AMIZMIZ. Keď prišlo zemetrasenie, Said Afouzar bol v dome svojej sestry. Hneď ako sa začali otrasy, ponáhľal sa domov a zúfalo sa snažil dostať k svojej manželke a dvom deťom.
V momente, keď siahol na kľučku, dom sa zrútil.
Afouzar počul, ako jeho rodina kričí o pomoc. Začal sa horúčkovito prehrabávať v troskách a postupoval dovnútra domu aj po tom, ako mu padajúci predmet poranil koleno. Pridali sa k nemu susedia.
Do druhej ráno, tri hodiny po zemetrasení, sa im podarilo spod trosiek vytiahnuť jeho manželku. V sobotu okolo desiatej sa po nepretržitom kopaní dostali k jeho deťom.
Maroko zasiahlo ničivé zemetrasenie. V pohorí uväznilo ľudí, v Marrakéši zhodilo historické budovy Čítajte Bolo však už neskoro.
Takmer dva dni nemohol hovoriť. Až v nedeľu popoludní, štyridsať hodín po zemetrasení, mu začalo dochádzať, čo všetko stratil.
Domov: z jeho dvojposchodového domu zostala len jama z rozbitého cementu, omietky a rozštiepeného dreva.
A jeho deti: osemnásťročný Hamza a trinásťročná Yusra. Keď dobrovoľníci našli ich telá, Hamza objímal svoju sestru, akoby ju chcel chrániť, povedal jeden z príbuzných. Deti pochovali na dedinskom cintoríne.
Koniec sveta
„Zdá sa mi, že svet sa pre mňa skončil,“ povedal Afouzar so slzami v očiach. „Prišiel som o svoj dom, prišiel som o svoju rodinu.“
Medzi troskami zostali roztrúsené pozostatky života jeho rodiny: prázdna fľaša od fanty na stole v obývačke, svetlomodré brokátové vankúše pokryté prachom, na parapete rastlina v kvetináči.
Afouzar, ktorý nemá kam ísť, sa s obviazanou nohou o palici pohyboval po parkovisku, kde si vysídlené rodiny postavili stany z prikrývok zavesených na drôtoch.
Mohli by žiť z chleba a čaju, povedal, ale „potrebujeme len dom, kde by sme mohli spať“. O chvíľu sa z dodávky vypotácala jeho manželka Elgoufi Nezha. Práve sa vrátila z nemocnice v Marrákeši, kam ju previezli po vytiahnutí z trosiek.Pod šatkou jej bolo vidno ranu na čele. Zdvihla si šaty a ukázala sýtofialové modriny na rukách a bruchu.
Bez strechy a pomoci
Opierajúc sa o manžela, rozprávala o šialenom boji, keď sa snažila dostať do detskej izby a na plecia a chrbát jej padali dosky hliny.Kričali na ňu. Napokon ich hlasy utíchli. Afouzarová povedala, že v tú noc ani ráno nebol na mieste nikto z miestnych orgánov, žiadne buldozéry ani žeriavy.
Susedia pomáhali susedom zdvíhať ťažké betónové dosky. V nedeľu popoludní miestne združenia rozdávali v meste jedlo. Ale po pomoci od štátu nebolo ani stopy. A poriadnych stanov bol nedostatok.
Domy, v ktorých miestne rodiny žili po celé generácie, tam už skrátka neboli.
Trojročná Janette s poškriabanou tvárou plakala bez prestávky celé dve noci, odkedy bol jej dom zničený, povedal jej otec Hassem Lassoum.
Tí, ktorých domy zostali ešte čiastočne neporušené, poslali svojich synov alebo bratov, aby zachránili, čo sa dalo – prikrývky, vankúše, čajové súpravy, sporák – a utáborili sa na voľných priestranstvách.
Stále v šoku
„Úrady povedali ,nechoďte dovnútra‘,“ povedal Lassoum. Varovali, že budovy sa stále rozpadajú a stále hrozia dotrasy. Väčšina z miestnych však podstúpila riziko.
„Je ťažké byť bez domova,“ prezradil Afouzar.
Ženy a deti sa pred páliacim slnkom ukrývali na dekách pod slnečníkmi na pláži. Muži kľačali pri večernej modlitbe na slamených rohožiach na poli.
Šesťdesiatročná Fatima Bouskri, stále v tých istých pyžamových nohaviciach, v ktorých vybehla z domu počas zemetrasenia, bola aj v nedeľu stále v šoku.„Len tu zostávame a prosíme Boha, aby niečo urobil,“ povedala.
Autor: Sima Diab
