Text vyšiel pôvodne v agentúre Bloomberg.
Kľukatú cestu v severnom Izraeli lemujú vinice. Vedie do kibucu Menara na vrchole Ramimského hrebeňa v pohorí Naftali, kde rastú granátové jablká a avokáda.
Mala by to byť idylická scenéria.
No v sčernetých stenách dvojposchodových domov komunity vidno diery. Strecha sa zrútila a pokrútená hrudka roztaveného kovu bola kedysi autom. Islamistická militantná skupina Hizballáh už niekoľko týždňov ostreľuje kibuc protitankovými raketami z libanonskej dediny Meiss El Jabal v údolí niekoľko sto metrov nižšie. Aj ďalšie dediny v regióne sa stali terčom útoku a izraelská armáda odpovedala vlastnými údermi.
Kým pozornosť sveta sa sústreďuje na obnovenie bojov medzi Izraelom a militantmi z Hamasu v Pásme Gazy na juhu krajiny, toto z veľkej časti opustené družstvo signalizuje blížiaci sa problém: ako prinútiť desaťtisíce ľudí, ktorí utiekli z regiónu, aby sa vrátili - a to aj napriek tomu, že je existenčná hrozba na dohľad, hneď za hranicami?
„Každý, kto sa sem presťahuje, bude zranený. Nemajú žiadnu skutočnú istotu a pocit bezpečia, aby sa vrátili,“ povedal v kibuci Joziáš, bradatý 27-ročný študent strojárstva, ktorý je zároveň kapitánom tanku v izraelskej armáde a v súlade s jej pravidlami obmedzil svoju identifikáciu iba na krstné meno. „Aby sme umožnili občanom vrátiť sa, musíme mať jasný signál od našich nepriateľov v Libanone, od Hizballáhu, že nemajú v úmysle útočiť na ľudí.“
Táto otázka trápi Izrael od roku 2006, keď bojoval proti Hizballáhu v 34-dňovej vojne. Pocit neistoty, s ktorým žijú farmári a ďalší obyvatelia izraelských dedín pozdĺž libanonskej hranice, však dosiahol bezprecedentnú úroveň, odkedy 7. októbra členovia Hamasu vtrhli z Gazy do Izraela a zabili približne 1200 ľudí a ďalších 240 uniesli.
Izraelská armáda odpovedala leteckými náletmi, ktoré premenili veľkú časť severnej Gazy na trosky, a pozemnou inváziou, pri ktorej podľa úradov Hamasu v stredomorskom pásme zahynulo viac ako 15-tisíc ľudí. Boje sa obnovili v piatok po sedemdňovej prestávke, ktorá umožnila výmenu niektorých izraelských rukojemníkov a palestínskych väzňov.
V článku sa dočítate:
- O rezolúcii Bezpečnostnej rady OSN č. 1701.
- Aká je na severe situácia.
- Prečo sa obyvatelia regiónu nechcú vrátiť.
- Čo sľubuje izraelská vláda ľuďom pracujúcim na severe.
Pretrvávajúce napätie
USA považujú Hamas a Hizballáh za teroristické organizácie. Hizballáh je väčší a lepšie vyzbrojený ako Hamas. Obe organizácie podporuje Irán a ich spoločným cieľom je zlikvidovať židovský štát.
Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN č. 1701, prijatá po skončení vojny v roku 2006, požadovala vytvorenie demilitarizovanej zóny medzi izraelskou hranicou a riekou Litani, približne 29 kilometrov na sever. Táto rezolúcia sa vo veľkej miere porušuje a medzinárodné spoločenstvo zatiaľ urobilo len málo na jej presadenie, uviedol vo štvrtok na tlačovom brífingu Eyal Hulata, bývalý poradca izraelskej vlády pre národnú bezpečnosť.
Hizballáh už roky plánoval urobiť na severe niečo veľmi podobné ako vpád, ktorý uskutočnil Hamas, povedal Joziáš, tankový kapitán, ktorý pred niekoľkými týždňami zanechal svoju manželku a 18-mesačného syna vo svojom dome pri hranici s Gazou, aby pomohol strážiť severnú hranicu. Počas dočasného prímeria na juhu došlo k „neformálnemu prímeriu“ s Hizballáhom, povedal.
Hizballáh začal 7. októbra ostreľovať Izrael mínometmi, raketami a protitankovými strelami, čo boli najťažšie útoky od roku 2006. Armáda bola uvedená do stavu vysokej pohotovosti a plne nasadená pozdĺž 77 kilometrov dlhej hranice.
Pretrvávajúce napätie bolo evidentné aj vo štvrtok ráno, keď agentúra Bloomberg hovorila s Joziášom, podľa ktorého armáda zostrelila „podozrivý vzdušný cieľ“, ktorý prešiel z Libanonu do Izraela. Cezhraničné boje sa obnovili po obnovení bojov v Gaze.
Mnohí z 250 ľudí, ktorí zvyčajne žijú v kibuci Menara, sa zatiaľ presťahovali do mesta Tiberias, vzdialeného hodinu cesty na juh na západnom brehu Galilejského jazera, kde im vláda platí ubytovanie.
Pocit bezpečia
Hoci silnejšia vojenská prítomnosť môže odradiť Hizballáh od prekročenia hranice alebo zintenzívnenia útokov, je nepravdepodobné, že by presvedčila Izraelčanov, ktorí žijú v regióne, aby sa vrátili domov. Nezníži to ani hrozbu, ktorú predstavuje modernejšia výzbroj Hizballáhu zahŕňajúca rakety, ktoré by mohli zasiahnuť až Ejlat na juhovýchodnom cípe Izraela.
Hádka na severe bola odsunutá do úzadia, zatiaľ čo armáda a vláda sa sústredili najmä na vojnu na juhu, ale problém nemizne a vyvoláva veľké obavy niektorých najvýznamnejších izraelských podnikateľov.
„Ľudia nebudú naďalej stáť na hraniciach, keď im na chrbát bude dýchať Hizballáh a strieľať na plot alebo domy protitankovými raketami,“ povedal Erel Margalit, zakladateľ a predseda spoločnosti Jerusalem Venture Partners, jednej z najväčších izraelských firiem rizikového kapitálu. „Bude s tým treba niečo urobiť, buď diplomaticky, alebo vojensky.“
Podľa Rona Tomera, prezidenta Združenia izraelských výrobcov, ktorý tvrdí, že 70 členských spoločností skupiny tam pôsobí, začala vláda vyplácať pracovníkom stimuly, aby sa vrátili na svoje pracovné miesta na severe, a doplnila im mzdy.
To však nerieši bezpečnostnú otázku ani neposkytuje dlhodobé odpovede pre tých, ktorí žijú pozdĺž severnej hranice, či by sa mali vrátiť.
Hoci sa Izrael v obavách z reakcie medzinárodného spoločenstva roky zdržiaval preventívnych pozemných invázií do Gazy aj Libanonu, útok Hamasu „mení tento kalkul“ a po dosiahnutí svojich cieľov v Gaze, ktorými sú eliminácia Hamasu a oslobodenie zvyšných rukojemníkov, sa to môže zmeniť, povedal Hulata.
„Urobiť to, čo potrebujeme v Gaze, je dosť ťažké. Nepotrebujeme sa zamotať na dvoch frontoch,“ povedal. „Žiadnej izraelskej vláde by som nenavrhoval, aby opäť čakala. Myslím si, že musíme konať skôr, ako sa to stane nám, a zabrániť ďalšiemu masakru civilistov v ktorejkoľvek časti Izraela.“
Joziáš, ktorý 7. októbra počas cesty na sever k svojej jednotke míňal mŕtvoly a autá posiate guľkami v blízkosti svojho domu, nevidí bezprostrednú alternatívu k tomu, aby Izrael udržiaval zvýšenú vojenskú prítomnosť pozdĺž libanonskej hranice.
„Neexistuje iná možnosť,“ povedal, aj keď ľutoval, že prišiel o kľúčové chvíle detstva svojho syna. „Musíme tu byť, kým sa nám nepodarí prinavrátiť pocit bezpečia.“
Na tejto správe sa podieľali aj Ethan Bronner, Julius Domoney a Roy Katz.
Autor: Antony Sguazzin
