JEREVAN, BRATISLAVA. V pondelok prešiel cez hranicu z Azerbajdžanu do Arménska autobus s pätnástimi pasažiermi, ktorí trpeli vážnymi chorobami alebo mali problém s mobilitou.
Nijaký ďalší autobus už zrejme z Náhorného Karabachu nepríde. Za ním zostali vyprahnuté mestá, prázdne obchody s otvorenými dverami a psy, ktoré sa túlajú po cestách.
Neuznaný štát etnických Arménov na území Azerbajdžanu po azerbajdžanskom útoku na konci septembra do dvadsiatich štyroch hodín kapituloval. Aj keď vláda v Baku žiadala pôvodne odzbrojenie miestnych milícií a postupné rozpustenie úradov, kapitulácia spustila masový exodus etnických Arménov.
Z pôvodne 120-tisíc ľudí ich v Náhornom Karabachu zostalo už len pár stoviek. Mnohí z tých, ktorým sa po hodinách v kolónach podarilo dostať na územie Arménska, si myslia, že svoju vlasť už nikdy neuvidia.
„Milujem Stepanakert, no zem je hladná po krvi. Zomrelo tam veľa ľudí. Mali by sme sa pripraviť na to, že o všetko prídeme,“ vraví pre denník The Times Gayane Milonyanová, matka dvoch detí, ktorá absolvovala cestu k hranici.
Sľubom o rovnosti neveria
Do enklávy na území Azerbajdžanu v nedeľu dorazila prvýkrát po tridsiatich rokoch misia OSN. V správe skonštatovali len to, že v celom Náhornom Karabachu zostalo od päťdesiat do maximálne tisíc etnických Arménov.
„Zarazil nás náhly spôsob, akým miestne obyvateľstvo opustilo svoje domovy, a utrpenie, ktoré mu táto skúsenosť musela spôsobiť,“ napísali inšpektori OSN.
Vyše stotisíc etnických Arménov odišlo v priebehu pár dní napriek tomu, že vláda v Baku sľubovala „rovnaké práva a slobody pre všetkých, bez ohľadu na etnické, náboženské a jazykové rozdiely“. Väčšina Arménov však po rokoch vzájomných konfliktov azerbajdžanskej vláde neverí.
