Viedeň 3. augusta (TASR) - Balkánsky vojnový veterán Tomislav Simunič si kreslí karikatúry stelesňujúce iba smrť. Olja Cerincevičová sa stále budí na nočné mory v presvedčení, že jej syn, ktorý síce prežil, sa už nikdy nevráti z vojny domov.
Desať rokov po skončení krvavého konfliktu v bývalej Juhoslávii tisíce ľudí stále trpí depresiami a posttraumatickými stresovými poruchami. Nové štúdie uvádzajú, že ich vnútorné zápasy čiastočne pretrvávajú, pretože tí, čo sa dopustili zverstiev, nesedia doposiaľ na lavici obžalovaných.
Štúdia, ktorá sa dnes objavila v žurnále Americkej lekárskej asociácie, hovorí, že mnoho tých, čo prežili, sužuje strach o bezpečnosť a strata kontroly nad životom, dokonca aj keď samopaly a tanky roku 1995 utíchli a väčšina obetí dnes žije v relatívnej bezpečnosti.
Na základe rozhovorov s 1358 ľuďmi, čo konflikt prežili, vykonali experti medzi marcom 2000 a júlom 2002 prieskum faktorov, ktoré prispeli ku chronickej depresii tých, čo stratili milovanú osobu a domovy, či utrpeli iné traumy.
Štúdia, ktorá sa zamerala na ľudí z Belehradu, Sarajeva, Rijeky a Banja Luky, ukázala obnaženú podstatu vojny - boje, mučenie, únosy z domovov, život utečencov, svedectvá o smrti alebo znásilňovaní milovaných osôb, masové hroby, ostreľovači, obliehanie či letecké bombardovanie.
Predchádzajúce štúdie ukázali, že najmenej 20 percent ľudí niekdajšej Juhoslávie, ktorí žili počas týchto udalostí, neustále sužuje vážna psychologická trauma.
Medzi nich patrí aj 25-ročný Tomislav Simunič, ktorý prežil roku 1991 zúrivé boje v strednej časti Chorvátska. Jeho diagnóza sa týka posttraumatického stresu vážneho v takej miere, že niekedy bojuje len s tým, ako vstať z postele a odísť do práce.
Podľa jeho matky už nikdy nebude ako predtým. Aby sa s tým vyrovnal, Tomislav kreslí obrázky, ktoré znázorňujú samú krv, kusy roztrhaných tiel, všade iba krv, smrť a temnota. Podľa matky je on i celá rodina navždy zruinovaná.
Štúdia, ktorú schválil výskumný etický výbor Inštitútu psychiatrie Kráľovskej akadémie v Londýne, ďalej zistila, že 79 percent obetí vojny verí, že spravodlivosti doposiaľ nebolo učinené zadosť. Ich rozhorčenie tak komplikuje šancu na vyliečenie.
V porovnaní s ľuďmi, ktorí zažili len krátkodobé vplyvy vojny, mnoho ďalších ešte stále zažíva zúrivosť, tieseň, stratu zmyslu života, demoralizáciu, túžbu po odplate, bezmocnosť, pesimizmus, strach a stratu sebakontroly.
Iba šesť percent obetí vyjadrilo uspokojenie nad tým, že ich mučitelia boli podrobení vyšetrovaniu, stíhaniu a trestom. Nenávisť a odpor boli namierené aj proti politickým lídrom, NATO a medzinárodnej komunite, ktorá podľa nich urobila príliš málo, aby sa páchatelia dostavili pred spravodlivosť.
