Text vyšiel pôvodne v denníku Washington Post.
Svedectvá z prvej ruky sú otrasné. V obchodoch nie sú na pultoch žiadne potraviny. Deti stoja hodiny v radoch na chlieb, aby pomohli nakŕmiť svoje rodiny. Matky prechádzajú kilometre pešo, aby našli olej na varenie a ďalšie zásoby. Chýba elektrina, plyn a voda. Sanitky nepremávajú pre nedostatok paliva. Kliniky hlásia nárast potratov, lebo tehotné ženy sú podvyživené, anemické a zničené stresom.
Taký je zjavný stav izolovanej a čoraz zúfalejšej arménskej etnickej enklávy v Náhornom Karabachu, ktorej 120-tisíc obyvateľov znáša to, čo miestne úrady a množstvo medzinárodných expertov označujú za blokádu zo strany Azerbajdžanu, krajiny, v ktorej sa toto územie nachádza.
V článku sa dočítate:
- ako sa situácia v Náhornom Karabachu za posledné mesiace zmenila,
- kto situáciu nazval genocídou,
- čo žiada OSN od Azerbajdžanu,
- ako sa ľuďom podľa OSN darí v Náhornom Karabachu zatiaľ prežiť.
Akt genocídy
O Náhorný Karabach viedli Arménsko a Azerbajdžan po rozpade Sovietskeho zväzu a vzniku nezávislých národných štátov niekoľko vojen. Hoci medzinárodné spoločenstvo uznáva Náhorný Karabach ako súčasť Azerbajdžanu, v niektorých oblastiach okolo neho už desaťročia vládne separatistická arménska etnická jednotka.
Po celý tento rok Azerbajdžan obmedzoval pohyb pozdĺž Lačinského koridoru, jedinej trasy spájajúcej Arménsko priamo s enklávou, ktorú Arméni nazývajú Arcach. Obmedzenia sa zintenzívnili toto leto, a preto medzinárodný výbor Červeného kríža nemohol do regiónu dodávať humanitárnu pomoc a na cestách uviazli nákladné autá so stovkami ton zásob.
Ťažká situácia postihnutých komunít viedla Luisa Morena Ocampa, bývalého hlavného prokurátora Medzinárodného trestného súdu, k tomu, že začiatkom tohto mesiaca zverejnil stanovisko, v ktorom sa uvádza, že podmienky hladu spôsobené etnickým Arménom v enkláve sú aktom genocídy. Citoval článok Dohovoru o genocíde, ktorý hovorí o „úmyselnom spôsobení takých životných podmienok, ktoré majú zámerne viesť k fyzickému zničeniu skupiny ľudí“.
„Myšlienka genocídy nespočíva len v zabíjaní, ale aj v odstránení ľudí z krajiny,“ povedal Moreno Ocampo počas telefonického rozhovoru tento týždeň. Vo svojej správe napísal: „Nie sú tam žiadne krematóriá, nedochádza k útokom mačetami. Hladomor je neviditeľnou zbraňou genocídy. Bez okamžitej dramatickej zmeny bude táto skupina Arménov zničená v priebehu niekoľkých týždňov.“
Ruské mierové jednotky
V stredu sa o situácii rokovalo na mimoriadnom zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN. Rôzni predstavitelia vrátane veľvyslankyne USA pre OSN Lindy Thomasovej-Greenfieldovej vyzvali Azerbajdžan, aby „obnovil voľný pohyb cez koridor“. Arménsky minister zahraničných vecí Ararat Mirzojan uviedol, že blokovanie enklávy je formou vojny, ktorá povedie k „etnickým čistkám obyvateľov Náhorného Karabachu“.
Tento názor zopakovala vo Washingtone hŕstka amerických zákonodarcov. „Systematické etnické čistenie ľudu Náhorného Karabachu zo strany Azerbajdžanu prostredníctvom rozsiahlej a nevyprovokovanej invázie je neúnosné,“ povedal mi senátor Alex Padilla. Hovoril o území, ktorého sa Azerbajdžan zmocnil počas neľútostnej šesťtýždňovej vojny v roku 2020, v ktorej zahynuli tisíce ľudí.
„Obzvlášť ohavná je blokáda, ktorú použili ako zbraň na vyhladovanie obyvateľov Náhorného Karabachu a blokovanie humanitárnej pomoci.“
V reakcii na tieto obvinenia azerbajdžanský vyslanec OSN Jašar Alijev označil reči o blokáde za „nepodložené a neopodstatnené obvinenia“ a uviedol, že jeho vláda je predmetom arménskej „kampane“ s cieľom „manipulovať a zavádzať medzinárodné spoločenstvo“.
Predstavitelia v Baku tvrdia, že obmedzenia pohybu pozdĺž Lačinského koridoru, ktorý majú spravovať ruské mierové jednotky, sú okrem iného potrebné na zastavenie nelegálnych dodávok zbraní z Arménska do enklávy. Poukazujú na neústupnosť úradov v Náhornom Karabachu, ktoré odmietli dodávky zásob cez alternatívnu východnú cestu z Azerbajdžanu.
„Okupačná administratíva blokuje azerbajdžanskú vládu v dodávkach potravín a liekov do azerbajdžanského regiónu. Je príznačné, že v Ocampovej správe sa o tom nikde nehovorí,“ napísal Hikmet Hadžijev, hlavný poradca pre zahraničné záležitosti dlhoročného azerbajdžanského prezidenta Ilhama Alijeva.
„Tvrdenie, že sú v ohrození, a zároveň vyvolanie krízy na zmobilizovanie podpory medzinárodného spoločenstva má za cieľ presvedčiť svet, že Azerbajdžanci a Arméni nemôžu žiť spolu, ako sme žili kedysi.“
Nehovoria o sladkostiach
Patová situácia odráža hlbokú priepasť medzi oboma stranami. Niektorí analytici sa domnievajú, že Azerbajdžan, bohatší a posilnený tureckými a izraelskými zbraňami, využíva svoju značnú výhodu, keďže svet je rozptýlený vojnou na Ukrajine, na vyvíjanie neúnosného tlaku na separatistickú enklávu vo svojom strede.
Arménsko a Azerbajdžan rokujú o trvalom mierovom usporiadaní, ktoré by normalizovalo vzťahy a našlo prijateľnú dohodu o štatúte Náhorného Karabachu.
Súčasná kríza však zvýraznila existenčné obavy a hlboko zakorenené nepriateľstvo, ktoré pociťujú obe strany. Zatiaľ čo Arméni na celom svete vyvolávali poplach v súvislosti s ťažkou situáciou zablokovaného Náhorného Karabachu, azerbajdžanské médiá sa zamerali na objav masového hrobu Azerbajdžancov v meste Šuša, ktorý pochádza z bojov v 90. rokoch minulého storočia a z okupácie oblasti etnickými arménskymi silami.
Mesto bolo „oslobodené“ Azerbajdžanom v krátkej vojne v roku 2020, v ktorej sa sily Baku zmocnili značných častí územia, ktoré v predchádzajúcej fáze konfliktu obsadili arménske jednotky.
Teraz sa niektorí etnickí Arméni, ktorí v roku 2020 utiekli z mesta Šuša, pre Arménov známeho ako Šuši, ocitli v ešte horšej situácii. Jednou z nich je Alvina Nersesjan, obyvateľka enklávy a matka, ktorá vo štvrtok informovala novinárov o virtuálnej výzve zorganizovanej arménskymi predstaviteľmi.
Opísala „desivé“ rady na chlieb v Stepanakerte, de facto hlavnom meste enklávy, v Azerbajdžane známom ako Chankendi, a vyjadrila ľútosť nad tým, že „už ani nevyslovuje názvy sladkostí“, aby nerozrušila deti, ktoré sú „príliš malé na to, aby pochopili situáciu“.
História sa opakuje
Bezprostredné ťažkosti si uvedomujú aj diplomati na iných miestach. „Prístup k potravinám, liekom, detskej výžive a energiám by nikdy nemal byť vyjednávacím nástrojom,“ povedala v stredu Thomasová-Greenfieldová. „Naliehavo žiadame vládu Azerbajdžanu, aby obnovila voľný pohyb cez koridor.“
„Americkí predstavitelia sa domnievajú, že Arménom v Náhornom Karabachu sa darí prežiť len vďaka vlastným záhradám a doma vyrobeným potravinám,“ napísal publicista Washington Postu David Ignatius.
„Obávajú sa, že do dvoch mesiacov, keď sa priblíži zima, by obyvatelia mohli čeliť hladomoru. Obávajú sa opakovania osmanskej genocídy z roku 1915, ktorá je pre Arménov na celom svete stále aktuálnou historickou spomienkou.“
Moreno Ocampo pripomenul túto trpkú históriu a uviedol, že státisíce Arménov, ktorí zahynuli pred viac ako storočím, vyhnali osmanské vojská z ich domovov a nechali ich zomrieť od hladu.
„Hladomor bol zbraňou genocídy v roku 1915 a teraz Azerbajdžan používa hladomor proti Arménom,“ povedal. „Je to tragické, ale história sa opakuje, a preto ľudstvo musí reagovať.“
Autor: Ishaan Tharoor
