Článok pôvodne vyšiel na webe Aktuálně.cz
PRAHA. Čo vedeli štáty NATO o sovietskej invázii do Československa 21. augusta 1968 a ako o nej premýšľali? Česi pátrali v archíve Aliancie a analyzovali utajované materiály o osudnom dni, od ktorého v pondelok uplynulo presne 55 rokov.
Ich skúmanie prinieslo zaujímavé detaily. Napríklad, že prvých dvanásť hodín po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy čerpali pracovníci vedenia NATO v Bruseli informácie iba z tlače.
Vyplýva to zo žiadosti českého vojenského archívu po vstupe krajiny do NATO v roku 1999. V tom čase sa Aliancia nielenže rozšírila na východ, ale po presťahovaní do novej, väčšej budovy v Bruseli padlo rozhodnutie začať pracovať s jej historickými materiálmi a sprístupniť ich verejnosti.
"Dovtedy bolo NATO z hľadiska moderného archivovania tak trochu skanzenom," hovorí pre Aktuálně.cz Nicholas Nguyen, ktorý pracuje v archíve Aliancie v Bruseli.
"Dokumenty boli len uložené a nič sa systematicky nezverejňovalo," dodáva vedúci oddelenia, ktoré má na starosti poskytovanie stále utajovaných materiálov.
Okupácia v roku 1968 nepriniesla len priame obete. Ale aj obdiv k Rusku, pretrvávajúci dodnes Čítajte Konkrétne Česi požiadali aliančnú centrálu o politické a vojenské zhodnotenie situácie tesne pred inváziou a bezprostredne po nej. Žiadosť bola jednoduchá v tom zmysle, že sa týkala udalosti starej v tom čase viac ako 30 rokov. Tým sa zrušilo všeobecné 30-ročné moratórium na tajné dokumenty NATO.
Aj napriek tomu museli zverejnenie stoviek strán zápisnice schváliť všetky vtedajšie členské štáty NATO, v tomto prípade ich bolo pätnásť. "Táto organizácia funguje na základe konsenzu, a to sa týka aj zverejňovania tajných materiálov z jej archívov," upozorňuje archivár Nguyen.
To sa podarilo a v roku 2008 uzrela svetlo sveta vôbec prvá výstava pozostávajúca z dovtedy nezverejnených dokumentov Aliancie a českých materiálov k 21. augustu 1968 (zopakovala sa o desať rokov neskôr). Z oboch výstav v budove NATO vznikla aj kniha.
Čo presne sa dialo v Československu
Ak však čitateľ očakával, že sa pred ním z odtajnených dobových záznamov odohrá romantický príbeh, ako si vtedajší lídri NATO zahalení dymovou clonou horúčkovito telefonovali, aby vyriešili novú krízu studenej vojny, ktorá vypukla, bude sklamaný. Tieto telefonáty sa síce uskutočňovali, nie však v centrále v Bruseli.
Tam sedel jej generálny tajomník a jeho malý sekretariát, vojenské velenie NATO a veľvyslanci členských štátov. Archívne materiály, ktoré dostali Česi a ktoré sú súčasťou knihy, tak odrážajú ich stretnutia a diskusie okolo 21. augusta 1968.
Napriek tomu je to zaujímavé čítanie. Ukazuje, že NATO bolo s nadsádzkou povedané nielen archívnym, ale aj informačným múzeom. Z materiálu vyplýva, že bruselská centrála zápasila s nedostatkom včasných a overených správ o tom, čo presne sa v Československu deje.
Obraciame sa na Vás, Vladimir Vladimirovič Čítajte Najmä vzájomná výmena informácií od jednotlivých spravodajských služieb krajín NATO bola značne sťažená. Tri krajiny Aliancie vedeli o invázii vopred od svojich sovietskych veľvyslancov, ale neposkytli to ostatným.
V centrále NATO v Bruseli bol vtedy v auguste 1968 len jeden prijímač telegramov - a ten sa práve pokazil.
Zamestnanec NATO, ktorý mal v tú noc službu, informoval svojho nadriadeného o invázii 21. augusta o 3:15 ráno na základe depeše agentúry AP, ktorú si všimol.
Rovnakú informáciu už hodinu predtým hlásil Československý rozhlas v Prahe a ako prví ju poslali do sveta americkí novinári o 2:09.
Budíček pre Alianciu
Do piatej hodiny ráno 21. augusta bol celý sekretariát Aliancie na nohách. Ako však neskôr poznamenal sám vtedajší generálny tajomník Manlio Brosio, počas nasledujúcich dvanástich hodín bolo veliteľstvo NATO odkázané len na správy z tlače, a to z dôvodu nefunkčnej techniky a nedostatočného prenosu informácií medzi spojencami.
Brosio neskôr označil august 1968 za jedno z vnútorných prebudení Aliancie - jej komunikačný systém sa začal meniť.
Keby sa existujúci archív Aliancie natiahol ako had zo strán A4, meral by viac ako sedemtisíc metrov. Je teda do čoho sa zahĺbiť. Nicholas Nguyen však čiastočne tlmí nadšenie tých, ktorí by mohli mať záujem preskúmať, čo skrývajú podzemné miestnosti v bruselskom sídle Aliancie.
"Náš archív nie je na internete a nemôžete len tak vojsť do budovy a nahliadnuť do dokumentu," upozorňuje. "Môžu oň požiadať výskumníci, inštitúcie, študenti alebo novinári a ich žiadosť musí vždy garantovať členský štát," pokračuje.
Na štadióne sa polial rozpúšťadlom a vzbĺkol. Odkaz poľského Palacha je najhlbší Čítajte "Je to preto, že sú tam vonku sú aj naši nepriatelia a aby sa minimalizovali šialené žiadosti niektorých ľudí, ktorí hľadajú v našich archívoch tajné informácie o mimozemšťanoch," smeje sa Nicholas Nguyen.
Napriek tomu očakáva v nasledujúcich rokoch od záujemcov o históriu dobrodružné úlohy. Začínajú sa totiž zverejňovať dokumenty zo začiatku 90. rokov, ktoré priniesli mnohé zmeny.
Začali sa rokovania o spomínanom vstupe Českej republiky, ako aj Poľska a Maďarska do NATO. A po prvýkrát Aliancia vyslala svoje jednotky na Balkán.
Mnohí aktéri týchto udalostí sú stále nažive a mnohé zbraňové systémy Aliancie sa stále používajú.
Je preto možné, že - na rozdiel od augusta 1968 - členské krajiny nebudú vždy súhlasiť s odtajnením všetkého, čo bude zainteresovaná strana požadovať a tím Nicholasa Nguyena pripraví na zverejnenie. Napriek tomu archivár hovorí: "Pýtajte sa na históriu. Uvedomenie si minulých chýb nám pomôže vyhnúť sa tým budúcim."
