„Keď ho predstavili ako Ukrajinca, ktorý bojoval proti Rusom, hneď som vedel, že bojoval na strane nacistov. Mal som len jednu otázku: V ktorej jednotke?“ opisuje Lev Golinkin moment, keď na videu videl, ako v kanadskom parlamente nadšene tlieskali Jaroslavovi Hunkovi.
Stalo sa to počas návštevy ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského v Kanade v polovici septembra. Ovácie pre Hunku neboli zďaleka hlavným bodom programu.
Keď však Golinkin vo článku v magazíne Forward z 24. septembra upozornil, že 98-ročný Hunka je veteránom 14. divízie „SS-Galizien“, ktorá bojovala na strane nacistov a vraždila napríklad aj na slovenskom území, v Kanade to spustilo reakciu, v ktorú ani nedúfal.
Predseda dolnej snemovne parlamentu Anthony Rota, ktorý Hunku pozval, odstúpil 25. septembra z funkcie a premiér Justin Trudeau sa ospravedlnil za to, že parlament vo svojej nevedomosti bývalého esesáka oslavoval.
„Bola to chyba, ktorá hlboko zahanbila parlament aj Kanadu. Všetci, ktorí sme tam v piatok boli, ľutujeme, že sme stáli a tlieskali, aj keď sme nepoznali kontext,“ povedal Trudeau.
Golinkin však zároveň hovorí, že Hunka svojím spôsobom na parlamentný balkón patril. Do Kanady neprišiel v utajení. Presídlil sa po vojne tak ako tisíce ďalších, ktorých nikdy nedostihla spravodlivosť za vojnové zločiny, na ktorých sa podieľali.
„Nacistov si predstavujeme, ako sa schovávajú niekde v Argentíne a príliš nevystrkujú hlavu. Ale nacisti, ktorí prišli do Kanady, boli hrdí na to, čo počas vojny robili, a mali priestor svoju hrdosť prejavovať,“ vraví.
V článku sa dočítate:
- čo bola 14. divízia „SS Galizien“ a čo má spoločné so Slovenskom,
- ako sa bývalí nacistickí kolaboranti dostali do Kanady,
- o prípade Slováka, ktorého z Kanady nevydali, aj keď bol preukázateľne vojnovým zločincom,
- prečo treba hovoriť o problematickej histórii, aj keď to zneužíva kremeľská propaganda.
Vraždili aj na Slovensku
Hunka sa minulosťou v 14. divízii „SS-Galizien“ netají. V autobiografickom článku, ktorý v roku 2011 napísal pre stránku veteránov divízie, píše, že do nej vstúpil ako 16-ročný v roku 1941 a nasledujúce dva roky boli „najšťastnejšími rokmi jeho života“.
