Text vyšiel pôvodne v denníku Washington Post.
Vonku pred starou železničnou stanicou v meste Megri na juhu Arménska stojí na koľajniciach hrdzavý rušeň s blednúcim emblémom Sovietskeho zväzu. Pôsobí, akoby ešte stále čakal na cestujúcich, ale tí prestali prichádzať už dávno.
Zarastené nádvorie stanice a chátrajúce čakárne boli kedysi plné Arménov, Azerbajdžancov a návštevníkov z celého Sovietskeho zväzu, ktorí cestovali medzi Baku a Jerevanom alebo Moskvou a Teheránom. V skromnom bufete sa predával čaj aj ďalšie občerstvenie a v lete obchodníci na nástupisku predávali hurmikaki a granátové jablká, ktoré sa pestovali v sadoch obkolesujúcich údolie.
Megri sa nachádza na strategickej križovatke. O prístup k nej sa usilujú regionálne mocnosti vrátane Azerbajdžanu, Iránu, Turecka a Ruska, čo vyvoláva obavy, že by sa čoskoro mohla stať ohniskom novej vojny.
Mesto sa nachádza severne od rieky Aras a iránskych hraníc a je obkolesené azerbajdžanským územím. Na východe leží samotný Azerbajdžan, ktorého hranica s Arménskom je od roku 1991 uzavretá. Takmer desať kilometrov na západ leží Nachičevan, vnútrozemská azerbajdžanská exkláva. Baku už dlho sníva o tom, že ju pripojí k svojej pevnine. Kúsok Nachičevanu hraničí s Tureckom.
Azerbajdžan nazýva mesto Megri a zvyšok arménskej provincie Sjunik takzvaným Zangezurským koridorom. Azerbajdžanský prezident Ilham Alijev a ďalší predstavitelia označili otvorenie tohto koridoru za najvyšší cieľ, ktorý je teraz v centre pozornosti po tom, ako Baku získalo späť dlho sporné územie Náhorného Karabachu.
V článku sa dočítate:
- čo je Zangezurský koridor,
- ako sa Azerbajdžan vyhráža Arménsku,
- prečo chce Rusko vybudovanie železničnej trate cez Arménsko,
- že Irán pozemný koridor medzi Azerbajdžanom a Nachičevanom odmieta,
- čo si myslia obyvatelia Megri o železničnej trati.
Signalizovanie použitia sily
Zangezurský koridor je prerušeným článkom dlhšej, potenciálne veľmi lukratívnej trasy medzi východom a západom s názvom Stredný koridor, ktorá by cez Azerbajdžan spojila Čínu a krajiny Strednej Ázie s Tureckom.
Jerevan sa zaviazal otvoriť dopravné trasy do Baku ako súčasť prímeria v roku 2020 po krátkej vojne v Náhornom Karabachu. Odvtedy však arménski predstavitelia namietajú, že akákoľvek takáto dohoda by v skutočnosti znamenala okupáciu arménskeho územia.
Arménsko, zradené Moskvou, ktorá nedokázala zabrániť vojenskej operácii Azerbajdžanu v Náhornom Karabachu, chce teraz získať úplnú kontrolu nad touto trasou. A už vôbec nechce, aby sa na nej podieľali bezpečnostné sily Moskvy, ktoré od 70. rokov 20. storočia strážia hranice Megri.
Azerbajdžan medzitým tlačí na Jerevan, aby získal neobmedzený prístup ku koridoru a usiluje sa o znovuotvorenie starej sovietskej železnice z Baku do Nachičevanu, ako aj diaľnice pre autá. V rámci príprav na túto trasu už začal budovať infraštruktúru.
Alijev signalizoval, že Baku použije silu, aby sa zmocnilo koridoru, ak nebude dodržaná dohoda z roku 2020. „Zangezurský koridor zrealizujeme, či už ho Arménsko chce, alebo nie,“ povedal v roku 2021.
„Myslím si, že hrozba vzplanutia je veľmi reálna,“ povedal Stefan Meister, expert na južný Kaukaz z Nemeckej rady pre zahraničné vzťahy. „Azerbajdžanci majú maximalistický prístup. Ak si to dokážu vziať, tak si to vezmú.“
Nátlakové body
Thomas de Waal, vedúci pracovník Carnegie Europe, ktorý sa špecializuje na tento región, povedal, že existujú „dve konkurenčné vízie pre tú istú trasu východ - západ“, pričom Arménsko podporujú západné krajiny a Azerbajdžan sa zase spája s Ruskom a Tureckom.
„Je pravdepodobnejšie, že Baku a Moskva spoločne využijú všetky svoje nátlakové body na arménsku vládu, aby ju prinútili prijať ich plán,“ povedal de Waal. „Takže sa z toho stáva skutočný súboj.“
Turecko a Rusko, ktoré by profitovali z rozšírenia dopravných spojení prechádzajúcich cez arménske územie, Alijevove plány podporili. Najmä Rusko chce touto južnou trasou obísť západné sankcie. Moskva využíva Azerbajdžan na ďalší predaj ropy napriek zákazu dovozu a režimu cenového stropu koordinovaých Skupinou siedmich krajín.
Irán, mocný spojenec Arménska a jeho jediný priateľský sused, sa však dôrazne postavil proti tomuto projektu, pretože sa mu nepáči žiadna zmena jeho hranice s Arménskom. Navrhovaný plán by bránil voľnému obchodu a doprave medzi oboma krajinami a možno by ich dokonca aj úplne odrezal. Mohol by tiež znížiť zisky zo zmlúv Iránu s Tureckom a Azerbajdžanom o dodávkach plynu.
Blesková ofenzíva Azerbajdžanu v Náhornom Karabachu minulý mesiac, ktorá prinútila viac ako stotisíc etnických arménskych obyvateľov regiónu utiecť, vyvolala obavy, že Baku, ktoré zintenzívnilo svoju rétoriku, môže použiť silu, aby v spore o tranzitný koridor dosiahlo svoje.
Jeden z posledných
Stanicu Megri pôvodne zatvorili pre vojnu medzi Azerbajdžanom a Arménskom.
V čase najväčšieho rozmachu počas sovietskej éry mala 70 zamestnancov a arménski a azerbajdžanskí obyvatelia v oblasti žili vedľa seba. Jeden rok bol jedným zo zástupcov starostu Megri dokonca Azerbajdžanec.
V roku 1992, keď Arménsko a Azerbajdžan viedli vojnu o Náhorný Karabach, sa útoky z pomsty vystupňovali. Skupina Azerbajdžancov uniesla vlak z Jerevanu do Kapanu, keď prechádzal cez Nachičevan, a týždeň držala dvanásť vagónov plných prevažne arménskych cestujúcich ako rukojemníkov.
Keďže oficiálne rokovania uviazli na mŕtvom bode, skupina mužov z Megri vzala veci do vlastných rúk. Vyšplhali sa po vysokohorských chodníkoch k radarovej stanici a podplatili ruského pohraničníka, aby im umožnil prejsť do Nachičevanu. Potom v prestrojení za Rusov uniesli miestneho muža, ktorý bol príbuzný azerbajdžanského úradníka. Nakoniec ho vymenili za štrnásť zvyšných rukojemníkov. Baku a Jerevan neskôr podpísali dohodu o zabezpečení osobnej dopravy.
Nasledujúci rok sa však rozšírila fáma, že Azerbajdžanci uniesli autobus s arménskymi cestujúcimi ďalej na sever. Na stanici Megri sa zhromaždil lynčujúci dav rozhnevaných arménskych obyvateľov. V domnení, že Baku porušilo dohodu, zástupca riaditeľa stanice Arman Davtyan zastavil vlak.
„Dal som príkaz službukonajúcemu dôstojníkovi, aby zastavil prichádzajúci vlak, a tým som takmer riskoval medzinárodnú krízu,“ povedal Davtyan v nedávnom rozhovore a kútikmi úst mu šklbalo do úsmevu.
(zdroj: SME|Dominika Colombová)Po dvoch dňoch rokovaní, ktorých cieľom bolo zabezpečiť, aby miestni obyvatelia neprepadli cestujúcich, vlak zo stanice odišiel - jeden z posledných, ktorý kedy opustil Megri. Stanica bola zatvorená o niekoľko mesiacov neskôr, v roku 1993, spolu s celou traťou z Baku do Nachičevanu.
Davtyan, ktorý na stanici pracoval 25 rokov, si však napriek temnej histórii železnice želá jej opätovné otvorenie.
„Môj úprimný názor ako zamestnanca železníc je, že je to viac v záujme Arménska ako Azerbajdžanu,“ povedal. „Bolo by to veľmi dôležité pre našu ekonomiku.“
Starosta Megri, 40-ročný Bagrat Zakaryan povedal, že miestna samospráva by bola ochotná znovu otvoriť starú železnicu.
„Chápeme, že je to potrebné a je to výhodné aj pre nás,“ povedal Zakaryan. „Nemôžeme sa postaviť proti celému svetu. Ak nebudeme robiť kompromisy, ľudia sa od nás odvrátia.“ Napriek tomu podľa neho Arménsko potrebuje určité záruky. „V opačnom prípade si Baku bude len brať viac a viac, kúsok po kúsku.“
Spoločná diaľnica je však podľa neho riskantná. „Nie je možné, aby sa ľudia delili o jednu cestu s tými, ktorí zabili ich deti alebo príbuzných. Čo ak sa ľudia budú chcieť pomstiť? Je to otázka bezpečnosti.“
Silné pochybnosti
Mnohí obyvatelia Megri sú skutočne skeptickí voči akýmkoľvek plánom na opätovné otvorenie dopravy.
„Nechcem, aby sa táto železnica opäť vrátila. Žijeme tu pokojne aj bez nej. Nedôverujem Azerbajdžancom,“ povedala 63-ročná dôchodkyňa Silva Hovakianová.
Marat Chačatrjan, 70-ročný predavač zeleniny, si starú železničnú trať dobre pamätá. Cesta z jeho rodného Kapanu do Jerevanu trvala 12 hodín. V tých časoch vlak prechádzal cez Nachičevan a, ako povedal Chačatrjan, Azerbajdžanci niekedy hádzali kamene do okien.
„Raz som sedel vo vagóne a kameň rozbil okno a preletel okolo mňa. Bolo to hrozné. Odvtedy som radšej vždy sedel ďalej od okien,“ uviedol a dodal, že aj keď v tých časoch nebola vojna a platili komunistické pravidlá v komunistickej spoločnosti, v oblasti stále panovala nenávisť.
„Nechcem vlakovú linku,“ povedal Chačatrjan. „My ju nepotrebujeme. Azerbajdžanci by mohli zastaviť v Megri a jednoducho si robiť, čo chcú.“
Baku trvá na tom, že tieto obavy sú neopodstatnené. Elin Sulejmanov, veľvyslanec Baku vo Veľkej Británii, povedal, že tí, ktorí sa obávajú azerbajdžanskej vojenskej akcie, žijú v „paranoidnom svete snov“ a doplnil, že Azerbajdžan nemá na území Arménska žiadne vojenské ciele.
Davtyan, bývalý zástupca riaditeľa stanice, povedal, že tranzit by nemal byť blokovaný politikou. „Áno, od Azerbajdžancov môžete očakávať čokoľvek,“ povedal Davtyan. „Ale sú národy, ktoré boli po stáročia nepriateľmi a ktoré majú stále dopravné spojenie. Máme uznané hranice. Musíme veriť v medzinárodné právo a poriadok.“
Autor: Francesca Ebel
