Text vyšiel pôvodne v denníku Washington Post.
Pred niekoľkými rokmi bol 57-ročný dánsky umelec Jens Haaning čoraz viac frustrovaný z nákladov na prípravu galerijnej objednávky.
Po ťažkej autonehode, po ktorej si Haaning nemohol sadnúť za volant, si musel najať šoféra, aby ho odviezol do Berlína, a vinou koronavírusovým obmedzení musel potom stráviť týždeň v hotelovej karanténe – a to všetko iba preto, aby mohol v Nemecku dať zarámovať umelecké diela na výstavu.
„Výdavky, ktoré som znášal, stále rástli,“ povedal Haaning v rozhovore pre denník Washington Post. Považoval za „úplne nespravodlivé, že už musí mať peniaze vo vrecku, aby vôbec mohol ísť do práce“.
Situácia bola podľa Hanninga obzvlášť paradoxná preto, že diela, ktoré vo svete vyvolali senzáciu, boli určené na výstavu o práci v dánskom Múzeu moderného umenia Kunsten v Aalborgu v roku 2021.
Obrazy, ktoré pretváral – „Priemerný ročný príjem Rakúska“ a „Priemerný ročný príjem Dánska“, prvýkrát vystavené v rokoch 2010 a 2007 – pozostávali z priemerných platov týchto krajín, zobrazených v hotovosti. Galéria mu vtedy požičala sumu rovnajúcu sa približne 78-tisíc eur pod podmienkou, že ich vráti.
Haaning sa však namiesto toho rozhodol „zobrať si peniaze a ujsť“, ako to vyplýva aj z názvu jeho diel. Galérii poslal dva veľké prázdne rámy a desiatky tisíc eur si vložil na bankový účet, aby ich mohol použiť na potraviny a účty. „Neurobil som nič mimoriadne,“ povedal pre Post.
Nevrátenie peňazí galérii je podľa neho súčasťou umenia.
V článku sa dočítate:
- prečo galéria diela vystavila,
- k čomu kritici prirovnávajú Haaningovo umenie,
- o Haaningovom posolstve.
Fantastické umelecké dielo
Teraz chce galéria svoje peniaze späť. Dánsky súd v pondelok nariadil Haaningovi, aby vrátil približne 70-tisíc eur a nahradil tak svoj „nedostatočný výkon“, čo vyvoláva otázky o nejasnej hranici medzi podvodom a komentárom a o tom, či Haaning porušil zákon, alebo len prekročil hranice.
Galéria sa počas štvortýždňového odvolacieho obdobia odmietla k prípadu a Haaningovým výdavkom vyjadriť.
Ľudia majú tendenciu súčasné umenie kritizovať. „To by som dokázal aj ja,“ hovoria, a Haaningove rámy akoby ich názor len podčiarkovali.
Haaning tvrdí, že dielo sa zaoberá „existenciálnymi“ problémami, čo by pre niekoho mohlo znieť podobne, ako keď stredoškolák na dejepise odovzdá prázdnu esej a povie, že je to o tom, že história sa nikdy nedá úplne zaznamenať. Pôsobí to ako senzácia, ale je to skutočne tak? A naozaj si to ktokoľvek môže dovoliť?
Take the Money and Run. (zdroj: Jens Haaning | VISDA)Haaning si nebol istý, či si to dovoliť môže. Umelec, ktorého diela boli vystavené v Múzeu moderného umenia PS1 v New Yorku, nad tým premýšľal celé mesiace. „Rozmýšľal som: ‚To neurobíš. To je príliš hrubé. Je to úplne proti pravidlám,‘“ spomína. „Ale nejako som mal pocit, že by z toho mohlo vzniknúť fantastické umelecké dielo.“
To, že galéria neodstúpila od súdneho sporu, neznamená, že s Haaningom nesúhlasila. Diela vystavila a na svojej webovej stránke ich opísala ako „uznanie, že umelecké diela sú napriek opačným zámerom súčasťou kapitalistického systému, ktorý oceňuje dielo na základe nejakých svojvoľných podmienok“.
To však galérii nezabránilo v tom, aby „spojila symbolickú a ekonomickú hodnotu umeleckého diela, čo je niečo, čo sa umelci opakovane snažia rozlíšiť už pol druha storočia,“ napísal v e-maile Alexander Alberro, historik umenia z Barnard College, a celú záležitosť označil za „bizarnú“.
Súčasť kapitalistického systému
Haaningova práca nie je bez precedensu. Konceptuálne umenie sa zvyčajne zaoberá silami, ktoré existujú mimo zraku, a môže divákom ukázať hromadu novín, kmene stromov, prázdnu stoličku alebo iné zdanlivo banálne objekty.
Nejde o to, čo máte pred sebou, ale o to, čo tento objekt evokuje, aké myšlienky vyvoláva, aké systémy odráža - a niekedy, ako v diele „Zober peniaze a utekaj“, ide aj o to, čo tam nie je.
Blake Stimson, historik umenia z Illinoiskej univerzity v Chicagu, povedal, že dielo je senzáciou a zároveň „účinným príkladom“ inštitucionálnej kritiky, hnutia, v ktorom sa spochybňovanie inštitúcií, často samotných múzeí, považuje za umeleckú prax.
Stimson sleduje tento prístup až k dielu Marcela Duchampa „Fontána“ z roku 1917, v ktorom umelec obrátil pisoár hore nohami, podpísal ho a vyhlásil za umenie.
Take the Money and Run. (zdroj: Jens Haaning | VISDA)Haaningovo dielo prirovnáva k dielu Hansa Haackeho s názvom „Shapolsky et al. Manhattan Real Estate Holdings, A Real Time Social System, as of May 1, 1971“, ktoré skúmalo podvodné aktivity veľkej newyorskej realitnej korporácie počas dvoch desaťročí.
Obe sa „zameriavajú na spôsoby, akými občianska zmluva kapitalizmu medzi pracovníkom a zamestnávateľom (v Haaningovom prípade) alebo nájomcom a prenajímateľom (v Haackeho prípade) ohrozuje spoločenskú zmluvu medzi občanmi,“ napísal Stimson v e-maile.
Haaning dúfa, že jeho posolstvo bude jednoduché. „Ak ste niečoho súčasťou - či už náboženstva, alebo manželstva – a konštrukcia je nespravodlivá, možno by ste mali zvážiť,“ povedal 57-ročný umelec a odmlčal sa. „Eh, jednoducho si zoberte peniaze a utekajte.“
Autor: Kelsey Ables
