Stál pri protestujúcich na kyjevskom majdane, neskôr chodil do zákopov na Donbase. Keď Rusi ako jedno z prvých miest po začiatku invázie na Ukrajinu obsadili Hadí ostrov v Čiernom mori, ukrajinský vojenský kaplán VASYL VYROZUB sa tam vybral na záchranárskej lodi. Skončil na takmer sedemdesiat dní v ruskom zajatí, kde ho brutálne mučili.
"Bili nás, púšťali do nás elektrický prúd a nútili nás spievať ruskú hymnu. My sme však stáli v cele a po ukrajinsky sme sa modlili Otčenáš," opisuje.
Kazateľ pravoslávnej cirkvi na Ukrajine, ktorému v Prahe organizácia Post Bellum udelila 17. novembra Cenu pamäti národa, tvrdí, že v zajatí mu dávala nádej odvaha ostatných vojakov a že pomoc Ukrajine nemôže Európu unaviť, ak nechcú, aby Rusko pokračovalo.
Ste vojenský kaplán, často chodievate na frontovú líniu. Nakoľko dôležitá je viera a Boh, keď stojíte v zákopoch?
Viera je veľmi dôležitá. Je to akýsi odrazový mostík, ktorý vám dáva nádej na víťazstvo a z ktorej vychádza aj statočnosť, odvaha a hrdinstvo. Povedal by som, že na frontovej línii nie sú neveriaci. Keď sa začne masívne ostreľovanie a bombardovanie, zostáva vám len viera v Boha alebo vo svojich spolubojovníkov.
Často sa rozprávam s vojakmi v zákopoch a nie vždy je ľahké dostať sa im pod kožu - vytvorili si akýsi pancier, vonkajší aj vnútorný. Je to však naša úloha, byť majákom a vo všetkom tom strachu, panike a chaose im ukázať nádej a postarať sa o to, aby neboli úplne zmrzačení nenávisťou a hnevom. Nie vždy sa to darí, no snažíme sa.
Na východ Ukrajiny chodíte ako kaplán od roku 2014, keď sa na Donbase rozpútala vojna. Čo sa vtedy stalo a prečo ste sa rozhodli, že toto je miesto, kde vás potrebujú?
Kňaz má povinnosť byť vždy tam, kde sú jeho ľudia. Kňaz bez veriacich je v podstate len modlitebnou knižkou.
Moji ľudia boli na majdane a tak som tam bol aj ja. Potom sa začali v roku 2014 boje v Luhanskej a Doneckej oblasti a trvali aj ďalšie roky. Moje deti boli tam, na fronte, a ja ako kňaz som musel byť blízko našim vojakom. V tom čase neexistovala funkcia vojenských kaplánov.
Na front sme chodili ako dobrovoľníci, aby sme doniesli vojakom všetko, čo potrebovali, od teplých ponožiek a oblečenia až po jedlo. Veľmi skoro sme si však uvedomili, že nejde len o to, aby sme vojakov nakŕmili, ale že potrebujú byť aj duchovne nasýtení, že potrebujú spoveď alebo sa len tak vyrozprávať. Začali sme preto pracovať ako kapláni v armáde a boli sme prví, ktorí takúto funkciu vôbec vytvorili.
Prekvapilo vás, keď sa 24. februára 2022 začala celoplošná ruská invázia?
Nebolo to ani tak prekvapenie, ako sklamanie. Veril som, že Putina pred plošnou ofenzívou zastavia jeho ľudia, jeho elita, ruskí podnikatelia či ruskí politici.
