Text vyšiel pôvodne v denníku Washington Post.
Tošio Morita má 85 rokov a pracuje ako čašník. Nevie sa dočkať začiatku svojej zmeny a srdečným pozdravom víta zákazníkov v reštaurácii: „Irasshaimase!“ alebo „Vitajte!“.
Keď prišiel čas prijať ich objednávky, veci sa trochu skomplikovali. Pristúpil k jednému stolu, ale zabudol si vziať zápisník na objednávky. Opatrne doniesol kus koláča k nesprávnemu stolu. Jeden zákazník čakal po usadení na pohár vody 16 minút.
Nikto sa však nesťažoval ani nerobil rozruch. Zákazníci zakaždým prijali zmätky a nad situáciou sa pousmiali spolu s Tošiom Moritom. Takto to chodí v reštaurácii Orange Day Sengawa, známej aj ako Kaviareň chybných objednávok.
V článku sa dočítate:
- koľko pacientov trpí v Japonsku demenciou,
- prečo Japonsko hľadá alternatívnu pomoc pre pacientov s demenciou,
- ako pacienti s demenciou obsluhujú zákazníkov.
Najstaršia spoločnosť na svete
Táto kaviareň s dvanástimi miestami na sedenie v Sengawe, ktoré jedným z predmestí na západnej strane Tokia, zamestnáva ako obsluhu ľudí s demenciou - každého raz za mesiac. Bývalý majiteľ kaviarne má rodiča s demenciou a nový majiteľ súhlasil, že im raz do mesiaca poskytne priestor.
Organizátori „kaviarne ľudí s demenciou“ sa teraz v spolupráci s miestnou samosprávou snažia spájať s pacientmi s demenciou v tejto oblasti.
Kaviareň je bezpečným priestorom, kde môžu komunikovať s novými ľuďmi a cítiť sa potrebnými, čo je jedným z kľúčov k spomaleniu rozvoja demencie. Toto neurodegeneratívne ochorenie sa nedá liečiť.
„Je tu veľa zábavy. Mám pocit, akoby som omladol už len vďaka tomu, že som tu,“ povedal Morita, u ktorého sa príznaky demencie začali prejavovať pred dvoma rokmi.
Demenciu často sprevádza poníženie a finančná záťaž. Je pritom celosvetovým fenoménom, s ktorým sa stretáva každá spoločnosť. A v Japonsku, ktoré je najstaršou spoločnosťou na svete, je naliehavým zdravotným problémom na celoštátnej úrovni.
Približne 30 percent z 125,7 milióna obyvateľov Japonska má viac ako 65 rokov. Odhaduje sa, že viac ako šesť miliónov Japoncov trpí demenciou a podľa ministerstva zdravotníctva sa očakáva, že do roku 2025 ich počet vzrastie až na 7,3 milióna. To bude každý piaty človek nad 65 rokov v Japonsku.
Chronický nedostatok opatrovateľov a prudko rastúce náklady na starostlivosť o seniorov znamenajú, že Japonsko musí nájsť nové spôsoby, ako posilniť postavenie pacientov s demenciou, aby mohli byť čo najdlhšie psychicky a fyzicky aktívni - a nie izolovaní doma alebo v nemocnici.
„Kaviarne ľudí s demenciou“ sú spôsobom, ako túto medzeru vyplniť. V Japonsku sa tento nápad objavil v roku 2017 ako jednorazové podujatia, v súčasnosti sa po celej krajine objavujú trvalejšie snahy o takéto podniky.
V júni Japonsko schválilo zákony, ktoré majú otvoriť množstvo nových programov a služieb na pomoc ľuďom s demenciou. Premiér Fumio Kišida označil boj s demenciou za naliehavý národný projekt.
Japonské ministerstvo zdravotníctva odhaduje, že len na nové poradenstvo a výskum v oblasti demencie bude v roku 2024 potrebných približne 96 miliónov dolárov (89,5 mil. eur).
Výnimočný pocit
Kazuhiko má 65 rokov a demenciu mu diagnostikovali pred piatimi rokmi. V kaviarni v Sengawe pracuje každý mesiac. Jeho manželka mu chcela nájsť miesto, kde by mohol komunikovať aj s inými ľuďmi - nielen s tými, s ktorými sa stretáva v dennom stacionári.
Kazuhikova rodina požiadala, aby sme v záujme ochrany súkromia rodiny uviedli len jeho krstné meno.
V jednej chvíli Kazuhiko smeroval k stolu s objednávkou, ale vyrušili ho stavbári, ktorí robili hluk pred kaviarňou. Kazuhiko odišiel z kaviarne a vydal sa za zvukom, ale personál ho rýchlo priviedol späť.
„Ako dlho tu pracujete?“ spýtal sa jeden z návštevníkov. „Dnes ste tu prvýkrát?“
„Áno,“ odpovedal Kazuhiko. Lenže nebolo to prvýkrát. Kazuhiko už len zriedkakedy rozpráva alebo prejavuje emócie. Zvyčajne nenadväzuje očný kontakt so zákazníkmi, kým ich nevidí viackrát. V ten deň sa však usmial.
Úsmev venoval 48-ročnej Tomomi Arikawo a jej 16-ročnej dcére Sayake, ktoré kaviareň navštívili okolo poludnia a dali si kúsok koláča a citrusovej želé torty. Sayaka robila na letnom školskom výskumnom projekte a za tému si zvolila demenciu - na pamiatku svojho starého otca, ktorý touto chorobou trpel štyri roky, kým na jar tohto roka zomrel.
Kazuhiko im priniesol objednávky. Sayaka sa mu poďakovala a usmiala sa. A on jej úsmev opätoval. „Cítila som sa naozaj výnimočne,“ povedala.
„Pre obe strany (pacientov a ich rodiny, pozn. red.) je to ťažké, ale v podobných chvíľach viete, že sa vytvorilo skutočné spojenie,“ povedala Arikawa.
„Keď sme ho predtým videli usmievať sa po našom ‚ďakujem‘, pripomenulo nám to tie chvíle, ktoré sme zažili s mojím otcom, čo ma takmer dohnalo k slzám,“ dodala.
Každých desať minút
Od apríla je Kaviareň chybných objednávok otvorená raz mesačne okolo obeda. Jeden pacient s demenciou na hodinu pracuje ako obsluha, pričom má na sebe zásteru žiarivo oranžovej farby, ktorá sa spája so starostlivosťou o ľudí s demenciou.
V blízkosti kuchyne je pre ľudí s demenciou vyhradená stolička, aby si mohli medzi objednávkami oddýchnuť.
Mladší dobrovoľníci pomáhajú starším čašníkom pri označovaní objednávok na jednoduchých a farebne odlíšených objednávkových formulároch. Pre seniorov bolo ťažké zapamätať si čísla stolov, a preto ich zamestnanci vymenili za centrálny prvok s jedným kvetom - pre každý stôl má inú farbu.
Správcovia kaviarne chceli pomôcť komunite pochopiť, že pacienti s demenciou si môžu predĺžiť aktívny život pri troche pochopenia a trpezlivosti zo strany tých, ktorí s nimi prichádzajú do kontaktu.
„Veľa starších ľudí je buď v domovoch dôchodcov, alebo sú len tak zavretí vo svojich domovoch, takže dúfam, že naša iniciatíva dá ľuďom s demenciou niečo, na čo sa môžu tešiť,“ povedala Yui Iwata, ktorá pomáha viesť kaviareň. „Ak ľudia dôjdu k hlbšiemu pochopeniu, bude pre ľudí s demenciou jednoduchšie chodiť aj von.“
Tošio Morita sa nevie prestať rozprávať so zákazníkmi. Nikoho neprekvapí, že kedysi bol poisťovacím agentom a dlhé roky aj predsedom susedského združenia.
Pred dvoma rokmi si však zrazu nedokázal spomenúť na mená svojich susedov. Chcel ďalej pracovať, ale nevedel kde.
Ráno, v deň svojej zmeny, sa Tošio Morita každých desať minút pýtal, kedy majú odísť, pretože sa obával, že by mohli meškať, povedala jeho 80-ročná manželka Masako. Stále zabúdal na čas odchodu, ale jeho nadšenie mu nič nepokazilo.
Nepamätá si cestu do kaviarne, a tak ho tam vodieva jeho manželka a počas jeho práce si dáva kúsok koláča.
Hneď ako prišiel, pozdravil Tošio Morita mladý personál a roztiahol ruky. Obliekli mu oranžovú zásteru a upevnili šatku. „Vždy sa veľmi teší, keď sem príde, a hovorí, že raz za mesiac mu to nestačí,“ dodala Masako Morita.
Autor: Michelle Ye Hee Lee, Julia Mio Inuma
