GAZA, BRATISLAVA. Bolo to všade. V spravodajských médiách, vo vopred nahraných telefonátoch či v letákoch, ktoré nad Pásmom Gazy zhadzoval Izrael. Viac ako milión ľudí dostalo varovanie, že majú opustiť svoje domovy a Gaza sa z izraelského pohľadu mení na bojisko.
Ocitli sa tak pred ťažkou dilemou. Pridať sa k 400-tisíc priateľom, príbuzným či susedom, ktorí už po izraelských odvetných útokoch v poslednom týždni opustili domovy, a evakuovať sa skôr, ako sa naplno rozbehnú boje v uliciach mesta?
Alebo vypočujú výzvy militantov z Hamasu a ostanú v domovoch?
Vedia, že by sa stali živými štítmi, kým vedenie organizácie žije v katarskom luxuse, ale na druhej strane nechcú opúšťať celé svoje životy a ani veľmi nemajú kam odísť.
Keď o tejto dileme pre Guardian hovorila hovorkyňa palestínskeho Červeného polmesiaca v Gaze Nibal Farsachová, rozplakala sa. „Zabudnite na jedlo, zabudnite na elektrinu, zabudnite na palivo. Teraz je dôležité len to, či prežijete,“ povedala.
Gaza už týždeň žije v absolútnej blokáde, keď Izrael po brutálnych teroristických útokoch Hamasu s viac ako tisíckou obetí zastavil dodávky potravín, elektriny a vody. Pri náletoch zomrelo v Pásme Gazy asi dvetisíc ľudí a oveľa viac obetí sa očakáva v najbližších dňoch alebo týždňoch, keď sa začne operácia židovského štátu v uliciach Gazy.
Pýtajú sa, ako a kam odísť. Ľudia sú v Pásme Gazy ako v klietke Čítajte Mnohí si zbalili pár svojich vecí, ktoré vedia narýchlo odniesť, nezabudli na fotografie blízkych a zamierili na juh. S obavami, že možno sa už nikdy nebudú môcť vrátiť. Buď nebudú stáť ich domovy, alebo ich do nich Izrael už nepustí.
„Čelili sme mnohým vojnám, mnohým eskaláciám, ale vtedy to bolo jednoduchšie,“ hovorí pre Guardian Rama Abú Amra, študentka, ktorá s rodinou už niekoľkokrát opúšťala domov.
„Nevieme, čo robiť. Dúfame, že prežijeme, naozaj neviem, či sa to podarí. Modlite sa za nás.“
V článku sa tiež dočítate:
- ako sa Egypťania stavajú k predstave, že majú prijať milióny Palestínčanov,
- prečo súčasná egyptská vláda neznáša Hamas,
- na čo vyzývajú ďalšie arabské štáty,
- ako prebiehalo vysťahovanie v roku 1948 a v čom sa to podobá na súčasnosť,
- prečo sa niektorí ľudia rozhodujú predsa len ostať v Gaze.
Zostať alebo ísť?
Nemajú veľa možností, kam ujsť. Pásmo Gazy je dlhé asi 41 kilometrov a široké desať kilometrov. Už predtým, ako sa jeho severná časť do veľkej miery vyprázdnila, patrilo medzi najhustejšie osídlené oblasti sveta. Izrael zatvoril hraničné priechody a rovnaké opatrenie urobil Egypt v Rafahu.
Ľudia v súčasnosti utekajú na juh pásma, no ani tam nie je pre nich dosť miesta, nedá sa to považovať za dlhodobejšie riešenie a najmä nikto nevie zaručiť, že sa boje nerozšíria aj do tejto oblasti.
Problém je tiež s evakuáciou ľudí v nemocniciach, mnohí totiž žijú len vďaka prístrojom, uviedol podľa Guardianu hovorca Svetovej zdravotníckej organizácie Tarik Jašarevič. „Presun týchto ľudí je rozsudkom smrti a žiadať to od zdravotníkov je viac ako kruté,“ povedal.
V meste ostávajú aj zamestnanci Červeného polmesiaca a sú odhodlaní poskytovať humanitárnu pomoc ľuďom, ktorí v Gaze ostanú. Ani organizácia OSN na pomoc palestínskym utečencom UNRWA zatiaľ nezačala s evakuáciou škôl, kde sa schováva množstvo ľudí pred bombardovaním, presunula len svoju centrálu.
Izrael hovorí, že ak ľudia poslúchnu výzvy Hamasu a neevakuujú sa, zodpovednosť za ich životy preberá teroristická organizácia. Právny poradca Human Rights Watch Clive Baldwin však tvrdí, že varovanie nemá z hľadiska medzinárodného práva následky a také množstvo ľudí sa nevie v krátkom čase evakuovať.
„Cesty sú v troskách, všade je nedostatok paliva. Tento príkaz nezbavuje Izrael povinnosti nezamieriť pri vojenských operáciách na civilné ciele a prijať všetky opatrenia na zníženie ich utrpenia,“ zdôraznil.
Ja sa možno nevrátim, ale moje deti určite. Reportáž o Palestínčanoch v Libanone Čítajte Spomienky na Nakbu
V palestínskej spoločnosti sa dodnes s trpkosťou spomína na rok 1948, keď po vzniku štátu Izrael museli opustiť mnohé dediny. Hovoria tomu Nakba, čo po arabsky znamená katastrofa. Ľudia, ktorých postihla, a ich potomkovia tvoria väčšinu obyvateľstve dnešného Pásma Gazy, mnohí cez plot ešte dovidia na posledné zvyšky osád, kde žili ich predkovia.
Bývalá korešpondentka Guardianu na Blízkom východe Sarah Helmsová pripomína, že „čistenie“ týchto dedín v roku 1948 sa začalo podobne ako teraz. Výzvami na evakuáciu, zhadzovaním letákov a varovaniami, čo sa môže stať, ak výzvu neposlúchnu.
