"To, čo sa stalo 7. októbra 2023, absolútne neovplyvnilo môj vzťah k islamu," povie rabín MIŠA KAPUSTIN , keď sa vracia k ránu, keď Hamas napadol Izrael.
"Poznám pobožných moslimov, a ani na sekundu som nemal pocit, že môj vzťah k nim sa zhoršuje," dodáva.
V rozhovore sú odpovede na otázky:
- prečo rabín Miša Kapustin necíti z vojny na Blízkom východe strach ani hnev,
- či cíti súcit s civilnými obeťami na oboch stranách,
- ako kritizovať Izrael,
- čo sa Hamasu podarilo v Európe,
- prečo je antisemitizmus vírus a ako ho liečiť.
Počúvala som jeden podcast, hosťami v ňom boli americkí židia a hovorili, že po 7. októbri nedokážu spať a majú až fyzické prejavy strachu, ako bolesti brucha. Aký strach to je? Prežívali ste ho aj vy?
Ja strach neprežívam, lebo znemožňuje normálne fungovať. Strach je, samozrejme, dôležitý, neodporúčam nikomu vyhodiť ho zo svojho prežívania, veď niekedy môže zachrániť život, ale v situácii, na ktorú sa pýtate, strach nepomáha.
Rozumiem však, prečo ho tí ľudia majú. V dvadsiatom prvom storočí zažiť smrť a zabíjanie, hoci cez médiá či noviny, je veľmi negatívne. Navyše, stalo sa to všetko ľuďom, ktorí majú s nimi veľa spoločného.
Antisemitizmus narastal už pred týmto útokom, zaznamenali ste to aj vy, vo vašej slovenskej komunite?
Najprv poviem, ako vnímam antisemitizmus. Ako chorobu. Keď tu bola pandémia covidu, veľa sme o ňom hovorili. Ale aj vírus antisemitizmu je tu stále, aj keď ho nevidno ani cez najlepší mikroskop. Mám veľmi rád dejiny a tie ma učia, že keď sa život ľudí zhoršuje, pre rôzne dôvody, hľadajú príčinu. Často tí, ktorí dostali vírus antisemitizmu, im ponúkajú, že vinní sú židia.
Zhoršenie života môže byť čokoľvek, covid, inflácia, vojna na Ukrajine. Nie všetci hľadali fakty a dôkazy, prečo sa to deje. A tiež, nie každý je schopný dôkazy vidieť alebo naopak, vidí tie, ktoré neexistujú.
Žijeme v odbodí humanizmu a každá ľudská bytosť má veľkú hodnotu a každý je zodpovedný za svoje skutky. Ale židia sú stále často vnímaní ako skupina. Aj keď urobí chybu jeden žid, zodpovední sú všetci, ide to takto cez tisíce rokov existencie židovského národa.
Pozrime sa na to však cez otázku. Ak verím v Boha, prečo teda židovský národ stále existuje, keď je nehodný? Prečo prežil všetky prenasledovania a obmedzenia a pokusy zničiť ho?
Možno preto, že je v židovskom národe nejaký význam. A tak s nami netreba bojovať. Možno treba s nami koexistovať. My z našej strany robíme všetko pre dobré spolužitie so všetkými ľuďmi dobrej vôle.
Všimli ste si aj na Slovensku nárast antisemitizmu?
Konkrétne materiálne prejavy antisemitizmu alebo nárast som si našťastie nevšimol. Ale na sociálnych sieťach to vidím. Tam sú mnohí, čo si myslia, že sú novinári, historici aj politológovia a sociálne siete im dávajú dôležitosť, ktorú inak v živote nemajú.
Čo ste robili 7. októbra 2023? Ako ste sa dozvedeli o útokoch na Izrael?
Bola sobota, šábes. Ráno som uvidel správy a pocítil som hrôzu. Bolo to nečakané a veľmi smutné. Ale nepochyboval som o tom, že Izrael zvíťazí. V hlave som mal hneď aj otázku, ako sa to mohlo stať. Veď pre Izrael sú otázky bezpečnosti prioritné.
Ktorá emócia, ktorú teraz cítite, je najsilnejšia, keď sa rozprávame o vojne na Blízkom východe?
Hrdosť na svoj národ. Takmer celý život, teda odkedy analyzujem veci a sám nad nimi rozmýšľam, som na židovský národ hrdý. Pre nás je pocit prežitia veľmi silný, veď napokon funguje pre všetky živé bytosti.
V hebrejčine máme výraz Am Jisrael Chai. Znamená to Národ Izraela žije. Je to historický výraz, ale teraz ho často počuť. Tieto slová mi ukázali nový význam, nie je to len historický výraz, je aj moderný a súčasný.
Strach som nemal a nemám. Skôr teraz viac rozmýšľam nad dejinami a viac sa modlím.
Necítite ani hnev?
Nedá sa povedať, že ho vôbec nemám, ale tiež viem, že ma tento pocit zavádza a kontrolujem ho. Dávam si pozor, ako rozprávam, ako vyjadrujem svoje myšlienky. Aj sa snažím učiť ľudí, že Boh nám dal intelekt na to, aby sme vedeli kontrolovať svoje emócie. Samozrejme, že hnev, strach a zúfalstvo sa objavia, ale nemajú nás kontrolovať.
(zdroj: Marko Erd)Čísla z Európy aj zo Spojených štátov hovoria o veľkom náraste antisemitizmu. Objavujú sa žlté hviezdy, hanlivé nápisy aj útoky, ako to vnímate?
Očakával som to a nárast po 7. októbri ma neprekvapil. Zdroje pre antisemitizmus sú historicky rôzne, dnes je tým najväčším blízkovýchodný konflikt. Rozumiem, keď niektorí moslimovia chcú vyjadriť podporu svojej náboženskej skupine, ale často táto podpora je smerovaná proti všetkým židom.
Konflikt na Blízkom východe nie je ani o hraniciach, ani o náboženstve. Náboženstvo sa používa len ako zdroj nenávisti. A to ľuďmi, ktorí rozhodne nie sú najlepšími predstaviteľmi toho náboženstva.
To, čo sa stalo 7. októbra, absolútne neovplyvnilo môj vzťah k islamu. Poznám pobožných moslimov a ani na sekundu som nemal pocit, že môj vzťah k nim sa zhoršuje. Táto vojna je radikálnym prejavom "akoby" islamu.
Islam nie je moje náboženstvo a tak to nechcem súdiť, ale učil som sa, že islam nie je náboženstvo o zabíjaní detí či civilistov. Môj postoj nie je antiarabský ani antipalestínsky, ani antiislamský. Môj názor je, že židia majú nárok bývať vo svojej krajine, v Izraeli. A majú právo sa brániť.
V západnej Európe je časť ľudí, bohužiaľ, ovplyvnená radikalizmom. A nemálo je príkladov, keď sa radikalizujú aj tí, ktorí sa tu už narodili a majú občianstvá európskych krajín. Nedokázali sa v Európe adaptovať a neprijali novú realitu a zákony krajín, kde žijú, a nehovorím o asimilácii. Som proti nej.
Potom sa deje, že na pochodoch za Palestínu sú aj ľudia, ktorí pália vlajky krajín, ktoré ich prijali, ktorých občianstvo získali. Je to ako ničiť loď, na ktorej sa plavím. Zrejme keď nedokážu byť v harmónii s krajinou, do ktorej prišli, nechcú rešpektovať jej pravidlá a zákony či ukazovať úctu svojim susedom, mali by zmeniť miesto, kde žijú. Nemyslím si, že tu existuje tretia možnosť.
Na pochodoch neboli iba moslimovia, boli tam aj kresťania či židia, alebo ľudia bez viery. To vás prekvapilo?
Nie, títo ľudia pozerajú na svet len z jednej strany a myslím si, že je to chyba. Ak chodia na tieto demonštrácie aj židia a kričia heslo: Od rieky po more, Palestína bude slobodná, nerozumejú tomu. Znamená to elimináciu židovského národa. Je to podpora myšlienky, že židovský štát nemá existovať. Je to ich právo, ale neviem sa s nimi stotožniť.
Rozumiete tým, ktorí tam išli preto, že cítia súcit a bolesť?
Smrť každého nevinného človeka je veľká tragédia, bez ohľadu na to, či je veriaci, alebo čomu verí. Život je najväčšia hodnota. Toto je zrozumiteľné, a je fakt, že zomierajú aj nevinní ľudia.
Ja porovnávam udalosti s tým, čo poznáme z histórie. Keby v roku 1944 prišiel Sovietsky zväz na hranice svojej krajiny a tam by povedal, ďalej to už nie je náš problém, krajiny strednej Európy by zostali fašistické. Alebo pod nacistickou okupáciou.
Toto je zápas proti silnej teroristickej organizácii, ktorá ponúka len smrť, a preto musí byť zničená. Kým bude existovať, nevinní ľudia budú zomierať. Bohužiaľ, teraz zomierajú civilisti, a vo väčšom počte, ako by mohli. Nevidím však inú možnosť, ako by Izrael vedel zničiť Hamas. Keby sa Hamas vzdal, vojna by sa skončila. Ale Hamas musí byť zničený, len takto sa dá zastaviť ďalšie zabíjanie.
Cítite súcit s civilnými obeťami na oboch stranách?
Áno. Necítim a nepodporujem v sebe ani hnev, ktorý by zastrel môj súcit. Vidím však, že treba Hamas zastaviť. Keby sa to nedialo, o niekoľko rokov by mohlo prísť aj niečo horšie ako 7. október 2023.
Vodcovia Hamasu povedali, že chcú zabíjať židov nielen v štáte Izrael, ale všade na svete. Používajú nacistickú rétoriku, chcú, aby sa zopakovala Krištáľová noc z roku 1938.Aká tam môže byť tolerancia, ako sa dá s nimi rozprávať? Ako sa máš rozprávať s niekým, kto ťa chce zabiť?
Dôvera medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi je teraz veľmi malá, ak vôbec nejaká. Ako ju jedného dňa obnoviť, viete si to vôbec predstaviť? Na čom ju začať stavať?
Teraz nie je najlepší čas rozprávať o dôvere, ten čas musí prísť.
Otázka spolužitia je však možná a aj v Izraeli žijú dva milióny Arabov a formálne majú rovnaké práva. V rokoch 2003 a 2004 som študoval v Izraeli a Telavivská univerzita a vysoké školy v Izraeli sú otvorené aj moslimom a sú pre nich vstupenkou do lepšieho života. Počet moslimských lekárov aj inžinierov narastá. Veď napokon aj v izraelskej armáde sú i moslimovia.
Arabi v Izraeli sa majú ekonomicky lepšie, ako tí v susedných krajinách a pre nich aj ich rodiny je tam bezpečnejšie. Ale nie pre každého sú v danom momente sociálne či ekonomické dôvody dôležité.
Dva štáty sú možné, keď palestínska strana uzná právo Izraela na existenciu, potom sa môžu začať rozhovory o hraniciach. Bojím sa však, že je to otázka pre ďalšie generácie. V našej generácii to nebude rozhodnuté.
(zdroj: Marko Erd)Čie hlasy to sú, kto sa v Európe ozýva s antisemitskými názormi?
Je to aj krajná pravica, aj ľavica. To majú spoločné. Krajná pravica nenávidí moslimov aj židov a krajná ľavica podporuje moslimov proti židom. Keď idem do obchodu a je tam niečo po lehote spotreby, nekúpim si to, a taká je pre mňa krajná ľavica aj pravica. Hoci sú na opačných stranách, zároveň sú veľmi blízko.
Keď niekto hovorí: Siedmy október je zlo, ale... a dá čiarku, vieme, že príde komentár a pre mňa je to prejav antisemitizmu. Ako tam možno použiť slovko ale?
Treba mať dobrú pamäť, ale nie na pomstu, ale na to, aby sme neopakovali chyby.
Ako kritizovať Izrael a jeho vládu? Kde je tá čiara, aké slová použiť a aké už nie, aby to nebolo antisemitské?
Kritika je prejav demokracie. Veď v Izraeli najviac úrady kritizujú samotní obyvatelia krajiny. Aj premiéra Benjamina Netanjahua niektorí podporovali, niektorí kritizovali. Po siedmom októbri sa zjednotila opozícia a vláda, pre boj so spoločným nepriateľom. Ale po vojne vláda dostane cez voľby politický odpočet.
Dajú sa kritizovať konkrétne rozhodnutia vlády. Spochybňovanie práva na existenciu, spochybňovanie práva sa brániť, kritika o celom národe, to už nie je kritika, tam už je antisemitizmus. V národe si nájdeme kohokoľvek, treba kritizovať jednotlivcov.
Kritizovať vládu a krajinu sú dve rôzne veci. Vláda a krajina je to isté, ak hovoríme o totalite. Izrael je demokratická krajina. Nadávanie na krajinu je problém, keď napríklad poviem, toto je fašistická krajina. Veď na Blízkom východe je Izrael takmer jedinou demokratickou krajinou.
Kam až môže zájsť toto narastanie antisemitizmu? Máte obavy?
Čím skôr sa skončí vojna, tým skôr sa to začne zmenšovať. Ani zdroje na demonštrácie už nebudú.
Podarilo sa Hamasu dosiahnuť, čo je ich cieľ, šírenie nenávisti, aj v Európe?
Podarilo sa im mobilizovať marginálne skupiny, ktoré v Európe sú. A robia hluk. To však stále neznamená, že ich počet je dosť veľký. Západná Európa si musí dávať pozor na tieto nebezpečné skupiny. Pred nami je hodnotový zápas. Západná civilizácie je postavená na hodnote ľudského života. Na druhej strane stojí niekto s inými hodnotami.
Rozsah vedomostí o holokauste sa v Európe zmenšuje. Niektorí mladí ľudia o ňom vôbec nevedia alebo si chybne myslia, že Hitler sa k moci nedostal cez voľby. Čo sa dá s tým robiť?
Ľudia sa málo zaujímajú o dejiny a aj živí svedkovia udalostí sú pre mládež dávna minulosť. Tri generácie dozadu už neberieme vážne.
Holokaust je príkladom toho, čo sa môže zopakovať s kýmkoľvek a kdekoľvek. Veď tí, čo zabíjali židov, bola to ich práca. Večer prišli domov, dali si večeru s rodinou a ráno išli opäť zabíjať ľudí. Treba sa učiť, že to nie v poriadku a prestane kreslenie žltých hviezd či citovanie Hitlera.
Dokážu tí, ktorí sa nenarodili ako Palestínčania a Izraelčania, pochopiť podstatu blízkovýchodného konfliktu? Veľa reportérov či analytikov hovorí, že je to naozaj veľmi špecifické.
Mykhaylo Borisovič Kapustin
- Je rabín Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku.
- Narodil sa v roku 1980 v sovietskom Orenburgu, v rodine učiteľky a dôstojníka vojenského námorníctva.
- Keď mal štyri roky, rodina sa presťahovala do Gruzínska, odkiaľ počas občianskej vojny v roku 1991 ušli na Krym.
- Študoval päť rokov na rabínskej fakulte na Leo Baeck College v Londýne a rok v Tel Avive.
- Má aj titul z hebrejčiny a židovských vied.
- Bol hlavným liberálnym rabínom na Kryme, od apríla 2014 žije s rodinou na Slovensku.
Keď som študoval v Tel Avive, mal som aj predmet Blízkovýchodný konflikt. A pochopil som, že musím zabudnúť všetko, čo som dovtedy vedel. Západná civilizácia má inú mentalitu, a preto je také ťažké ho pochopiť. Na úplne pochopenie treba lokálny kolorit. Ale čo je logické a univerzálne, ak útočia teroristi, treba reagovať vážne. Lebo inak budú inšpirovaní zopakovať to s ešte väčšou silou.
Čo musí Európa urobiť, keď sa táto vojna skončí?
Európa má v prvom rade brániť pred podobným útokom seba. Netolerovať prejavy terorizmu.
Ako môže alebo už mení táto vojna Európu?
Prežili sme rôzne hrozby a zabíjanie ako ľudstvo, a teraz o tom čítame v knihách alebo počúvame v podcastoch. Najdôležitejšie je, aby sme zostali ľuďmi a aby každý videl v sebe a v ostatných najprv človeka. Ale to sú slová a dôležité je, aké budú v skutkoch.
Ako poraziť antisemitizmus? Keby ste mali proti nemu postaviť jednu vec, čo by to bolo?
Keď mám vybrať jednu, tak rozum, intelekt. Ale treba toho viac. A ani to nestačí. Je to vírus, proti ktorému nemáme vakcínu. Kým nie je, treba sa liečiť tým, čo poznáme.
Ste rabín a súčasťou vašej práce je aj radiť ľuďom v ťažkých životných situáciách. Na Blízkom východe trpia Izraelčania aj Palestínčania, čo by ste povedali tým, ktorí nevedia ako ďalej, len cítia bolesť a nevidia koniec?
Nepoviem nič nové, len zostať človekom a vedieť rozlišovať dobro od zla. Všetko ostatné je druhoradé.
