne škaredé veci. Je to nechutné. Ja som však ako vojak solidárny, so smrťou sa nedá bojovať.

Dokonca sme ich pochovali, postavili sme im kríže. Je tam pochovaný aj ruský výsadkár, jeho telo tam z nejakého dôvodu zostalo pri ústupe.

Keď som sa však z vojny vrátil, strach zostal. Po tom všetkom sú psychické problémy.

Spočiatku, keď som chodil po meste, neustále som hľadal miesto, kde by som sa mohol ukryť, keby sa niečo stalo, alebo som hľadal budovu, kam by som mohol utiecť, či nerovnosti na ceste, napríklad koľajisko, kde by sa dalo ukryť v prípade ostreľovania. Chodil som a premýšľal: „Tu by som mohol utiecť... Tu by som mohol zaujať pozíciu…“

Ešte počas vojny, keď bol Nový rok, jeden spolubojovník sedel opitý a pozeral film Očistec (ruská vojnová dráma z roku 1998 s brutálnymi scénami násilia, založená na udalostiach čečenskej vojny – pozn. red.). Kútikom oka som ho zbadal a spýtal som sa: „Nemáš tu toho dosť?“ Ja hrám World of Tanks, ale vojnové filmy už nepozerám. Všetko sa mi začne vracať.

Už ani nemám chuť rozprávať sa s priateľmi z frontu, pretože sú to vždy len zlé správy – henten zomrel, tamten zomrel. Nedávno som to nevydržal a úplne som sa opil. Pil som tri dni a vyhodili ma z práce.

Organizácia Choďte lesom mi poskytla bezplatného psychológa a to mi pomohlo. Vyrovnal som sa s tým. Chcel som [zažiť vojnu] a podarilo sa mi to, takže nie je dôvod nad tým plakať.

Vždy som k tomu mal takýto postoj: „Sám som tam išiel, sám som podpísal zmluvu, sám som sa dostal do tejto situácie. Chápem, že [pre] odvedencov je to iné – sedeli doma, jedli pelmene, dostali povolávací rozkaz a poslali ich na front, tak mi ich je ľúto. Ale ja som si to vybral sám.“

Teraz by som, samozrejme, už do vojny nešiel. Spočiatku mi aj napadlo: „Mal by som sa vrátiť.“ Najmä keď to bolo v novej krajine ťažké – neviete, kde žiť, kde pracovať – sedíte a myslíte si: „Všetko je na vojne ľahké. Dajú vám lopatu, vykopete zákop a sedíte tam.“ Ale potom sa vám v hlave objaví obraz – prvý prichádzajúci granát.

Viete, sú tréneri, ktorí vás učia o živote. No granát je najlepší tréner.