WASHINGTON, BRATISLAVA. Neexistuje mnoho diplomatov, o ktorých by sa diskutovalo s takou vášňou ako o Henrym Kissingerovi. Mnohí ho obdivujú za jeho úspechy, ktoré dokázal vcítením sa do potrieb druhej strany, iní ho za údajné vojnové zločiny posielajú pred medzinárodný súd.
Väčšina však uznáva, že vždy sledoval v prvom rade americké záujmy a že vďaka istému cynizmu sa jeho rokovania väčšinou končili úspechom. Henry Kissinger zomrel v stredu vo svojom dome v Connecticute, mal sto rokov.
Obdobie, keď viedol americkú diplomaciu z pozície poradcu prezidentov pre národnú bezpečnosť a ministra zahraničných vecí, bolo na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia, no jeho vplyv tieto roky výrazne presahuje.
Kissinger radil dvanástim americkým prezidentom, teda viac ako štvrtine mužov, ktorí sa do Bieleho domu v histórii americkej demokracie dostali. Rokoval s každým čínskym lídrom od Mao Ce-tunga po Si Ťin-pchinga.
V Číne zanechal taký dojem, že keď ju tento rok ako storočný navštívil, vítali ho s poctami pre najváženejších štátnikov.
Viedol tiež rokovania so Sovietskym zväzom, ktoré zmiernili napätie a ich výsledkom boli prvé dohody o vzájomnej kontrole arzenálu.
V Spojených štátoch sa neustále vyjadroval k medzinárodným otázkam, do konca života písal, ešte v roku 2022 bol napríklad jedným z autorov knihy o dôsledkoch rozvoja umelej inteligencie. Pre študentov aj aktívnych diplomatov sú však kľúčové jeho diela, kde vysvetľuje rozhodujúce míľniky v tejto oblasti. Pri svojom chápaní suverenity často odkazoval na Vestfálsky mier, Viedenský kongres alebo kroky štátnikov ako Konrad Adenauer či Charles de Gaulle. Európske dejiny dobre poznal, sám ich žil.
V článku sa tiež dočítate:
- Ako sa z nemeckého žida stal poradca amerických prezidentov.
- Ako formoval súčasnú Áziu či Blízky východ.
- Čo bolo podľa neho dôležité pri diplomatických rokovaniach.
- Za čo ho mnohí posielali pred medzinárodný súd.
- Prečo sa podľa neho Američania nemali zastať židov utláčaných Sovietmi.
- Ako si ešte pred smrťou pohneval Ukrajincov.
Z Nemecka do Bieleho domu
Henry Kissinger sa totiž narodil do židovskej rodiny v Nemecku, odkiaľ ušiel pred nacistami v roku 1938 do Spojených štátov. „Asi polovica detí, s ktorými som chodil do školy, a trinásť členov rodiny zomrelo v koncentračných táboroch,“ spomínal pre CNN.
Henry Kissinger
- Narodil sa do nemeckej židovskej rodiny, do Spojených štátov emigrovali v roku 1938. Zomrel v stredu vo veku sto rokov.
Vyštudoval na Harvardovej univerzite, už jeho záverečná práca sa stala jedným z kľúčových textov teórie reálpolitiky 20. storočia - zahraničnej politiky založenej na mocenskom kalkule a národných záujmoch.
Americkým poradcom pre národnú bezpečnosť a ministrom zahraničných vecí bol v rokoch 1969 až 1977.
Bol pri normalizácii vzťahov s komunistickou Čínou, pri ukončení Jomkipurskej vojny alebo pri americkom odchode z Vietnamu.
Podporil tiež prevrat diktátora Augusta Pinocheta v Čile, argentínsku juntu alebo pakistanskú vládu, keď vykonávala genocídu hinduistov v dnešnom Bangladéši.
medzinárodnej politike napísal množstvo kníh, medzi najvýznamnejšie patrí Usporiadanie sveta z roku 2014.
V roku 2021 vydal knihu o umelej inteligencii, o rok neskôr dielo Líderstvo: Šesť štúdií svetovej stratégie.
V roku 1943 dostal americké občianstvo a bojoval aj v druhej svetovej vojne.
Po nej vyštudoval Harvardovu univerzitu, kde neskôr učil medzinárodné vzťahy. Do vlády sa dostal za vlády Richarda Nixona, ktorý skončil po afére Watergate. Kissinger bol ministrom aj pod jeho nástupcom Geraldom Fordom.
Pre dejiny studenej vojny to boli veľmi dôležité roky.
Američania už vedeli, že vietnamskú vojnu nemajú ako vyhrať a Kissinger hľadal spôsob, ako sa z nej stiahnuť so cťou. Za mierovú dohodu s Vietnamcami dostal v roku 1973 Nobelovu cenu za mier, no ani táto dohoda nezastavila ofenzívu komunistov a chaotický odchod Američanov o dva roky neskôr.
Kľúčové však bolo obnovenie vzťahov s Čínou, ktoré vyvrcholilo Nixonovou návštevou krajiny v roku 1972. Kissinger tušil, aký potenciál sa v krajine – ktorá bola vtedy izolovaná, chudobná a prechádzala si ničivou kultúrnou revolúciou – ukrýva a že pre mocenské vzťahy bude lepšie, ak ju ešte viac vytlačí zo sovietskeho vplyvu.
Na Blízkom východe zas svojou „kyvadlovou diplomaciou“ upokojil situáciu medzi Egyptom a Izraelom po Jomkipurskej vojne, čím vytvoril základ pre budúce vzájomné uznanie štátov. Skutočnosť, že Egypt ako najľudnatejší arabský štát, a Izrael medzi sebou nevedú vojny, je dodnes kľúčovou súčasťou bezpečnostnej architektúry Blízkeho východu.
„Na to, aby človek vyjednával, musí chápať vnímanie druhej strany sveta,“ povedal pre CNN v roku 2008, „Oni musia chápať naše rozmýšľanie. Na oboch stranách musí padnúť rozhodnutie preklenúť rozdiely.“
