Text vyšiel pôvodne v denníku Washington Post.
Ruský plagát o nezvestnom dieťati sa na Kryme objavil krátko po tom, ako odtiaľ minulý mesiac Rostyslav Lavrov utiekol.
„POMÔŽTE [NÁM HO] NÁJSŤ“, stálo na ňom. Je „17-ročný - narodený v roku 2006“ a „160 centimetrov vysoký, štíhlej postavy, tmavovlasý, modrooký“, uvádzalo sa ďalej. „Prosíme každého, kto vie niečo o mieste pobytu tohto tínedžera, aby to oznámil.“
Na priloženej fotografii bol mrzuto sa tváriaci ukrajinský tínedžer, ktorý mal na sebe bielu košeľu a čiernu kravatu. Podľa Lavrovových slov fotografiu zhotovili pred niekoľkými mesiacmi, keď sa mu ruské úrady, ktoré ho zadržiavali proti jeho vôli, pokúšali vydať ruský občiansky preukaz.
Je jedným z troch ukrajinských detí, ktoré toto leto utiekli z Ruska alebo Ruskom okupovaného Krymu a o svoje zážitky sa podelili s denníkom Washington Post pri rozhovoroch v Kyjeve a Chersone. Každý z nich opísal systematické úsilie ruských úradníkov udržať ich na území kontrolovanom Ruskom.
Rostyslav Lavrov ukazuje 22. novembra na svojom telefóne ruský plagát, ktorý ho vyhlasuje za nezvestného a pátra po ňom. (zdroj: Alice Martins — The Washington Post)Ukrajina tvrdí, že od začiatku ruskej invázie vo februári 2022 boli tisíce ukrajinských detí ako Lavrov nútené presťahovať sa do Ruska alebo na územie okupované Ruskom vrátane Krymu. Lavrov sa odtiaľ ako jeden z mála dostal preč a odniesol si so sebou spomienky, ktoré by jedného dňa mohli na súde pomôcť dokázať, že Rusko sa premiestnením detí dopustilo vojnových zločinov.
Medzinárodný trestný súd vydal 17. marca zatykač na ruského prezidenta Vladimira Putina a jeho komisárku pre práva detí Mariu Ľvovovú-Belovovú, v ktorom ich obvinil z vojnových zločinov za nezákonnú deportáciu a premiestňovanie ukrajinských detí. Ľvovová-Belovová si sama adoptovala ukrajinského tínedžera z okupovaného mesta Mariupoľ.
Kremeľ tieto zatykače odsúdil a uviedol, že v Rusku nemajú právnu platnosť.
Niektoré z ukrajinských detí v Rusku sú príliš malé na to, aby poznali svoje vlastné meno alebo občianstvo. Iné sa možno boja prehovoriť. Niektoré si už adoptovali ruské rodiny vrátane ruských vládnych úradníkov alebo im boli vydané ruské doklady totožnosti.
Výpovede tínedžerov, ktorí sú schopní opísať násilné premiestnenie a zadržiavanie ruskými orgánmi, sú však v rozpore s ruským rozprávaním, ktoré prízvukuje, že ukrajinské deti nachádzajú v Rusku bezpečie a šťastie. Predstavujú tiež obrovskú právnu a politickú hrozbu pre Putina, Ľvovovú-Belovovú a ďalších ruských predstaviteľov.
Ukrajina má v úmysle použiť ich svedectvá ako dôkaz, že Rusko systematicky odoberá ukrajinské deti z ich domovov aj kultúry a vymazáva ich identitu, aby ich pretvorilo na lojálnych ruských občanov.
V článku sa dočítate:
- o zadržiavaní Lavrova,
- ako Rusi oklamali Dianu, Soňu a Mášu,
- kto pomohol Bežernému odísť z Krymu,
- o snahe Ukrajincov získať ich deti späť.
Útek z Ruska
Lavrov zbadal správu o nezvestnom tínedžerovi až na internete v Kyjeve, kde mu neustále zvonil telefón. Najprv mu volal riaditeľ školy, kde ho ruskí úradníci nútili študovať na Kryme, potom ruská polícia.
„Kde si?“ chceli vedieť. „Som na Ukrajine,“ odpovedal. Jeho meno nebolo zaregistrované pri prekročení žiadnej hranice, povedali mu. Ľudia, ktorých poznal, sa za to dostanú do problémov, varoval riaditeľ, a učiteľ, ktorý ho v deň odchodu označil za prítomného na hodine, by mohol ísť dokonca do väzenia.
Marija Ľvovová-Belovová, dobrá duša z Penzy (píše Petra Procházková) Čítajte Lavrov, pôvodom z dediny v ukrajinskej Chersonskej oblasti, ktorú vlani obsadili ruské vojská, sa im ospravedlnil, ale odmietol odpovedať na ich otázky. Nepovedal im, ako utiekol z internátnej izby, ani sa s nimi nepodelil o podrobnosti o tom, ako cestoval autom a vlakom cez Rusko a Bielorusko, až kým pešo prešiel na Ukrajinu, len so svojím rodným listom ako dôkazom ukrajinského občianstva.
Namiesto toho poslal ruskému policajtovi pohŕdavý dôkaz o tom, že je konečne vo svojej vlasti: selfie z majdanu - centrálneho námestia v Kyjeve, kde sa pred desiatimi rokmi zhromaždili Ukrajinci na protestoch. Majdan je symbolom ukrajinskej túžby vymaniť sa spod ruského vplyvu a vstúpiť do Európskej únie.
Denník Washington Post nezverejňuje úplný opis Lavrovovho tesného úteku z Ruska z dôvodu pretrvávajúcich bezpečnostných obáv.
Rusko, ktoré čelí obrovskému tlaku v súvislosti s otázkou nezvestných detí - pre zatykač napríklad Putin necestoval na niektoré stretnutia s inými svetovými lídrami - nedávno v niekoľkých prípadoch ustúpilo a prostredníctvom Kataru umožnilo niekoľkým deťom vrátiť sa na Ukrajinu.
Medzi nimi bol aj 17-ročný Bohdan Ermochin, ukrajinská sirota z Mariupola, ktorého premiestnili do Ruska a potom mu vydali ruský pas, ktorý podľa tamojších úradov dobrovoľne prijal. Jeho ukrajinský právnik uviedol, že počas pobytu v Rusku dostal predvolanie na registráciu na ruskom vojenskom úrade, čo Rusko označilo za štandardnú požiadavku pre všetkých chlapcov s ruským občianstvom, ktorí v krajine dovŕšia osemnásť rokov.
Rusko trvá na tom, že chráni deti, dodržiava zákony a pomáha rodinám, aby sa podľa možnosti opäť spojili.
V prípade Ermochina Ľvovová-Belovová vo vyhlásení uviedla, že ruské jednotky ho našli v Mariupoli v roku 2022 „zanedbaného“ a dali ho do starostlivosti ruskej rodiny.
Pri jeho odchode sa „zohľadnil jednoznačný postoj Ruska k otázke opätovného zlúčenia detí s príbuznými, ktoré boli oddelené počas obdobia špeciálnej vojenskej operácie“, uviedla.
Ukrajinský ombudsman Dmytro Lubinets, ktorého úrad je zodpovedný za rokovania o návrate detí na Ukrajinu, uviedol, že Ukrajina neuznáva Ermochinov ruský pas ako legitímny a prijatie ruskej identifikácie je často „mechanizmom prežitia“ pre ľudí žijúcich na dočasne okupovanom území alebo presťahovaných do Ruska. Denníku Washington Post sa nepodarilo zastihnúť Ermochina, aby sa priamo vyjadril k svojmu prípadu.
Po intenzívnych diplomatických rokovaniach sa Ermochin minulý týždeň v deň svojich osemnástych narodenín vrátil cez Bielorusko na Ukrajinu a vyhol sa tak možnému povolaniu do boja proti vlastnej krajine. Toho istého osudu sa obával aj Lavrov, keď uviazol na Kryme a jeho vlastné osemnáste narodeniny sa rýchlo blížili.
Zabezpečenie Ermochinovho prepustenia „bolo jedným z najťažších prípadov“ doterajšej vojny, povedal Lubinets a dodal, že Ermochina pre jeho ochotu povedať ruským predstaviteľom, že sa chce vrátiť domov napriek riziku, označil za hrdinu.
Ombudsman vyjadril nádej, že Ermochinov prípad by mohol povzbudiť aj ďalšie ukrajinské deti v Rusku, aby sa ozvali a našli cestu späť na Ukrajinu.
Okolo každého dieťaťa, ktoré Lubinetsov úrad dostal z Ruska, musela prebehnúť osobitná „operácia“. Stovky ďalších detí našli cestu domov vďaka iným, diskrétnejším snahám vrátane misií podporovaných kyjevskou organizáciou Save Ukraine, ktorá pomáhala rodičom a opatrovníkom cestovať do Ruska, aby získali späť svoje deti.
Jedna takáto misia pomohla pred niekoľkými mesiacmi opustiť Krym Lavrovovmu blízkemu priateľovi Denysovi Berežnému, ktorý pochádza z mesta Cherson.
Nútený odchod z domova
Berežnyj sa učil za zámočníka v čase, keď Rusko obsadilo jeho rodné mesto. Potom v októbri 2022 riaditeľ školy, ktorý podporoval ruské okupačné orgány, jemu a ďalším študentom oznámil, že budú musieť absolvovať „tábor“ na Kryme. Vtedy sedemnásťročný Berežnyj sa ponuku pokúsil odmietnuť, ale škola tvrdí, že má právne dokumenty potvrdzujúce povolenie jeho rodičov na vycestovanie. Berežnyj tvrdí, že rodičia mu povedali, že žiadny dokument nikdy nepodpísali a o podobnom pláne nevedeli.
V obave z následkov však Berežnyj súhlasil. Loďou a autobusom cestoval s ďalšími deťmi z Rusmi okupovaného Chersonu na Krym. Do tábora sa prihlásilo približne 600 ďalších detí, niektoré z nich len sedemročné. Lavrov bol tiež medzi nimi.
Mesiac predtým zomrela Lavrovova stará matka a jeho matka bola hospitalizovaná pre ťažkú duševnú chorobu. Svojho otca nikdy nepoznal. Ako šestnásťročný žil sám v rodinnom dome a žil z toho, čo dopestoval v záhrade, keď k jeho dverám prišiel miestny kolaborant spolupracujúci s Ruskom a traja ozbrojení ruskí vojaci. Povedali mu, že sa musí presťahovať do Chersonu, aby sa mohol zapísať do školy, uviedol.
Krátko nato ho však škola, kam ho poslali, prinútila odísť do krymského tábora.
Na jeseň 2022, v čase, keď sa ukrajinské jednotky chystali oslobodiť Chersonskú oblasť spod ruskej okupácie, odtiaľ Rusi takýmto spôsobom presťahovali mnoho ukrajinských maloletých.
Medzi nimi bola aj Diana, ktorá má teraz šestnásť rokov a z bezpečnostných dôvodov ju denník Washington Post pomenúva len krstným menom. Chodila vtedy do ôsmej triedy a žila so starými rodičmi, keď ruské vojská obsadili Cherson.
Sedem mesiacov si hľadala vlastné spôsoby vzbury proti ruskej okupácii. Keď sa opäť otvorili školy a ona musela chodiť na hodiny ruského dejepisu, prehlušovala učiteľove hodiny hudbou v slúchadlách pod vlasami. Keď ju ruskí vojaci obťažovali na ulici, občas im odvrkla. Aj preto, keď na ňu a jej dve najlepšie kamarátky Soňu a Mášu v októbri minulého roka riaditeľ školy naliehal, aby sa zúčastnili na desaťdňovom tábore v Rusku, spočiatku odmietala.
No riaditeľ trval na tom, že je to pre ich vlastnú bezpečnosť, a neustále na tri dievčatá tlačil, aby podpísali povolenia určené pre ich opatrovníkov, povedala Diana. S takto sfalšovanými dokumentmi potom vycestovali do tábora neďaleko ruského mesta Krasnodar. Diana si spomína: „Po podpise povedal: ‚To stačí! Dajte to sem!‘“
Tri dievčatá 14. októbra 2022 nastúpili do vlaku spolu so stovkami ďalších detí vo veku od šesť do osemnásť rokov v domnienke, že odchádzajú len na desať dní, povedala Diana. Ostatní vo vlaku povedali, že počuli, že to budú tri týždne.
„Sedíme vo vlaku a Soňa hovorí: ‚Zdá sa mi, že niečo nie je v poriadku,‘“ spomína Diana. Kamarátku sa snažila upokojiť.
Prešli týždne a dievčatá boli ešte stále v tábore, prilepené k správam o tom, že ukrajinské jednotky postupujú na ich rodné mesto.
Podobné scény sa odohrali aj v tábore, kde Berežnyj a Lavrov uviazli na Kryme. Lavrov strávil za trest na samotke dokopy približne deväť dní, okrem iného aj za to, že nespieval ruskú hymnu, uviedol. Berežnyj, ktorý je diabetik, zase povedal, že sa mu minul inzulín a proti vlastnej vôli bol niekoľko týždňov hospitalizovaný.
Všetky deti sa báli, čo sa môže stať ich rodinám v boji o Cherson. Keď sa jedna dievčina dozvedela, že jej dedina bola ostreľovaná, „úplne sa triasla a celý tábor ju upokojoval“, spomína Diana.
Diana sa ruského personálu opýtala, čo by sa stalo, keby Ukrajina oslobodila Cherson. „Môj brat sedí v zákopoch. Je stopercentne isté, že [ukrajinské sily] do mesta nevstúpia,“ povedal jej jeden z nich. Úradník ju tiež napomenul, aby nepoužívala slovo „oslobodiť“.
O niekoľko dní neskôr Ukrajina prekvapivo postúpila na mesto a ruské jednotky ustúpili za rieku. V Krasnodare si dievčatá prezerali zábery jasajúcich ľudí na uliciach zahalených v ukrajinských vlajkách a uvedomili si, že ony - a stovky ďalších detí - teraz uviazli.
Diana sa neskôr vrátila k ruskému úradníkovi v tábore. „Počuj, hlupák,“ spomína, ako ho nazvala. „Sľúbili ste nám, že budeme doma. Ako sa vrátime?“
Ukrajinské deti nemohli samy bezpečne prekročiť bojové línie späť na územie kontrolované Ukrajinou a bez sprievodu opatrovníka mali zakázané prekračovať aj hranice z Ruska do Bieloruska alebo Európy.
Jednoduchá cesta domov nevedie
Keď minulý rok jeseň ustúpila zime, niektoré deti z ukrajinských oblastí okupovaných Ruskom poslali domov. No deti z oslobodených oblastí Chersonu a severovýchodnej Charkovskej oblasti presunuli do menšieho tábora v Rusku.
Nakoniec deti z Charkova poslali do ruského mesta Jeysk, uviedla Diana, zatiaľ čo deti z Chersonu umiestnili do hotela v meste Anapa. Diana sledovala, ako niektoré ukrajinské matky riskovali vlastnú bezpečnosť, aby si prišli po svoje deti.
Rusi, ktorí mali na starosti deti v hoteli v Anape, povedali, že tí, ktorých si nikto nevyzdvihne do Nového roka, budú odovzdaní do starostlivosti ruskej polície a poslaní do internátnej školy, spomína Diana.
Vedela, že po ňu nikto nepríde.
Tínedžerka nemá žiadny vzťah s matkou a vychovávali ju starí rodičia, ktorí si cestu nemohli dovoliť. Jej otec, ktorý má inú rodinu, nemohol odísť z Ukrajiny pre stanné právo zakazujúce mužom vo vojenskom veku opustiť krajinu.
Soňu prišla vyzdvihnúť jej matka. Mášu si zase odviedla jej stará matka. „Zostala som sama, a to bolo naozaj ťažké,“ povedala Diana.
Zúfalá Diana nakoniec kontaktovala svoju krstnú matku, ktorá žila v Rusku. Tá ju 9. januára vyzdvihla z hotela a nasledujúcich šesť mesiacov Diana bývala u nej v meste Vitiazevo. Podľa jej slov to bolo temné obdobie, v ktorom sa pozerala na kľúče od svojho domova v Chersone a hľadala na internete spôsoby, ako sa tam vrátiť.
Rostyslav Lavrov a Denys Berežnyj v Kyjeve na Ukrajine. (zdroj: Alice Martins — The Washington Post)Na Kryme Berežnyj a Lavrov plánovali útek.
Začiatkom tohto roka ešte stále trčali v tábore, keď ich ruské úrady poslali do krymského mesta Kerč a zapísali ich na štúdium na technologickom inštitúte. Ruské úrady previezli Lavrovovu matku do nemocnice na Kryme a povedali mu, že jej vydali ruský pas a mal by ho prijať aj on. Odmietol to.
Následne prišla začiatkom leta matka jeho ukrajinského spolužiaka, aby Lavrova odviedla. S pomocou organizácie Save Ukraine podpísali Berežného rodičia dokumenty, ktoré im umožnili vziať si syna zo sebou. Dokumenty, ktoré organizácia poskytla pre Lavrova, však boli odmietnuté pre komplikácie ohľadom poručníctva jeho matky, a to aj napriek tomu, že bola hospitalizovaná. Matka jeho spolužiaka sa obrátila na Ruskom kontrolovaný súd na Kryme, ale ten jej žiadosť zamietol.
Museli odísť bez neho.
Diana zasa vedela, že jej kamarátka Soňa sa dostala domov aj vďaka pomoci dobrovoľníkov z organizácie Save Ukraine. Kontaktovala túto organizáciu a oni jej povedali, že by jej tiež mohli pomôcť. Uviedli, že iná matka z Chersonskej oblasti plánuje ísť do Ruska, aby si vyzdvihla svoje deti a s dokumentom o poručníctve podpísaným Dianiným otcom by mohla odcestovať s nimi.
Jej otec súhlasil a 27. júla - osem mesiacov po tom, ako vstúpila do Ruska - nastúpila do autobusu spolu s touto ženou a jej dvoma deťmi, cudzími ľuďmi. Cestovala týždeň a do Chersonu dorazila 4. augusta, na narodeniny svojej babičky. Doma ju prekvapila tortou.
„V očiach mala slzy,“ povedala Diana v Chersone. „Nevideli sme sa takmer rok... Bála som sa, že dostane infarkt.“
Lavrov však bol medzičasom ešte stále zaseknutý na rovnakom mieste, a to aj mesiace po tom, ako sa jeho priatelia odtiaľ dostali. Bolo to preňho obdobie utrpenia.
Keď sa internáty v Kerči na leto zatvorili, vedenie školy ho poslalo do tábora pre problémové deti na inom mieste na Kryme. Opäť začal spriadať plány na útek. Keď sa na jeseň vrátil do školy, úradníci sa mu podľa jeho slov opäť snažili vnútiť ruské dokumenty vrátane ruskej verzie jeho rodného listu, ktorú spálil. Čoskoro nato utiekol.
Keď minulý mesiac konečne dorazil k hraniciam a uvidel modro-žltú ukrajinskú vlajku, povedal, že sa k nej rozbehol. Na druhej strane ho už čakali dobrovoľníci zo Save Ukraine, ktorým povedal o svojom úteku.
Odviezli ho do zariadenia v Kyjeve. Keď Lavrov vystúpil z auta, čakal tam na neho Berežnyj. Tínedžeri, ktorí prežili ruské zajatie, boli opäť spolu. Tentoraz v hlavnom meste Ukrajiny.
Autor: Siobhán O'Grady, Anastacia Galouchka
