Text vyšiel pôvodne v denníku Washington Post.
Na bielych stenách domu Alaama Sadaawiho vidno do červena sfarbené bahenné odtlačky rúk, ktoré za sebou zanechali jeho svadobní hostia držiaci sa ako o život, keď okolo nich stúpala povodňová voda.
Rodina plánovala oslavu celé týždne. Alaamov 70-ročný otec Mayloud kúpil strieborné taniere a nové šálky na sladký čaj.
V piatok však nové riady pochovalo červené bahno, ktoré za sebou zanechala búrka Daniel, keď sa prehnala údolím a týmto osemtisícovým mestom vo východnej Líbyi. Na odstránenie vrstiev špiny z mramorových podláh bolo podľa rodiny treba 15 mužov. Zbaviť sa traumy však bude ťažšie.
Alaam, ženích, sa zotavoval v neďalekom meste, keď dom navštívili reportéri Washington Postu. Nevesta bola so svojou rodinou. Svadobný deň nemali.
„Teraz sa bojíme dažďov,“ povedal Nizar, Alaamov brat, stojac v tom, čo zostalo z ich kuchyne.
V článku sa dočítate:
- o dvojitej katastrofe v regióne,
- prečo je rozsah problému stále neznámy,
- ako sa rodina zachránila.
Stretnutie podnebia a kapacity
V tejto vojnou rozdelenej krajine môže byť mŕtvych až 20-tisíc ľudí - obete extrémneho počasia a zanedbávania zo strany štátu. Zatiaľ čo záchranári pátrajú po nezvestných a pochovávajú mŕtvych, tí, ktorí prežili, si nesú svoje vlastné rany.
Nedeľné pretrhnutie dvoch zle udržiavaných priehrad a následné vyvalenie mohutnej vodnej spúšte na nič netušiace mestá a dediny, narušili bežné večery aj výnimočné príležitosti.
V Derne, najviac postihnutom meste, našli dvoch mŕtvych novomanželov pod schodiskom - nevestu v šatách a ženícha v obleku. Pred pôrodnicou vo štvrtok dvaja bratia hľadali svoju sestru a jej novorodenca po tom, ako ich dom vyplavilo.
„Je to tragédia, v ktorej sa stretli podnebie a kapacita,“ povedal šéf humanitárnej pomoci OSN Martin Griffiths počas piatkového brífingu v Ženeve. Humanitárny úrad OSN podľa jeho slov vyslal do Líbye 15-členný tím, ktorý bol presunutý zo zemetrasenia v Maroku, keďže región sa spamätáva z dvojitej katastrofy.
„V Líbyi nepoznáme rozsah problému,“ povedal Griffiths. „Záplavy a prívaly vody, zničené budovy a bahno stále zakrývajú mieru núdze a úmrtí.“
Organizácia Lekári bez hraníc uviedla, že jej zástupcovia navštívili tri zdravotné strediská v Derne a zistili, že jedno z nich je mimo prevádzky, pretože takmer všetok zdravotnícky personál zahynul. Ďalšie dve fungovali s dobrovoľnými lekármi z Tripolisu, ale žiadali o väčšiu podporu, uviedla skupina, „najmä pre duševné zdravie na podporu ľudí prichádzajúcich do centra“.
V centre Derny v piatok policajti s vysielačkami čistili cesty v očakávaní, že na miesto cestuje vysoký úradník. Kolovali fámy o tom, kto by to mohol byť.
Kamióny s pomocou boli viditeľnejšie ako deň predtým, mobilná sieť bola obnovená a dopravu riadili príslušníci vzdušných síl. Stovky mužov vo vojenských uniformách a fluorescenčných kabátoch lemovali bulváre vo formácii.
Pod granátovými jablkami
V iných pobrežných obciach bola nálada menej hektická, obyvatelia pokračovali v čistení a bagre hľadali telá v troskách. V meste Soussa, 95 kilometrov západne od Derny, si rodina Sadaawiovcov spomína na večer radostného očakávania v ich dome, ktorý sa teraz zdá dávnou minulosťou.
Príbuzní zaplnili všetky izby – deti sa tešili na svojich bratrancov a sesternice a dospelí pripravovali hostinu. Zabíjali trinásť oviec na svadbu, ktorá bola naplánovaná na štvrtok, a keď nastal večer, zapálili gril a spoločne jedli na dvore pod granátovými jablkami.
Vnútri domu zo stropu viseli slávnostné lampióny a deti sa hrali stoličkový tanec. Alaamov najstarší brat Najm vybavoval v aute posledné záležitosti, keď sa spustil dážď.
Prudký lejak bičoval ploché betónové strechy a široké zelené sady v meste. O 23.30 sa voda valila dolu údolím a cez vstupné brány. „Stalo sa to v priebehu sekúnd,“ spomína 40-ročný Nizar.
Svetlá vypli a hudba prestala hrať. Deti zamrzli.
Nočné mory o daždi
V piatok večer úrady v Sousse napočítali desať mŕtvych, 50 nezvestných a 200 zranených. Desiatky domov sa zosunuli do mora alebo boli roztrhané, trosky boli roztrúsené od pevniny až po pobrežie. Zdá sa, že do oblasti sa dostalo len málo skupín pomoci.
V dome rodiny Sadaawiovcov pokrývali takmer každú stenu bahnité odtlačky rúk, ktoré sa dvíhali pozdĺž schodov, po ktorých sa rodina postupne škriabala, keď voda stúpala čoraz rýchlejšie. Niektoré odtlačky boli malé. „Chytali sme deti a hádzali ich hore,“ povedal Nizar.
Všetci sa dostali na horné poschodie, kde im voda siahala po krk. Alaam povedal, že on a ostatní muži držali deti nad hlavami. Susedia kričali zo striech, keď šesťčlennú rodinu vyplavila voda. Ženích si bol vtedy istý, že zomrie.
Zachránili sa, keď sa zrútila stena kuchyne a voda sa valila na dvor, kde predtým jedli, povedal Nizar. Príval vody pomaly odtekal a prinášal svadobné hrnce, panvice a lampáše, ktoré spočívali na bahnitej zemi. Bolo to, akoby z miestnosti odišiel strašný duch.
Nizar, premočený až na kožu a v hlbokom šoku, si vtedy buchol hlavu. „Pripadalo mi to ako sen,“ spomína si.
V piatok boli spomienky všade. Na posteli sa sušil kufrík s bankovkami, ktoré mali byť svadobným darom. Na streche boli naukladané červené stoličky pre svadobných hostí.
V líbyjskej kultúre za svadbu tradične platí otec ženícha. Mayloud teraz žije v troskách dňa, ktorý mal priniesť hrdosť. Jeho deti sú však nažive, a to je podľa neho najdôležitejšie.
„Tieto veci by nič neznamenali, keby boli zranené,“ povedal a pozrel sa cez rozbitú stenu kuchyne na sporák v bahnitých útrobách dvora.
S blížiacou sa zimou musia dom opraviť, ale nevedia, ako si to budú môcť dovoliť. „Dostávame len mesačný plat,“ povedal Najm. „Zostaneme v tomto dome tak, ako je.“
Od povodne sa v Sousse nikto veľmi nevyspal. V nočných morách mnohí stále vidia dážď.
Autor: Louisa Loveluck
