Strelec dokázal do budovy Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe preniesť dlhú zbraň. Rozpútal streľbu, pri ktorej zahynulo najmenej 15 14 ľudí. Ako sa to mohlo stať a ako sa budú musieť zmeniť bezpečnostné opatrenia, vysvetľuje LUMÍR NĚMEC, bezpečnostný expert a bývalý príslušník polície.
V rozhovore sa dočítate
- Ako zrejme zlyhali bezpečnostné opatrenia v budove.
- Ako sa dá budova zabezpečiť a čo sa bude musieť po pražskej streľbe zmeniť.
- Ako sa treba správať, keď sa človek ocitne v budove a niekto spustí streľbu.
Podľa toho, čo zatiaľ viete o priebehu incidentu a zásahu polície, vnímate nejaký očividný problém?
Vyhodnocovať môžeme až následne. Policajti prišli a vzhľadom na to, že útočníka dokázali eliminovať, asi konali správne. Časť ľudí sa zabarikádovala v učebniach, čo v danom okamihu bolo asi to najlepšie, čo mohli urobiť v situácii, keď nevedeli, kde sa útočník pohybuje. Následne vyčkali na príchod záchranných zložiek.
Z môjho pohľadu je zarážajúce, hoci je to len špekulácia, že ten útočník prišiel s dlhou zbraňou. Dlhú zbraň len tak neprenesiete v nohaviciach ako pištoľ. To znamená, že tam zrejme totálne zlyhali bezpečnostné opatrenia. To, že sa tam človek dostal s dlhou zbraňou, ktorú následne mohol použiť, vnímam ako najväčší problém, ktorý by sa mal riešiť a nad ktorým by sa zodpovední ľudia mali zamyslieť.
Lumír Němec, bezpečnostný expert českej spoločnosti Thortac. (zdroj: Thortac.com)Mohol ju tam vpašovať rozobratú?
Samozrejme, dá sa rozobrať, ale stále je tam telo zbrane, hlaveň... nedokážete to strčiť do igelitky. Rozobratú zbraň dokážete preniesť vo väčšom batohu, ale stále narážame na tú istú vec. Odporúčam to všetkým inštitúciám, pre ktoré robím bezpečnostné analýzy. Ak tu máme mať bezpečie, tak musí prebiehať kontrola ľudí na vstupe. Ak to neurobíte, tak zistíte, že človek má zbraň až v momente, keď ju použije. A to už je neskoro.
Bezpečnosť nie je len o tom, že domy prešpikujeme kamerami. Nejakým spôsobom sa to musí zabezpečiť. Nikdy to nie je stopercentné, ale čím viac bezpečnostných opatrení nastavíme, tým máme väčšiu šancu, že ten človek si povie 'tu to kontrolujú na vstupe, sem nepôjdem, pôjdem vedľa, kde to nekontrolujú'. Musíme prijať bezpečnostné opatrenia, ale musíme aj dotlačiť ľudí k tomu, aby ich dodržiavali.
Bezpečnosť je vždy nejaké obmedzenie. Som v bezpečí a som nejako obmedzený, nemám dokonalú slobodu. Ľudia si musia uvedomiť, že aj keby ste navýšili počet policajtov trojnásobne, aj tak nikdy nebudú všade. Z hľadiska útoku na mäkké ciele je jedno, či niekto zaútočí na obchodný dom v Prahe alebo v Bratislave.
Efekt bude rovnaký. Ľudia si musia uvedomiť, že so zmenou bezpečnostnej situácie musia prijať časť zodpovednosti za svoju bezpečnosť. Prijať nejaké opatrenia, pozerať sa okolo seba. Je to trochu beh na dlhú trať, ale dá sa to naučiť.
Takýto bezpečnostný režim asi doteraz české školy nemali zažitý. Nastáva zmena paradigmy?
Sú školy, ktoré sú nejako zabezpečené, a sú školy, ktoré sú otvorené ako za čias Masaryka. V Českej republike to ide vo vlnách. Po útokoch na Bataclan a Charlie Hebdo si inštitúcie uvedomili, že niečo musia urobiť a aj to urobili. Ale opatrenia časom upadajú, niektoré sa prestanú robiť. Žijeme v domnienke, že u nás sa to nestane.
Som presvedčený, že teraz sa tým niekto bude zaoberať. Dôležité je, aby to nevyšumelo za rok, aby sa to dotiahlo do nejakého konca.
Čo by to teda znamenalo v praxi? Lepšiu kontrolu na vrátniciach? Prehľadávanie batožiny, vstup na karty s rôznymi povoleniami?
Prvá vec je urobiť režimový vstup. V tom momente nielenže útočníka dokážete odhaliť, ale aj odstrašiť. Zároveň treba budovu zabezpečiť, nemôžu v nej byť všetky dvere otvorené. Nie je to ani extrémne nákladné, ale musí byť vôľa.
Dnes máte deväťdesiat percent inštitúcií, kde sú dvere na chodbu a oddelenú kanceláriu. A tie dvere sú otvorené. Ale keď na ne dáte zámok na kartu, postavíte ďalšiu prekážku medzi útočníka a ľudí. Útočník potom dvere musí rozbiť, ale tí ľudia získavajú čas na reakciu. Sú to jednotlivé kroky, ktoré nie sú zložité, ale väčšinou narážame na neochotu - prečo to máme zamykať, keď to tu dvadsať rokov bolo otvorené.
Ak by som sa ako bežný človek ocitol v budove, kde vypukne streľba a panika, čo mám robiť, aby som sa zachránil?
Prvá vec je, ak máte možnosť utiecť, tak utečte. Ale mali by ste vedieť, kam utekáte. To je najlepšie, čo môžete urobiť, ak ste napríklad na prízemí. Viete kadiaľ ujsť, tak ujdite.
Druhá možnosť je zabarikádovať sa, ak si nie som istý, či mám možnosť ujsť. Treba nájsť nejaký relatívne bezpečný priestor, ktorý má plné dvere a tie dvere zavriete, zamknete alebo ich zabarikádujete a tvárite sa, že tam nie ste.
Volá sa to pravidlo prvých zamknutých dverí. Od momentu, keď prvýkrát vystrelí, si útočník uvedomuje, že mu beží čas, ktorý nie je nekonečný. Ak je jeho cieľom pozabíjať čo najviac ľudí, nebude mať sklony dobýjať sa do zamknutých dverí. Bude hľadať nechránené obete.
Tretia možnosť je bojovať. Ale do konfliktu s útočníkom choďte, až keď máte iba dve možnosti. Prvá - neurobím nič a zomriem. Druhá - skúsim niečo urobiť a azda to vyjde. Potom má zmysel ísť do konfliktu.
Urobiť čokoľvek je však lepšie, ako neurobiť nič, napríklad zostať sedieť alebo si ľahnúť na zem a veriť, že vás nezabije. Nie, zabije vás.
