Z Belehradu od nášho reportéra Lukáša Onderčanina
Pod Brankovým mostom v centre srbského Belehradu sa v nedeľu podvečer tvorí rad ľudí. V rukách držia zapálené sviečky a papier, čakajú, kým sa dostanú k mikrofónu. Žena pristúpi a po rusky číta: „Ivan Babič, narodený v roku 1888, Dnipropetrovská oblasť, národnosťou Srb. Zadržaný v Moskve, zastrelený 5. apríla 1938.“
Postupne každý číta krátky príbeh inej obete sovietskych represií. Na pódiu pri sviečkach ležia odznaky vo farbách ukrajinskej vlajky, výzvy na zastavenie vojny či nálepky o tancovaní na Putinovom hrobe. Podujatie, ktoré sa koná po celom svete, organizuje druhýkrát v Srbsku Ruská demokratická spoločnosť aj v Rusku už zakázaná organizácia Memorial.
Ukrajinské vlajky ani čítanie mien sa nepáči ďalšej Ruske, ktorá sa aj s rodinou náhodne zastaví pri pódiu. „Kto vás za toto platí? Chodorkovskij?!“ kričí na ľudí a oháňa sa menom opozičného politika žijúceho v exile. Rok predtým za organizátormi prišla iná staršia Ruska, ktorá im povedala, že sú hanbou ich krajiny.
V Srbsku, kde sa vláda ani časť verejnosti netaja politickými sympatiami k Rusku, dnes žijú desaťtisíce Rusov - a kým časť z nich odišla pre odpor k vojne na Ukrajine aj zo strachu z represií, iní využili ekonomickú príležitosť či presun ruských firiem do zahraničia a stále netaja súhlas s krokmi Kremľa.
Navyše ruskí aktivisti v exile tu narážajú aj na malé, no hlučné skupiny srbských nacionalistov, ktorí sa k Putinovmu režimu otvorene hlásia. Iní sú priamo terčom šikanovania úradov - pričom podľa nich ide o príkaz Kremľa.
V Belehrade sme zisťovali, aký život majú ruskí kritici režimu v krajine, kde sa stále dajú kúpiť tričká s Putinovou tvárou a kde na stenách budov okrem prečiarknutého loga NATO vidíte aj logá žoldnierskej skupiny Wagnerovcov.
