Text vyšiel pôvodne v denníku Washington Post.
„Snehulienka a 700 trpaslíkov,“ stálo na jednom z transparentov počas štrajku. Išlo o odkaz na stovky slabo platených animátorov, ktorí pomáhali vytvoriť hit spoločnosti Disney z roku 1937. „Sme myši alebo ľudia?“ stálo na ďalšom.
Od šiestej hodiny ráno 28. mája 1941 sa pred bránami štúdií Walta Disneyho vytvárali rozbroje medzi tými, ktorí demonštrovali v „tábore animátorov“, a ich kolegami, ktorí sa rozhodli pracovať. Na tých, ktorí prešli cez bránu, sa zniesli výkriky ako „prašivec“ a „hnusák“.
Keď tadiaľ jedného dňa prechádzal sám Walt Disney, vodca štrajku Art Babbitt, ktorý bol jedným z jeho najvýznamnejších animátorov, kričal, že Disney „by sa mal hanbiť“. Takmer sa pobili.
Štrajk animátorov Walta Disneyho ohromil, podnietil jeho strach z komunizmu a otriasol jeho dnes už legendárnou spoločnosťou.
Nakoniec zmenil aj odbory v Hollywoode, a to spôsobom, ktorý pretrváva dodnes.
V článku sa dočítate:
- kto začal štrajk v Hollywoode v roku 1945,
- čo animátori požadovali,
- prečo animátorov podozrieval Walt Disney z komunizmu,
- čo protestujúci dosiahli.
Cech filmových výtvarníkov
Problémy animátorov pramenili z veľkolepého úspechu.
Snehulienka a sedem trpaslíkov, prvý celovečerný animovaný film štúdia, bol dovtedy nevídanou udalosťou. Postavy „ožívajú, zjavujú sa pred vašimi očami pod čarodejníckou prácou Disneyho a jeho brilantného štábu výtvarníkov a animátorov, ktorí tejto úlohe venovali tri dlhé, namáhavé roky,“ žasol jeden kritik v Los Angeles Daily News.
Animovaný film o Snehulienke zarobil osem miliónov dolárov, čo by sa rovnalo dnešným 170 miliónom, a stal sa tak najlepšie zarábajúcim filmom. Tento neočakávaný finančný úspech však nepriniesol to, čo mnohí jeho tvorcovia očakávali.
Walt Disney Productions sa rozrástla na veľkú spoločnosť, ale stále bola riadená ako neformálny, nesystematický rodinný podnik. Platy sa pohybovali od menej ako dvadsať dolárov týždenne až po stovky dolárov pre najlepšie zarábajúcich pracovníkov. Bonusy sa vyplácali nepredvídateľne.
A práve namiesto vyplatenia odmien svojim zamestnancom po filme sa Disney rozhodol investovať do nového honosného firemného komplexu v kalifornskom Burbanku.
„Keď v roku 1923 zakladal svoje štúdio, bola to len hŕstka priateľov z Kansas City a ich výkladná skriňa. Teraz má spoločnosť 1200 zamestnancov. Ľudia prichádzajú a odchádzajú a s mnohými z nich ani nebol v kontakte,“ povedal Tom Sito, autor knihy The Untold Story of the Animation Unions from Bosko to Bart Simpson.
Nespokojnosť Disneyho zamestnancov rástla a rástli aj ich očakávania. Nové pracovné práva, ktoré presadzoval prezident Franklin D. Roosevelt, sa vynorili z ťažkostí veľkej hospodárskej krízy.
Po prijatí zákona o pracovných vzťahoch v roku 1935, ktorý poskytoval novú ochranu pri kolektívnom vyjednávaní, sa rozrástli odbory. Zamestnanci štúdia Fleischer, ktoré bolo domovom postavičiek ako Betty Boop a Pepek námorník, v roku 1937 úspešne štrajkovali, čo povzbudilo aj Cech filmových výtvarníkov (Screen Cartoonists Guild).
V roku 1940 sa spoločnosť Disney opäť dostala do finančnej tiesne. Druhá svetová vojna obmedzila zahraničné trhy a znížila príjmy takmer o polovicu. Filmy Pinocchio a Fantázia nedosiahli príjmy na úrovni Snehulienky a siedmich trpaslíkov.
Tí, ktorí ešte na svojich pozíciách zostali, boli nervózni z prepúšťania.
Akt odvety
Walt Disney si neuvedomoval, čo sa chystá. Pevne veril v kreativitu a lojalitu svojho štúdia. Keď sa „do organizácie vkradol všetok ten nesúhlas, nebol som si plne vedomý toho, čo sa deje. Mal som plné ruky práce s tým, aby som sa dostal zo šlamastiky, v ktorej som bol pre kolaps svetového trhu,“ povedal neskôr.
Babbitt bol vo vyššej platovej triede spoločnosti, svoju povesť si upevnil prácou na filme Snehulienka a sedem trpaslíkov a postavičkách káčera Donalda a Goofyho.
Animátor bol spočiatku skeptický voči hollywoodskemu odborovému hnutiu a najmä voči zasahovaniu organizovaného zločinu do Medzinárodnej aliancie zamestnancov divadelných scén, ale časom dospel k presvedčeniu, že spoločnosť Disney úmyselne manévruje tak, aby zamestnancom nedodala skutočnú vyjednávaciu silu.
„Bol tak trochu rozčarovaný z vedenia štúdia,“ povedal Jake S. Friedman, autor knihy The Disney Revolt: The Great Labor War of Animation's Golden Age.
Koncom roka 1940 začal Babbitt nadšene verbovať kolegov do Cech filmových výtvarníkov a spojil sa s bojovným odborovým vodcom Herbertom K. Sorrellom, bývalým boxerom. Babbitt dobre poznal vnútorné machinácie spoločnosti a bol tak hrozivým protivníkom.
Jeho úsilie rozzúrilo Walta Disneyho a dlhoročného Disneyho poradcu Gunthera Lessinga. Priepasť medzi spoločnosťou Disney a jej zamestnancami sa zväčšila.
Vo februári 1941 Disney zhromaždil svojich zamestnancov v sále štúdia a brojil proti tomu, čo považoval za problém lojality a pracovnej morálky. Odvolával sa na dni, keď v snahe dosiahnuť svoju víziu poriadne nejedol a spával v kancelárii.
„Príliš veľa ľudí má sklon k sebaľútosti,“ povedal im. „Ak sa vám nedarí napredovať tak, ako by ste mali, namiesto reptania a vrčania s tým niečo urobte.“
Disney prejavom pôvodne zamýšľal dostať ľudí na svoju stranu, no dosiahol pravý opak. Viac animátorov nasledovalo Babbitta do cechu.
Babbitt a Disney na seba začiatkom mája narazili na chodbe a Disney svojmu animátorskému esu povedal: „Ak neprestaneš organizovať mojich zamestnancov, vyhodím ťa,“ ako neskôr Babbitt vypovedal.
Dňa 27. mája Babbitta spoločnosť Disney vyhodila, čo Národný úrad pre pracovné vzťahy považoval za „akt odvety“.
Babbittovo prepustenie rozdúchalo žeravé uhlíky nevôle spoločnosti a prinútilo neutrálnejších zamestnancov rozhodnúť sa, aký postoj zaujmú k blížiacemu sa štrajku. Zamestnanci sa rozdelili takmer rovnomerne.
„Walt začal očierňovať štrajkujúcich; štrajkujúci začali očierňovať Walta. Ľudia sa tak trochu karikovali alebo očierňovali navzájom,“ povedal Friedman.
Napriek varovným signálom „v prvý deň, keď [Disney] prišiel do štúdia a bol tam štrajk, bol v šoku,“ povedal Sito.
Následne sa načas chytil obetného baránka pre bolestivú situáciu - komunizmu.
Komunisti za každým kríkom
Mnohí v štyridsiatych a nasledujúcich rokoch cynicky používali nálepku komunistov na diskreditáciu oponentov, ale Disneyho podozrenie bolo neoblomné. Zastával názor, že komunizmus je jediným vierohodným vysvetlením štrajku, a preto ustúpiť bolo pre neho nevlastenecké. Okrem iného, jeho otec, od ktorého sa dištancoval, bol zaprisahaným socialistom.
Neskôr povedal Výboru pre neamerickú činnosť Snemovne reprezentantov, že komunisti „sa skrývali za touto robotníckou organizáciou“, pričom medzi nimi menoval aj Sorrella.
„Za každým kríkom našiel komunistu,“ sťažoval sa Babbitt.
Mesiac po štrajku animátorov Lessing, Disney a jeho brat Roy odmietli cech uznať. Namiesto vyjednávania si obe strany vymieňali ostré urážky a navzájom sa obviňovali, že konajú v zlej viere.
„Závažné aspekty štrajku zanechávajú pozorovateľa v stave úplného zmätku pre protichodné tvrdenia každej zo strán,“ napísali New York Times koncom júna 1941.
Štrajk robil Disneyho spoločnosti čoraz horšiu reklamu a zvyšoval sa aj tlak veriteľov. Koncom júla zasiahla vláda a vo federálnej arbitráži štúdio súhlasilo so sériou požiadaviek vrátane zvýšenia platov, náhrad, nemocenskej dovolenky - a Babbittovho návratu.
„Keď štrajk vyhral a mohli mať nezávislé odbory, Hollywood sa stal mestom odborov,“ povedal Friedman.
Pomohla vojnová propaganda
Koncom augusta sa štúdio Disney pre nedostatok financií na dva týždne zatvorilo. Bolo to v období prepúšťacieho boja s novo uznaným cechom. Walt Disney sa vyhol tomuto utrpeniu a vydal sa na vládou sponzorované turné po Južnej Amerike.
Útok na Pearl Harbor o tri mesiace na to vtiahol krajinu priamo do druhej svetovej vojny a vládne zákazky na vojnovú propagandu pomohli štúdiu udržať sa nad vodou. Duch spoločnosti sa však zmenil. S navrátivšími sa štrajkujúcimi sa zaobchádzalo ako s vyvrheľmi, povedal Friedman.
Ľudia sa zdráhali stýkať s tými, voči ktorým cítil Disney zášť, predovšetkým s Babbittom, ktorý v roku 1947 zo štúdia nadobro odišiel.
„Jedna vec, ktorá bola zničená, je kamarátstvo, ktoré roky odlišovalo Disneyho spoločnosť od ostatných hollywoodskych filmových tovární,“ napísal Times.
Táto zmena Disneyho hlboko zasiahla.
„Dve obdobia v otcovom živote boli veľmi, veľmi tragické,“ spomína dcéra Diane Disney Miller v dokumentárnom filme z roku 2009 o jeho pobyte v Južnej Amerike. „Jedným bola smrť jeho matky a druhým štrajk.“
Autor: Francine Uenuma
