Útok ich oberá o dlhoročné vzťahy. Palestínčanom a Izraelčanom sa rozpadajú priateľstvá

Text vyšiel pôvodne v denníku Washington Post.

Už sú to takmer tri mesiace, odkedy palestínskym pracovníkom nedovoľujú vstup do tejto židovskej osady – ide o súčasť zákazu, ktorý izraelská vláda zaviedla po útokoch Hamasu zo 7. októbra.

Desaťtisíce Palestínčanov na Západnom brehu Jordánu sú v súčasnosti bez zdrojov príjmu a stovky izraelských zamestnávateľov zase prišli o pracovnú silu, ktorá zabezpečuje chod ich podnikov.

Pre Pinchasa Houminera, ktorý prevádzkuje práčovňu v Efrate, sú škody aj v osobnej rovine.

Po desaťročia stála prevádzka jeho práčovne na dvojici palestínskych bratov - 51-ročnom Abdelsalemovi Mughrabim a jeho 56-ročnom bratovi Mohamedovi Mughrabim. Houminer im poskytoval spoľahlivý zdroj príjmu, keď sa rozrastali ich rodiny a snažili sa vybudovať si lepší život.

Západný breh Jordánu (6 fotografií)

V zložitom a nerovnom prostredí okupácie, poznačenom násilím, diskrimináciou a vzájomnou nedôverou, medzi tromi mužmi vyrástlo skutočné priateľstvo. Tento vzťah pretrvával aj v čase, keď sa osady na Západnom brehu rozširovali a zasahovali do palestínskych miest a dedín. Útok Hamasu zo 7. októbra a izraelská vojna v Gaze však preverujú väzby medzi miestnymi ako nikdy predtým.

Houminer, odhodlaný priateľstvo udržať, sa uchýlil k novému každodennému rituálu.

V slnečný novembrový deň naložil do svojho bieleho sedanu hromadu košieľ, prešiel cez opevnenú bránu osady a vyrazil na cestu č. 60 - hlavnú tepnu, ktorá vedie cez Západný breh.

Do piatich minút prešiel kontrolným stanovišťom a zaparkoval na strmej príjazdovej ceste v palestínskom utečeneckom tábore al-Arroub. Údolím posiatym olivovníkmi sa ozývalo volanie muezína, ktorý zvolával moslimov na modlitbu. K Houminerovmu autu pribehol mladý muž. „Ahlan!“ Pozdravil ho a podal mu ruku.

Otec mladíka, Abdelsalem, vyšiel z domu obklopeného figovníkmi a pozdravil Houminera po hebrejsky. Muži zavesili čerstvo vyžehlené košele do Houminerovho auta a zozadu vybrali novú pokrčenú dávku - prácu na toto popoludnie. Potom Houminer odišiel späť dolu kopcom.

Malé okno spolužitia

Takto to prebieha každý deň od 7. októbra, keď militanti z Hamasu vyčíňali v obciach na juhu Izraela, pričom podľa izraelských úradov zabili približne 1200 ľudí a 240 vzali ako rukojemníkov. Izraelská odvetná vojna proti Hamasu zabila podľa ministerstva zdravotníctva v Pásme Gazy viac ako 22-tisíc ľudí; OSN uvádza, že izraelské sily zabili na celom Západnom brehu najmenej 300 Palestínčanov, mnohých z nich pri vojenských náletoch.

Vláda zakázala väčšine z takmer 200-tisíc Palestínčanov, ktorí pracujú v Izraeli a v osadách na Západnom brehu Jordánu, vstup do izraelských obcí.

V Efrate, židovskej osade s 15-tisíc obyvateľmi asi 20 kilometrov južne od Jeruzalema, Palestínčania z al-Arroubu a ďalších okolitých dedín obsluhovali obchody a upratovali domy - často za lepší plat, než by dostali od palestínskych zamestnávateľov.

Aj toto malé okno spolužitia sa však teraz zatvorilo.

„Je to veľmi ťažké, veľmi, veľmi ťažké,“ povedal Houminer, nízky, obstarožný muž so šticou šedivých vlasov a prenikavými modrými očami, a pokrútil hlavou, keď odbočil na cestu vedúcu z al-Arroubu.

Auto zastavilo pred kontrolným stanovišťom. Izraelský vojak povedal Houminerovi, že sa obáva jeho častých výletov do al-Arroubu. Houminer povedal, že sa ho to netýka.

„Možno som hlúpy,“ povedal reportérovi denníka Washington Post, ktorý s ním v to novembrové ráno cestoval. „Možno by som sa mal báť.“

Láskavo a s úctou

Houminer sa narodil v Jeruzaleme v rodine, ktorá tam žila po celé generácie. Bývanie však bolo drahé a on a jeho manželka Drora hľadali cenovo dostupné miesto, kde by mohli vychovávať svoju mladú rodinu.

V máji 1987 odišiel palestínskym autobusom do Efratu, aby si kúpil byt. „Bol som Žid, sám v celom autobuse plnom Arabov a bez strachu,“ povedal. „Bolo to prirodzené, viete?“

Houminer, Drora a ich štyri deti sa do Efratu presťahovali v júli toho roku, štyri roky po založení osady, a pripojili sa tak k približne 50 ďalším rodinám.

V decembri vypukla prvá intifáda alebo palestínske povstanie, ktoré bolo začiatkom rokov plných násilia a často smrteľných konfrontácií. „Do [palestínskych] dedín sme chodili voľne, bez problémov,“ povedal Houminer. „Ale potom...“ odmlčal sa.

Začiatkom 90. rokov násilie ustalo. Vzťahy medzi Efratom a susednými palestínskymi dedinami, viditeľnými z osady na vrchole kopca, sa zlepšili. Palestínčania sa zamestnávali v supermarketoch a reštauráciách rozrastajúcej sa komunity. Houminer sa zúčastnil na svadbe palestínskeho zamestnanca.

Približne vtedy zamestnal Mohameda a približne o desať rokov neskôr aj jeho brata Abdelsalema.

Abdelsalem opísal Houminera ako „dobrého človeka“ so zmyslom pre humor.

„Bol som šťastný a on bol šťastný. Mnohokrát ma nechával v práčovni samého,“ povedal Abdelsalem. „Nechával ma riadiť práčovňu, vybavovať zákazníkov. Stretávali sme sa viac ako s vlastnými rodinami.“

Mohamed odišiel do dôchodku v roku 2020, ale s Houminerom zostal v kontakte a svoj vzťah s bývalým zamestnávateľom označil za „vynikajúci“. Jeho brat naďalej pracoval v práčovni.

Efrat sa stal známym ako miesto relatívneho pokoja, čo je v kontraste niektorými okolitými lokalitami, kde násilie radikálnych osadníkov proti Palestínčanom vyvolalo medzinárodné odsúdenie.

Oded Revivi, dlhoročný starosta Efratu, podporoval spolužitie s palestínskymi susedmi a každoročne ich pozýval na oslavy židovského sviatku Sukot. Palestínčania sa mohli dať ošetriť na klinike osady a zaplatiť dopravné pokuty na jej pošte.

Podľa Abdelsalema sa k nemu klienti práčovne správali láskavo a s úctou. Jeden z nich ho začal učiť angličtinu, keď si každý týždeň odnášal oblečenie. Ďalší mu dával sladkosti na Roš Ha-šana, židovský nový rok.

Pred niekoľkými rokmi - Houminer si presne nepamätal kedy - sa nejaký Palestínčan pokúsil niekoho dobodať v efratskom supermarkete. Tento incident však nezatvrdil postoj obyvateľov k ich palestínskym susedom, povedal Houminer. Pred 7. októbrom sa podľa jeho slov vždy cítil bezpečne.

„Vzťahy medzi nami a Arabmi v okolí, v tunajších dedinách, boli veľmi dobré,“ povedal.

Efrat sa rozrástol a prilákal nových prisťahovalcov zo Spojených štátov a iných po anglicky hovoriacich krajín. Drora učila v miestnej škole. Ich deti vyrástli a odsťahovali sa. Keď sa Houminerova dcéra Nourit v roku 2006 vydávala v osade Ariel, Mohamed dostal od izraelských úradov povolenie zúčastniť sa na jej svadbe.

„Bol som tam jediný Arab, ale poznám celú rodinu,“ povedal. „Ľudí v Efrate poznám lepšie ako ľudí v tábore. V Efrate som pracoval 33 rokov. Ľudia, ktorí sedeli pri stole, boli moji priatelia.“

Keď rodičia Mughrabovcov zomreli, Houminer si ich išiel uctiť do al-Arroubu. A keď Drora pred niekoľkými mesiacmi spadla, Mohamed ju navštívil v nemocnici. Zomrela 11. októbra na vnútorné krvácanie.

„Teraz som sám,“ povedal Houminer. „Ale žilo sa nám tu veľmi dobre.“

Bez rozlíšenia

Rodina Mughrabiovcov prišla na Západný breh Jordánu počas Nakby - v arabčine „katastrofy“ - čo je slovo, ktorým Palestínčania označujú masové vyhnanie z ich územia, keď bol v roku 1948 založený Izrael.

Otec bratov Mughrabiovcov žil so svojimi rodičmi a súrodencami neďaleko mesta Ramle, v centre Palestíny, ktorú vtedy kontrolovali Briti. Po vyhnaní z domova skončili v tábore al-Arroub, ktorý v roku 1949 zriadila Organizácia Spojených národov.

Každá rodina dostala malý jednoizbový alebo dvojizbový domček s vonkajším záchodom. Izraelská armáda ich prísne strážila. Keď Abdelsalem vyrastal, rodičia mu podľa jeho slov hovorili, aby chodil okľukou a vyhol sa tak vojakom - a „ak vám na ulici spadne pero a idete vedľa armády, nezdvíhajte ho“, hovorili im.

Život v al-Arroube, kde žije približne 15 600 ľudí, je podľa neho „ťažký“. Mnohí utečenci žijú podľa OSN v „neštandardných prístreškoch“ a v zime sa často zaplavuje kanalizácia. Nezamestnanosť je vysoká. Väčšina z tých, ktorí si môžu nájsť prácu, pracuje pre Palestínsku samosprávu, OSN alebo súkromných zamestnávateľov v izraelských mestách a osadách.

Pravidelne dochádza k izraelským nájazdom a zrážkam medzi izraelskými vojakmi a mladými Palestínčanmi v al-Arroube. Rodina Mughrabiovcov sa snaží zostať mimo bojov.

„Na ničom sa nezúčastňujeme,“ povedal Mohamed, ktorý sedel oproti svojmu bratovi v ich dome. „Nikto z nás nikdy nebol vo väzení.“

Bratia však hovoria, že je nemožné uniknúť násiliu a diskriminácii, ktoré obmedzujú ich životy.

Abdelsalem a jeho súrodenci postavili svoj dom v 90. rokoch, aby mali viac miesta pre svoje rozrastajúce sa rodiny. Nachádza sa na kopci pri vstupe do tábora, na dohľad od cesty č. 60 a izraelskej strážnej veže.

Pred desiatimi rokmi niektoré deti zo susedstva hádzali kamene na tamojších vojakov. Vojaci im to odplatili omračujúcimi granátmi. Jeden granát dopadol do rodinného domu, kde Abdelsalemova manželka, ktorá bola v piatom mesiaci tehotenstva, stála pri okne.

Podľa jeho slov potratila.

„Okupanti nerozlišujú medzi ľuďmi, ktorí hádžu kamene, a medzi civilistami ako ja, ktorí žijú vo svojich domoch,“ povedal Abdelsalem.

Priateľské kontakty s izraelskými civilistami na pracovisku nemajú žiadny vplyv na správanie vojakov, povedal jeho brat: S Palestínčanmi zaobchádzajú „násilne a brutálne“.

Lepšie o tom nehovoriť

Šokujúci útok zo 7. októbra zmenil Houminerovo chápanie jeho sveta.

Predtým veril, že palestínski militanti útočia na židovských Izraelčanov, „pretože nemajú svoj štát a my okupujeme ich pôdu,“ povedal. „Teraz viem, že to všetko nie je pravda - jediným dôvodom je nenávisť voči Židom.“

Abdelsalem, ktorý uviazol doma, teraz trávi dni sledovaním správ z Gazy spolu so svojimi bratmi, uchvátený a zdesený izraelským bombardovaním podporovaným Západom a jeho obeťami medzi ženami a deťmi.

Civilisti v Efrate a blízkych osadách, ktorí sú k svojim palestínskym susedom podozrievaví, sa ozbrojujú a vykonávajú nočné hliadky.

Bratia hovoria, že mimo al-Arroubu sú vojaci na kontrolných stanovištiach agresívnejší ako zvyčajne.

Houminer hovorí, že už nevie, ako má s Mohamedom komunikovať - a či sa ich vzťah niekedy vráti do pôvodného rytmu. Zranilo ho, keď Mohamed po 7. októbri nezavolal, aby skontroloval jeho a jeho rodinu. Jeho zaťovia sú v armáde.

„Naozaj neviem, čo mám robiť,“ povedal, žmurkajúc vo dverách práčovne. „Potrebujem ho, mám ho rád a pracujem s ním už 20 rokov.“

Ozvala sa žena s britským prízvukom, ktorá si prišla vyzdvihnúť vyčistené veci: „Všetci ho milujeme!“

„Naozaj mi na ňom záleží, ale neviem, či mu na mne záleží rovnako,“ povedal Houminer.

Každodenné odnášanie košieľ do domu Mughrabiovcov udržiava vzťah aspoň na určitej úrovni. Houminer má pomoc a Abdelsalem si stále zarába, hoci len zlomok toho, čo zarábal predtým.

Podľa bratov bol útok Hamasu nevyhnutný. Mohamed ho opísal ako reakciu na sprísňujúcu sa izraelskú okupáciu, nárast násilia zo strany osadníkov a výzvy krajne pravicových židovských aktivistov na porušenie krehkého status quo v mešite al-Aksá v Jeruzaleme, ktorá má hlboký náboženský význam pre židov, moslimov aj kresťanov.

„Všetok tento nahromadený tlak vyvolal výbuch v Gaze,“ povedal.

Trvá na tom, že rodina nemá nič proti Židom. „Všetci chceme žiť v mieri,“ povedal.

Pri krátkych rozhovoroch Abdelsalema s Houminerom nezostáva veľa času ani priestoru na rozhovor o 7. októbri alebo o vojne v Pásme Gazy. „Lepšie je o tom nehovoriť,“ povedal.

Bolelo ho, že nové obmedzenia mu zabránili navštíviť Houminera po tom, ako mu v októbri zomrela manželka. „Keby bola situácia normálna, išiel by som vzdať úctu,“ povedal.

Mohamed sa obáva, že „ich vzťah sa rozpadá“.

Abdelsalem, ktorý je väčší optimista, naznačil, že jeho dlhoročné priateľstvo s Houminerom by sa mohlo vrátiť do normálu, „ale bude to trvať“.

Jeho brat nesúhlasí: „Tentoraz je to iné.“

Na tejto správe sa podieľal aj Sufian Taha.