Z okolia medzi Kontiantynivkou, Toreckom a Avdijivkou v Doneckej oblasti od nášho spolupracovníka Braňa Ondrášika
Štyridsaťročný Anton má hustú svetlohnedú bradu, pod prilbou zelenú čiapku a vo vrecku pištoľ. Vojakom sa stal už na začiatku vojny na Donbase v roku 2014. Keď pred rokom a pol Rusi vtrhli na Ukrajinu, neváhal ani sekundu, hoci ako otec piatich detí sa podľa miestnych zákonov nemusel na front už nikdy vrátiť.
Rodák zo západoukrajinského mesta Chmeľnyckyj je teraz v zákopoch tisíc kilometrov od domova. Práve tu sa odohrávajú najťažšie boje v tejto fáze ruskej vojny na Ukrajine. Nultá pozícia, kde sa môžu ukrajinskí a ruskí vojaci navzájom vidieť, niekedy doslova zoči-voči, je odtiaľto asi kilometer. Toto je obranná pozícia protitankového oddielu.
V meter a pol hlbokých zákopoch je s ním hŕstka spolubojovníkov. Okolo nich iba les a neutíchajúce výbuchy z ruskej strany nasledované ukrajinskou odpoveďou. Anton stojí na čele, je veliteľom tohto práporu.
Nehrajte Putinovu hru, spomeňte si na 1968, odkazujú ukrajinskí vojaci Ficovi Čítajte Bojoval aj v Mariupoli
Hovorí pokojne, premýšľa, keď po prechádzke pár stovkami metrov týmto labyrintom iba kúsok pod úrovňou lesa pripravuje čaj a kávu na provizórnom samovare s malou plynovou bombou. Nepreruší ho streľba ani detonácia, ktorú počuť zvonka. V tomto bunkri pod zemou je zároveň hluk vojny menej hlasný než o pár metrov ďalej. Na konci zákopov je malá miestnosť, kde vojaci oddychujú.
Ani neustály prísun posíl nestačí. Prečo chcú Rusi získať Avdijivku? Čítajte Na otázku, aká je situácia v týchto dňoch, keď sa Rusi opäť intenzívnejšie tlačia do ukrajinských obcí, odpovedá s úsmevom: „Situácia je stabilne ťažká už viac ako jeden a pol roka. Niekedy sú to však naozaj náročné situácie.“ Odpije si z kávy, na stolíku pred ním je čokoláda a zavesený samopal.
Bojoval aj v Mariupoli či v Stanycii v Luhanskej oblasti. „Smer na Avdijivku“ je pre neho ďalšou zastávkou, tejto už v skutočnosti desaťročnej vojny.
„Pre každého je to psychicky náročné, byť stále pod zemou, v zákopoch. Nenavaríte si, neumyjete sa. Je to trochu ako väzenie, jeden okruh ľudí a nemôžete odísť. V civilnom živote je väzenie trest, ale my sme sem prišli dobrovoľne. Bola to naša voľba obetovať niečo pre vlasť, chrániť ju,“ hovorí a druhý vojak, ktorý sa k nám v malom bunkri pripojí, prikývne.
Na Donbase už v novembri prituhuje a tak priloží do piecky. Na otázku, či sa ťažšie bojuje v zime, alebo v lete, sa usmeje. „Ťažšie, najťažšie je to v zime, ale aj v lete. Vtedy môžu Rusi nastúpiť, ale aj my môžeme nastúpiť,“ dodáva.
Vojak prezývaný Medveď je z Kramatorska. V civile je ekonóm a historik, má tri deti. (zdroj: Michal Burza)Veliteľom „cigánsky barón“
Už deväť mesiacov sú tu, na týchto miestach, iba títo muži. Anton odhrnie maskovaciu plachtu, ktorá ukrýva protitankovú pušku.
Keď sa po asi hodine vraciame tými istými zákopmi, ktorými oni chodia denne takmer rok, reč príde aj na to, čo po vojne. „Chcem byť najmä so svojou rodinou, to je to najdôležitejšie. Asi sa vrátim k práci inžiniera vo fabrike, kde som predtým robil. Uvidíme. Ale tu je teraz vojna a môžete zomrieť v ktoromkoľvek okamihu.“
Prechádzame malými obcami, odkiaľ ukrajinskí vojaci 106. práporu teritoriálnej obrany brigády Doneck spadajúcej pod východné velenie ukrajinských ozbrojených síl odchádzajú dňom aj nocou na frontové línie pri Torecku, Avdijivke, Bachmute a ďalšie v okolí mesta Kostiantynivka.
