Západ sa zľakol Putinových hrozieb jadrovým útokom. Aj preto Ukrajina prepásla šancu poraziť Rusko

Text vyšiel pôvodne v denníku Washington Post.

Ukrajinský minister zahraničných vecí Dmytro Kuleba letel domov lietadlom Turkish Airlines z New Yorku, keď Rusko zaútočilo na Ukrajinu. V Bielom dome ho predtým počas návštevy privítal americký prezident Joe Biden. Srdečné stisky rúk a empatické úsmevy bral Kuleba ako poslednú rozlúčkou - s ním aj s jeho krajinu. Cítil sa, akoby mu diagnostikovali štvrté štádium rakoviny.

Vo Washingtone a vo väčšine európskych hlavných miest nikto neočakával, že Ukrajina prežije február 2022. Riaditeľ CIA William J. Burns na Bidenovu žiadosť tajne priletel do Kyjeva a varoval ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského, že Rusko naňho plánuje atentát.

„Hovorili o fyzickej likvidácii nášho vedenia, o vytvorení filtračných a koncentračných táborov,“ povedal Zelenského poradca pre národnú bezpečnosť Oleksij Danilov. „Ale čo sme mohli urobiť? Stále sme žiadali: ‚Dajte nám zbrane.‘ Ale oni nám zbrane nedali.“

Keďže Spojené štáty pred inváziou zatvorili svoje veľvyslanectvo v Kyjeve, za veľkých fanfár Ukrajincom poslali niektoré zbrane, napríklad protitankové strely Javelin. Podľa Danilova však išlo o mizivé množstvo - asi 90 systémov. Vtedajší britský premiér Boris Johnson, hoci mu tiež hovorili, že ukrajinská vec je beznádejná, prekonal vnútorné námietky a schválil väčšiu dodávku, približne dvetisíc rakiet NLAW. Aj tak to však boli zbrane, ktoré sa najlepšie hodili na partizánsky boj, nie na konvenčnú vojnu.

V tom čase ukrajinská armáda pod vedením generála Valerija Zálužného úspešne tajila vojnové plány Kyjeva - a to nielen pred Rusmi. Washington ani mnohí vysokí predstavitelia Zelenského administratívy Zalužného plán nepoznali.

„Boli sme pesimistickí, pokiaľ ide o to, či Ukrajina vydrží, čiastočne preto, že Ukrajinci s nami nehovorili o žiadnych svojich prípravách alebo o plánovaní,“ povedal mi neskôr jeden z vysokých predstaviteľov Pentagonu. „A prípravy a plány, o ktorých nám povedali, boli vojenským klamstvom.“

Takmer istý kolaps

Západné vlády boli ohromené rýchlosťou ruského postupu a pamätali na varovania ruského prezidenta Vladimira Putina, aby nezasahovali.

Johnson Zelenskému ponúkol, že zorganizujú jeho útek, a v tom čase to nebol jediný telefonát, v ktorom ukrajinskému prezidentovi západní lídri navrhovali niečo podobné. Johnson navrhol vytvoriť ukrajinskú exilovú vládu, ktorá by sídila v Londýne, podobne ako po nacistickej a sovietskej invázii v roku 1939 poľská exilová vláda. Zelenskyj to odmietol a znovu požiadal o zbrane.

Poľsko, možno vzhľadom na svoju históriu, bolo jedinou krajinou, ktorá si v týchto prvých hodinách nezúfala. Kuleba presmeroval svoj let z USA a 24. februára, v deň invázie, sa zúčastnil na zasadnutí poľskej Rady národnej bezpečnosti.

Poľská vláda, podobne ako ostatní členovia NATO, dostala od spravodajských služieb aliancie informáciu, že rýchly kolaps ukrajinského štátu je takmer istý. Napriek tomu sa Varšava odmietala vzdať. Poľsko okamžite poslalo niekoľko nákladných áut s muníciou a ťažkými zbraňami. „Poliaci nám verili skôr intuitívne ako na základe faktov, pretože všetky fakty vtedy hovorili proti nám,“ spomína Kuleba.

V ostatných európskych hlavných mestách bola nálada úplne iná. „Nikto nedával Ukrajincom žiadne šance,“ povedal Johnson. „Ak sa to má stať, najlepšie by asi bolo, aby sa to stalo rýchlo,“ povedal mu vtedy vysokopostavený poradca nemeckého kancelára Olafa Scholza.

Vo svojom prejave v deň invázie Putin pohrozil nepredstaviteľnými následkami, ak sa Západ pokúsi Kyjevu pomôcť. A od prvých dní vojny bolo prvoradou prioritou Bieleho domu neprekročiť ruské „červené čiary“ a nevyvolať priamu, najmä jadrovú, konfrontáciu medzi Moskvou a NATO.

Putinove vyhrážky do značnej miery fungovali. V nasledujúcich mesiacoch sa Spojené štáty a ich partneri zdržali zásobovania Ukrajiny zbraňami vyrobenými Západom - v čase, keď by mali najväčší účinok - a zakázali Kyjevu používať západné zbrane na útoky na vojenské ciele na ruskom území. Neskôr, keď mnohé z týchto zbraní v druhom roku vojny dorazili, však Rusko už malo vybudovanú obranu, zmobilizovaných státisíce vojakov a priemysel preorientovaný na vojnový režim. Najlepšia príležitosť na jasné a rýchle ukrajinské víťazstvo sa rozplynula.

Nezostalo z nich vôbec nič

V júli 2022 som zašiel za Zelenským do jeho kancelárie v Kyjeve, ktorá pripomínala pevnosť. Ukrajina prežila, odrazila počiatočný ruský útok na Kyjev, ale krvácala, pretože Rusko sa znovu sústredilo na ovládnutie východného regiónu Donbas, kde sa konflikt začal v roku 2014.

Povzbudená vojenskými schopnosťami Kyjeva, Bidenova administratíva a západní spojenci práve začali zásobovať ukrajinské sily západným delostrelectvom. Bolo to nevyhnutné: vlastná munícia sovietskeho štandardu, ktorú Ukrajina používala na odrazenie Rusov v okolí Kyjeva, sa takmer vyčerpala. Napriek tomu sa ukrajinské žiadosti o západné tanky, bojové vozidlá, bojové lietadlá alebo protivzdušnú obranu Patriot stále zamietali - najmä pre obavy z reakcie Moskvy.

Zelenskyj mal zachmúrenú tvár, bol chronicky unavený a viditeľne zostarol. Naposledy som ho stretol pred niekoľkými rokmi na bankete v Kyjeve. Bývalý komik vtedy predviedol krátke stand-up vystúpenie a chúlostivé otázky o svojom vzťahu s prezidentom Donaldom Trumpom odkazoval na čestnú hostku pri stole, ktorú neustále nazýval „skutočným prezidentom“ - herečku Robin Wrightovú, alias prezidentku Claire Underwoodovú v televíznom seriáli House of Cards.

Jeho pohotový úsmev, iskra v očiach a túžba zapáčiť sa davu boli teraz preč. Zelenskyj sa znova a znova vracal k strašným škodám, ktoré Rusko napáchalo na ukrajinskom národe. „Máte výbuch v centre mesta a jedenásť ľudí je nezvestných. Čo to znamená? Znamená to, že z týchto ľudí nezostalo nič, vôbec nič.“ Mávol rukou. „Deti bez končatín, deti bez hláv...“

Tým, že sa Putinovi v marci nepodarilo obsadiť Kyjev, už na Ukrajine utrpel strategickú porážku, domnieval sa Zelenskyj. „Otvoril ústa ako pytón a myslel si, že sme len ďalší zajac. Ale my nie sme zajac a ukázalo sa, že nás nemôže prehltnúť - a vlastne mu hrozí, že sa sám roztrhne.“

Zelenskyj dal najavo svoje roztrpčenie z toho, že sa Washington dáva zastaviť ruskými červenými líniami. Obavy z ruskej eskalácie odmietol ako neopodstatnené. Napokon, ako ukrajinskí predstavitelia neustále opakovali svojim americkým partnerom, Rusko už na Ukrajine použilo všetky svoje zbrane okrem jadrovej bomby. Čo iné by mohlo urobiť?

Na vedľajšej koľaji

Spojené štáty však naďalej brali jadrové vyhrážky Ruska vážne. „Vennov diagram medzi našimi a ukrajinskými záujmami sa prekrýva asi na 85 percent, ale tých zvyšných pätnásť percent je dosť dôležitých,“ povedal mi vysoký predstaviteľ Pentagonu. „Ukrajinci už bojujú o svoju existenciu. Ale Spojené štáty majú osobitnú povinnosť zabrániť jadrovej vojne, ktorá by navždy ukončila všetok život na planéte Zem.“

Keď som sa rozprával so Zelenským, ukrajinskí, americkí a britskí velitelia sa stretávali na americkej základni v nemeckom Wiesbadene, aby presne určili, kde by mali Ukrajinci začať svoj pokus o znovuzískanie Ruskom okupovaného územia - v tom čase takmer štvrtinu krajiny.

Z Kyjeva Zelenskyj a Zalužnyj obhajovali postup k Azovskému moru v Záporožskej oblasti, ktorý by v prípade úspechu prerušil „pozemný most“ Ruska na Krym a pripravil Moskvu o najväčšiu vojnovú korisť. Po mesiacoch strát sa Rusi ocitli na vedľajšej koľaji a na Ukrajine zostalo len stotisíc bojaschopných vojakov.

Putin, ktorý nebol ochotný priznať, že jeho „špeciálna vojenská operácia“ neprebieha podľa plánu, odmietol výzvy svojich generálov na mobilizáciu záložníkov. Rusko bolo na dne svojich síl. Lepšia príležitosť na rozhodujúci úder sa už nemusela naskytnúť. To, čo Ukrajina podľa výpočtov Zalužného potrebovala na úspech, bolo asi 90 ďalších húfnic a adekvátna munícia, ako tvrdili jeho pobočníci.

Nebola to veľká požiadavka, ale spojencom chýbalo presvedčenie. Ukrajinská armáda zatiaľ nepreukázala schopnosť viesť útočné operácie, najmä veľké, ktoré by zahŕňali komplexnú koordináciu medzi viacerými brigádami, tvrdili americkí poradcovia. Naliehali na skromnejšiu operáciu v Chersone.

Zalužnyj s tým nesúhlasil. „Musíme útočiť tam, kde máme, nie tam, kde môžeme,“ tvrdil podľa svojich pobočníkov. Avšak bez požadovaného balíka amerických zbraní a munície bol záporožský útok nemožný. Ukrajinci sa zamerali na Cherson a Charkov.

Hodinu a pol cesty

Koncom septembra 2022 som nasledoval ukrajinské jednotky do práve oslobodeného mesta Kupiansk, ktoré slúžilo ako hlavné mesto Ruskom okupovanej časti Charkovskej oblasti. Ruská obrana sa v noci rozpadla v doteraz najúspešnejšej ofenzíve Ukrajiny v tejto vojne. Americkí predstavitelia boli ohromení - a znepokojení.

Veľké námestie pred obecným úradom bolo prázdne, až na dvoch ukrajinských vojakov, ktorí pobehovali z budovy do budovy, aby sa vyhli ruským ostreľovačom. Niekoľko ruských vlajok sa povaľovalo v špine, niektoré boli napoly spálené. Na fasáde stále visel bilbord s nápisom „S Ruskom sme jeden národ!“ - išlo o narýchlo opustenú vnútornú svätyňu ruskej okupačnej správy.

Rusi tu zanechali stovky kópií občianskych preukazov občanov Kupianska, ktorí si prišli po dotácie alebo požiadať o ruské pasy. Niektoré miestnosti boli plné úplne nových učebníc a učebných pomôcok napísaných v ruštine, ešte zabalených v celofáne a určených pre nové školy, ktoré mali nahradiť ukrajinské školstvo. Prekvapilo ma obrovské množstvo papierov, ktoré po sebe Rusi zanechali. Zo skríň sa sypali zápisnice zo stretnutí, programy, smernice, prídely. Ruská byrokratická mašinéria sa pripravovala na trvalý pobyt.

Pripojil som sa k ukrajinskej hliadke a postupoval som okolo zvyškov vypálených ruských tankov a obrnených vozidiel, okolo protiruských grafitov, ktoré svedčili o miestnom ukrajinskom odpore, a okolo nafúknutých pozostatkov z tela ruského vojaka. Ležal v kaluži špinavej vody pod bilbordom propagujúcim ukrajinskú spoločnosť na spracovanie rýb, ktorý hlásal: „Vážime si každého, pracujeme s najlepšími!“

Vojaci patrili k ukrajinskej Medzinárodnej légii, v ktorej sú ukrajinskí dôstojníci a vojaci zložení zo zahraničných dobrovoľníkov. Jedného z legionárov, zdravotníka z Tennessee, ktorý vystupoval pod volacím znakom „Doc“, som sa opýtal, prečo sa rozhodol prísť bojovať za Ukrajinu. Povedal mi, že pre zábery ničenia spôsobeného Ruskom, ktoré videl v televízii. „Každý ich videl. Pre mňa to vlastne nebola voľba. Keby som to neurobil, nenávidel by som sám seba,“ odpovedal. „Jednoducho nemám rád fašistov a nemám rád ľudí, ktorí znásilňujú a vraždia.“

Biele nákladné auto s ruským vojenským označením „Z“ stálo uprostred cesty, malo rozstrieľané okná a z kabíny vytŕčali dve mŕtvoly. Neďaleko tlel tank bez veže, vedľa neho hromada zuhoľnatených mŕtvol. Odfotil som sa s oddielom legionárov. V priebehu niekoľkých týždňov niektorí z týchto mužov zahynuli.

Okolo prefrčal pickup. Vzadu ukrajinský vojak žmurkol a zdvihol palec. Pri nohách mu ležala akýsi čierny zväzok a chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že je to človek. Zozadu to vyzeralo ako zhrbená stará žena. Až keď som sa priblížil, pochopil som, že je to zranený ruský vojak.

Ukrajinská eskorta sa zajatca so zaviazanými očami spýtala, odkiaľ je.

„Belgorod,“ povedal.

„Ach, sused! Bol si pred vojnou v Charkove?“

„Samozrejme,“ odpovedal Rus. Kedysi bolo bežné, že obyvatelia Belgorodu cez víkendy navštevovali oveľa väčší Charkov. Obe mestá boli od seba vzdialené len hodinu a pol cesty ešte v časoch, keď nebola vojna a keď sa hranice dali prejsť jednoducho.

„Videli ste tam nejakých nacistov?“ Spýtal sa Ukrajinec a prižmúril oči. Putinovým deklarovaným cieľom vojny bola predsa „denacifikácia“ Ukrajiny.

„Nie,“ zamrmlal Rus.

„Tak prečo si sem, k***, prišiel bojovať?“

Odpoveď neprišla.

Všetky dostupné prostriedky

V ten týždeň, keď ruské vojská v zmätku utekali, Putin s prísnou tvárou predniesol prejav k národu. Ukrajinské regióny Doneck, Luhansk, Záporožie a Cherson (žiadna z nich nie je plne pod kontrolou Moskvy) sa odteraz stanú neodňateľnou súčasťou Ruska.

Opäť pripomenul svetu jadrové zbrane Moskvy. „V prípade ohrozenia územnej celistvosti nášho národa, na obranu Ruska a nášho ľudu bezpochyby použijeme všetky dostupné prostriedky,“ varoval. „Toto nie je bluf.“

Dodal, že vojna už nie je len proti ukrajinskému režimu, ale proti „celej kolektívnej vojenskej mašinérii Západu“. Na to, aby Rusko zvíťazilo, potrebovalo viac vojakov. Aspoň 300-tisíc ďalších.

V priebehu niekoľkých hodín začali ruské náborové úrady zhromažďovať mužov. Státisíce Rusov sa tlačili a utekali z krajiny cez niekoľko dostupných únikových ciest. Lety do niekoľkých zahraničných destinácií, ktoré ešte boli spojené s Ruskom, sa vypredali v priebehu hodín. V ten týždeň stála najlacnejšia jednosmerná letenka z Moskvy do Dubaja takmer osemtisíc dolárov.

Ukrajina tvrdila, že Putin blufoval, keď hovoril o jadrovom útoku. V nasledujúcich týždňoch Kyjev presadil svoju ofenzívu v oblastiach, ktoré Moskva teraz považovala za ruské územie, a dobyl mesto Lyman v Donecku a potom Cherson - jediné regionálne hlavné mesto, ktoré Rusko obsadilo od úplnej invázie.

Vo Washingtone však obavy z ruskej jadrovej eskalácie dosiahli v tom týždni vrchol. Podľa odhadov amerických spravodajských služieb Putin pravdepodobne zvažoval jadrový úder v prípade niektorého z troch scenárov - prvým z nich bol veľký útok na samotné Rusko, najmä so zapojením NATO; druhým bola možnosť straty fyzickej kontroly nad Krymom; a tretím bolo podľa vysokého predstaviteľa Pentagonu víťazstvo Ukrajiny na bojisku, „ktoré by úplne a totálne rozvrátilo ruskú armádu, takže ruský štát by pocítil existenčné ohrozenie“.

V Charkove a Chersone sa na jeseň 2022 zdalo, že ruská armáda je na pokraji presne takéhoto kolapsu, čo v tomto kritickom momente opäť zmiernilo americkú pomoc Kyjevu. Bidenova administratíva sa obrátila na Moskvu s prosbou o deeskaláciu.

Poradca pre národnú bezpečnosť Jake Sullivan vystúpil v amerických televíziách. „Rusom sme priamo, súkromne, na veľmi vysokej úrovni oznámili, že ak použijú na Ukrajine jadrové zbrane, bude to mať pre Rusko katastrofálne následky,“ povedal.

Koncom novembra 2022 sa ukrajinská ofenzíva vyčerpala. Nedošlo k masívnemu zásobovaniu delostreleckou muníciou a žiadosti Kyjeva o západné tanky a bojové vozidlá boli stále odmietané.

Medzitým mal nový ruský veliteľ vojny generál Sergej Surovikin k dispozícii státisíce čerstvých vojakov. Ukrajinská prevaha v živej sile sa skončila. Surovikin nariadil, aby títo muži celú zimu kopali zákopy a vytvorili takmer nedobytné opevnenia pozdĺž celej frontovej línie.

Všetka technika, o ktorú Ukrajina prosila v roku 2022 - tanky Leopard a Abrams, vozidlá Bradley a Stryker či batérie Patriot - nakoniec prišla v nasledujúcom roku. „Hora ocele“ - takto to označili americkí predstavitelia.

V tom čase to už však bola vojna iná. Ukrajinci v protiofenzívach v roku 2023 dobyli naspäť len málo územia v bojoch so zakopaným, pripraveným a početnejším nepriateľom. Putinova hrozba jadrového útoku mu získala čas - nielen na to, aby zabránil vojenskému kolapsu, ale aj na to, aby sa nevyhnutná vojenská pomoc pre Ukrajinu zamotala do vnútropolitických problémov Spojených štátov.