Keď polícia v júli zatkla 59-ročného architekta Rexa Heuermanna, vyvolalo to mediálnu senzáciu a do jeho domu sa začali hrnúť zvedavci. O desať rokov neskôr americkí vyšetrovatelia chytili jedného z posledných dlho hľadaných sériových vrahov. Typ zločincov, ktorý v minulom storočí desil krajinu, už takmer vymizol. Otázkou je, či sa zlepšili vyšetrovatelia alebo samotní vrahovia.
Heuermann, dôkladný architektonický konzultant a otec dvoch detí, podľa úradov pred viac ako desiatimi rokmi zavraždil tri ženy a pochoval ich na pláži na newyorskom Long Islande. Polícia ho teraz chytila čiastočne vďaka obrovskému posunu v moderných technológiách - podarilo sa jej napríklad vystopovať telefonáty z jednorazových mobilných telefónov, o ktorých si vrah myslel, že sú nevystopovateľné, píše denník New York Times.
Technológie vo vyšetrovaní
Odborníci tvrdia, že technologický pokrok je jedným z dôvodov, prečo počet sériových vrahov tak prudko klesol. Kým v 70. a najmä v 80. rokoch minulého storočia v Spojených štátoch vyčíňali stovky sériových vrahov, teraz sú ich desiatky, či skôr jednotky.
Forenzný psychológ Mike Aamodt z Radfordskej univerzity spolu s kolegami z Gulf Coast University na Floride tento fenomén dlhodobo sleduje. "Máme však údaje len o sériových vrahoch, ktorí boli chytení," hovorí v rozhovore pre internetový denník Aktuálně.cz.
Dôvod, prečo práve v 80. rokoch minulého storočia začalo v USA pôsobiť najviac sériových vrahov, je podľa neho celkom jednoduchý. Samotný termín pochádza z konca 70. rokov, takže je možné, že skôr si polícia prípady nespájala. Aamodt vo svojom výskume sleduje chytených sériových vrahov až do roku 1900.
Príčin je však samozrejme viac. "V 80. rokoch 20. storočia boli ľudia častejšie prepúšťaní aj z väzenia. Približne 18 percent prípadov sa týkalo vraha, ktorý bol prepustený z väzenia a na slobode opäť niekoho zabil. Dnes sa to už tak často nestáva, pretože americký väzenský systém sa veľmi sprísnil a títo ľudia sa nedostanú na slobodu, alebo sú potom už príliš starí na to, aby robili niečo iné," vysvetľuje Aamodt.
"Dokonalý zločin" sa vytratil
Ďalším dôležitým kritériom, na ktoré upozorňujú aj federálni agenti z FBI, je obrovský technologický posun. Vyšetrovatelia dnes bežne pracujú s odtlačkami prstov a vzorkami DNA, na mnohých miestach v mestách sú kamery na zachytenie potenciálnych zločincov a ľudia nosia mobilné telefóny. Zlepšili sa aj bezpečnostné zložky, ktoré medzi sebou komunikujú, čo pomáha rýchlejšie zadržať vrahov.
Pre zločincov je oveľa ťažšie skrývať sa pred zákonom dlhší čas. "Koncept 'dokonalého zločinu' je teoretickejší ako kedykoľvek predtým," domnieva sa Adam Scott Wandt, odborný asistent na John Jay College of Criminal Justice.
Aamodt súhlasí. "Pred sto rokmi mohla žena zabiť svojho manžela, vybrať si jeho poistku a po čase to urobiť znova. Dnes by to nebolo možné, všetko je elektronicky sledované a údaje sú uložené," uvádza jeden z možných príkladov.
Práve obohatenie je zďaleka najčastejším motívom sériových vrážd žien. Väčšinu sériových vrahov však tvoria muži. U nich sú najčastejším motívom peniaze, sexuálne potešenie z vraždy, často spojené so znásilnením obete, alebo hnev.
Nárast počtu masových vrahov
Je tiež možné, že namiesto sériových vrahov sa z ľudí stávajú masoví vrahovia. Výskumníci stále upravujú definície týchto dvoch kategórií. Zvyčajne to závisí od počtu obetí a časového intervalu medzi vraždami.
K masovým vraždám dochádza vtedy, keď niekto zabije niekoľko ľudí v krátkom čase alebo v jednom okamihu, zatiaľ čo sériový vrah vraždí v priebehu aj niekoľkých rokov. Jeho motívy sú často hlboko zakorenené v psychike: sex, hnev a túžba po kontrole.
V Spojených štátoch rýchlo pribúdajú masové vraždy, často masové streľby. Obe však páchajú "kriminálni psychopati", opisuje Aamodtov kolega Terence Leary, docent na katedre psychológie na Florida Gulf Coast University. Niektorí ľudia, ktorí sa kedysi mohli stať sériovými vrahmi, sa podľa neho namiesto toho rozhodli len pre jedno smrtiace gesto. "Je veľmi možné, že došlo k zmene," pripúšťa.
Obidve praktiky odrážajú aj svoju dobu. Dnešní masoví vrahovia začali masakry naživo vysielať a zanechávajú po sebe manifesty, ktoré zdieľajú na internete. Naopak, sérioví vrahovia v mnohých prípadoch operovali v utajení. Zároveň však v ich ére noviny a televízia vo veľkom informovali o sériových vraždách, čo mohlo inšpirovať ďalších páchateľov, konštatuje britská BBC.
Okrem toho sa v posledných rokoch zásadne zmenila celá spoločnosť. V Amerike ubudlo ľahkých obetí, ako sú stopári alebo malé deti hrajúce sa na ulici bez dozoru alebo jazdiace na bicykloch po okolí, dodáva Aamodt.
Pripúšťa však, že niektorí jeho kolegovia sa domnievajú, že samotní vrahovia, ktorých polícia teraz nedokáže chytiť, sa mohli výrazne zlepšiť. Tvrdí však, že ich počet bude pravdepodobne naďalej klesať. Hoci sérioví vrahovia nikdy úplne nezmiznú, budú čoraz menej častou hrozbou.
Zbieranie bodov
Hoci sa Aamodt zdráha načrtnúť jednoduchý profil typického sériového vraha, uznáva, že sa často vyskytujú podobné charakteristiky. "Približne 70 percent z nich bolo v detstve zneužívaných. Veľmi typické je aj nejaké neurologické postihnutie, či už spôsobené zranením, užívaním drog, alebo je vrodené," hovorí.
Zďaleka nie všetky deti, ktoré boli zneužívané, sa však stanú zabijakmi. "Svojim študentom to vysvetľujem ako druh získavania bodov. Za každú udalosť, ktorá vás môže posunúť do tohto bodu, dostanete určitý počet bodov, ale niečo sa vo vás prepne, keď to prekročí určitú hranicu," hovorí.
Historik Peter Vronský sa však domnieva, že existuje aj iné vysvetlenie nárastu severoamerických sériových vrahov koncom 20. storočia: devastácia druhej svetovej vojny a deti mužov, ktorí sa vracali z bojísk v Európe a Tichomorí. Mnohí vrahovia z tohto obdobia podľa neho nehovorili o svojich otcoch, ale tí, ktorí sa vrátili, často spomínali, že sa z vojny vrátili traumatizovaní.
Sériové vraždy sa však zďaleka netýkajú len USA. filmy, televízne relácie a podcasty o týchto zločinoch sa často zameriavajú na Teda Bundyho alebo Jeffreyho Dahmera a zozbierané údaje ukazujú, že v USA bolo mnohonásobne viac sériových vrahov ako kdekoľvek inde na svete. V skutočnosti je však situácia možno zložitejšia.
Veľa údajov, nesprávny príbeh
Pri porovnávaní súčtu všetkých vrážd na obyvateľa sa USA nachádzajú približne v strede svetového rebríčka, ale v prípade sériových vrážd je situácia iná. Aamodt sa preto domnieva, že všetko je to o prístupe k údajom a kvalite vyšetrovania, ktoré vedú jednotlivé policajné zložky. "Je možné, že polícia na celom svete sa podobným prípadom nevenuje v takej miere," pripúšťa. Staré údaje sa často čerpajú aj z novinových článkov a je možné, že iné krajiny o vraždách toľko neinformovali. Alebo sa polícia nechcela podeliť o informácie s verejnosťou.
"Problémom je aj jazyková bariéra, pretože zbierame údaje, ku ktorým máme prístup v angličtine. Aj preto sme zistili, že najviac vrážd je v Spojených štátoch, Spojenom kráľovstve a Austrálii," vysvetľuje výskumník. Jedna z jeho študentiek, ktorá pochádzala z Japonska, vypracovala štúdiu o sériových vrahoch vo svojej domovskej krajine, čím sa databáza veľmi rozšírila.
Teraz by Aamodt a jeho kolegovia chceli vytvoriť lepšie profily sériových vrahov, ktoré by mohli pomôcť bezpečnostným zložkám pri ich odhaľovaní. "Je logické, že niekto, kto vraždí bezdomovcov, nie je rovnaký vrah ako ten, kto vraždí svojich partnerov. Teraz sú však obaja v rovnakej kategórii sériových vrahov," vysvetľuje. "Máme veľa údajov, ale nehovoria nám ten správny príbeh."
Autor: Dominika Perlínová, Aleš Vojíř
