Článok pôvodne vyšiel na webe Aktuálně.cz
PRAHA. Takmer desať rokov sa tím kriminalistických bádateľov venoval nikdy neobjasnenej vražde Otýlie Vranskej, ktorej rozrezané telo bolo nájdené v dvoch kufroch v septembri 1933. Našli nové dôkazy a tie staré podrobili analýze DNA.
Po deväťdesiatich rokoch od činu ukázali prstom na dvoch podozrivých. Vranskú zavraždil rotmajster Josef Pěkný, jeho spolupáchateľkou bola Antonie Koklesová. Kriminalistom pomohol jej vnuk.
V sobotu 2. septembra prišiel na bratislavskú železničnú stanicu kufor s odrezanou hlavou a nohami ženy. Druhý, pre zmenu s trupom a rukami, zastavil v ten istý deň v Košiciach. Kriminalistom sa podarilo zistiť, že zavraždená žena bola prostitútka Otýlia Vranská, ale vraha nikdy nevypátrali.
Na najznámejšiu vraždu v dejinách Československa odvtedy odkazovali vedci aj beletristi a až 90 rokov po čine mohli detektívi ukázať na páchateľa.
"Sme si na 80 percent istí, že na vražde sa priamo a významne podieľal Josef Pěkný, rotmajster československej armády. Sme tiež presvedčení, že Antónia Koklesová bola priamym účastníkom, ak nie spolupáchateľom. Je otázne, či sa prihlásila dobrovoľne. Vraždilo sa pod ťarchou situácie a v afekte," povedal riaditeľ Múzea polície ČR Radek Galaš na prednáške pre kriminalistov a médiá.
V jeho výskumnom tíme pôsobí napríklad skúsený kriminalista Josef Lottes, ktorý sa podieľal na vyšetrovaní prípadu spartakiádneho vraha Jiřího Straku a na dolapení orlických vrahov. Spolu s ním do tímu patria aj Miloš Vaněček, dokumentarista a odborník na prvorepublikovú kriminálnu políciu, a Daniel Vaněk, forenzný genetik.
Mnohokrát prešli nielen policajné spisy, ale aj archívne dokumenty, staré noviny, odborné články, armádne záznamy a dokonca aj spoločný hrob na pražských Olšanoch, aby našli pozostatky zavraždenej ženy.
"Tajne sme dúfali, že jedného dňa bude mať Otylka označený hrob a páchatelia sa nájdu," povedal Galas. Priznal, že niektoré svoje teórie musel prehodnotiť a opustiť, ale svoj cieľ dosiahli.
Test DNA mal priniesť prelomový objav
Výskumníci dúfali, že veľký prelom prinesie test DNA z vlasov nájdených v dvoch kufroch v blízkosti tela Otílie Vranskej.
Vypátrali vnuka podozrivej Koklesovej a požiadali ho o pomoc. "Prišli sme, zavolali sme a povedali sme: Dobrý deň, hľadáme vraha Otýlie Vranskej a myslíme si, že ju zabila vaša babička, mohli by ste nám poskytnúť DNA?" opísal Galáš.
Odmietol odpovedať na otázku, či vypátrali aj potomkov Pěkného, ktorý mal z prvého manželstva syna a z druhého dvojičky a dožil sa 80 rokov.
Analýza mitochondriálnej DNA, ktorú odovzdávajú matky svojim potomkom a ktorú si odovzdávajú len ženy, však nepreukázala zhodu s nájdenými vlasmi.
Významným posunom v prípade bolo objavenie pôvodnej pitevnej správy profesora Františka Hajka, ktorá znela inak ako pitevná správa pre políciu.
Kým v tejto správe lekár určil príčinu smrti ako úder do hlavy, v pitevnej správe sa jasne uvádzalo, že Vranská zomrela na vykrvácanie zo sečného poranenia. "Porezal ju páchateľ, ktorý stál za ňou," vysvetlil Galaš. Správa ako možný nástroj identifikovala nielen sekáčik na mäso, ale aj šabľu. A seržant Pěkný ju určite mal.
Výskumníci sú presvedčení, že legionár Pěkný so skúsenosťami z bojov v prvej svetovej vojne vedel, ako podrezať nepriateľovi hrdlo. Bola to súčasť výcviku. "Bola podrezaná so zaklonenou hlavou, rez bol vedený doslova od ucha k uchu, dokonca mala čiastočne vyplazený jazyk," opísal kriminalista.
Sedem bodných rán do hrudníka v okolí ľavého prsníka, ktoré neboli smrteľné, mohla spôsobiť Koklesová. "Mohol jej dať pocítiť spolupáchateľstvo," predpokladal šéf policajného múzea. Mohlo ísť aj o zámer, aby počet rán evokoval rituálnu vraždu a vrhol podozrenie na Židov.
Podľa nových zistení bola Vranská najprv podrezaná, nasledovali rany do hlavy, ktorej profil tiež zodpovedá sile šable, a potom jej páchatelia spôsobili bodné rany do hrude a rozštvrtili jej telo.
Tretím rozhodujúcim bodom, ktorý poukazuje na Pěkného ako na vraha, je motív. Vranská sa chválila svojej sestre, že seržant jej sľúbil manželstvo. A ona ho mohla zažalovať za nedodržanie sľubu. Navyše bola prostitútka a za jej známosť ho mohli vyhodiť.
Kriminalisti podozrievali Koklesovú a Pěkného pred 90 rokmi. Vojak však nezodpovedal ich predstavám o mužovi s anatomickými znalosťami, ktorý dokáže rozrezať ženské telo. Výskumníci pripisujú chyby vtedajších kriminalistov neskúsenosti, ako aj zlému vybaveniu. Podozrivých vypočúvali v miniatúrnych miestnostiach, kde nemali pokoj na prácu.
Prvý výsluch Josefa Pěkného a Antónie Koklesovej sa líšil v mnohých detailoch. Na druhý deň sa Pěkný opäť dostavil na policajnú stanicu a svoju výpoveď upravil tak, aby sa zhodovala s Koklesovou.
Domová prehliadka sa u neho nikdy neuskutočnila, polícia na ňu nevidela dôvod. Dva ťažké kufre, z ktorých každý vážil vyše 35 kilogramov, nemusel na stanicu posielať sám. Ako rotmajster mohol poslať dvoch vojakov, aby ich preniesli do konkrétneho vlaku. Túto možnosť však polícia nevyšetrila.
"Po 90 rokoch nikdy nebudete mať stopercentnú istotu," priznáva bádateľ Radek Galaš. "Ale na základe celého reťazca nepriamych dôkazov by tento prípad skončil na trestnom súde," uzatvára.
Láska, žiarlivosť, nesplnený sľub
Otýlia Vranská bola mladé dievča so zlou povesťou, ktoré prišlo zo Slovenska do Prahy za svojou sestrou a spočiatku s ňou bývalo na Římskej ulici. V žiadnom zamestnaní dlho nevydržala.
Nadväzovala rôzne krátke známosti a poskytovala sexuálne služby za peniaze. "Na Václavskom námestí ju považovali za vidiecku hus, pretože často poskytovala služby bez toho, aby za to niečo žiadala," povedal kriminalista Galas. Rada sa stretávala s vojakmi a často sa objavovala v podnikoch, ktoré radi navštevovali.
V posledný deň svojho života povedala svojej domácej, že mala stretnutie s rotmajstrom, ktorý jej sľúbil svadbu. Stretla sa s ním však v spoločnosti inej prostitútky, Antónie Koklesovej.
Posledné zmapované kroky Vranskej sa končia v rôznych nočných kluboch v centre Prahy v noci z 30. augusta na 1. septembra. V kabarete U politicky mŕtvych tancovala s pohľadným blondínom až do polnoci a pred jednou hodinou ju videli u rodiny Šmelhausovcov na Melantrichovej ulici, obľúbenom mieste pražského podsvetia.
Žiadni ďalší svedkovia ju potom už nevideli. Do svojho podnájmu nemohla ísť, lebo domáca, ktorej dlhovala peniaze, jej pohrozila, že ak sa chce vrátiť po polnoci, nemá vôbec chodiť.
Išla teda zrejme za Pěkným do jeho bytu v Nusliach. Bádatelia si overili, že v tom čase jazdili z Václavského námestia dve električky, ktorými sa tam mohla dostať za 20 minút. Overili tiež, že tam mohla dôjsť pešo za hodinu. Pracovali preto s verziou, že Pěkného a Koklesovú videla 1. septembra ráno.
Vyšetrovatelia najprv pracovali s verziou, že vrahyňou bola Koklesová, ktorá v záchvate žiarlivosti udrela Vranskú po hlave. Pěkný bol toho svedkom, a keďže mal čo stratiť, potreboval sa mŕtvoly zbaviť. Ich názor zmenil nález pôvodnej pitevnej správy. Domnievajú sa, že vrahom je určite rotný Pěkný a Koklesová je jeho komplicom.
No nesplnilo sa im želanie, aby "Otylka" mala svoj vlastný hrob. V protokoloch je ako miesto posledného odpočinku označený spoločný hrob na Olšanskom cintoríne, ale cintorínske záznamy z roku 1933 sa stratili.
Keď pred niekoľkými rokmi počas rekonštrukcie otvorili 14 šachtových hrobov, rukami kriminalistu Gála prešlo dvesto lebiek. Hľadal jednu jedinú so stopami sečnej rany. Žiadna sa nenašla.
"Domnievam sa, že pohreb bol tajný, neuložili ju na bežnom pohrebisku, ale v neoznačenom hrobe," vysvetľuje riaditeľ policajného múzea.
Po rodine Vranských nie sú v Brezne na Slovensku žiadne stopy. Jediný brat Otýlie padol v boji v lete 1944 počas Slovenského povstania a sestry sa vydali do Čiech.
Autor: Petra Škraňková
