Text vyšiel pôvodne na webe denníka Washington Post.
Torbjørn Pedersen si v roku 2013 zbalil kufor so základnými vecami - košeľami, topánkami, lekárničkou a notebookom - a tešil sa, ako sa vydá na cestu svojho života.
Dúfal, že sa stane prvým človekom, ktorý navštívi všetkých 195 krajín sveta bez lietania. Predpokladal, že sa domov do Kodane vráti ako čerstvý držiteľ rekordu o štyri roky.
Cestovateľ sa však vylodil v Dánsku iba nedávno. Cieľ splnil až o šesť rokov neskôr, ako predpokladal, a bol šťastný, že je vôbec nažive. Prešiel tisíce kilometrov autami, vlakmi, autobusmi, taxíkmi, loďami a po vlastných.
44-ročný muž sa stretol so stovkami problémov vrátane komplikácií s vízami, vojnovými zónami a takmer smrteľným strachom, ale napriek všetkému sa mu podarilo skončiť s obnovenou dôverou v seba a vo svet.
„Zdá sa mi, že som vyšiel z tejto situácie oveľa starší,“ povedal. „Mohlo by to byť 50 rokov životných skúseností vtesnaných do desiatich rokov.“
V článku sa dočítate:
- o nebezpečných situáciách, ktoré zažil,
- ako vníma ľudí z rozličných kútov sveta,
- čo plánuje robiť po návrate do Dánska.
Počiatočná hračka
V januári 2013 Pedersen čítal článok o turistoch, ktorí navštívili všetky krajiny sveta. Kariéru si vybudoval v oblasti prepravy výrobkov a plánovania stavebných projektov po celom svete a iba nedávno začal randiť.
Chcel však vytvoriť cestovateľský rekord, a tak začal plánovať trasu, ktorá by ho previedla okolo sveta bez lietania.
Financie získal od dánskej spoločnosti zaoberajúcej sa geotermálnou energiou. Okrem iného si vybral tisíce eur zo svojho sporiaceho účtu a vzal si pôžičky.
Jeho cesta sa začala v októbri 2013 vlakom z Dánska do Nemecka. Povedal, že v každej krajine strávil aspoň 24 hodín, pričom si často prenajal posteľ v ubytovni či v hosteli, alebo si našiel hostiteľa cez aplikáciu Couchsurfing. Jeho cieľom bolo minúť približne 18 eur na deň.
Cestovanie po Európe bolo najjednoduchšou časťou jeho cesty. Pedersen narazil na prvú prekážku, keď v decembri 2013 nemohol nájsť loď, ktorá by ho dopravila z Nórska na Faerské ostrovy. Po asi troch týždňoch čakania ho nejaká lodná spoločnosť pustila na palubu.
„Takéto veci sa mi vtedy zdali ťažké,“ povedal. „Ale v porovnaní s tým, čo ma čakalo, to bola hračka.“
Torbjørn Pedersen na novozélandskej pláži. (zdroj: Selena Wright — Handout)V máji 2014 sa plavil loďou v zlých podmienkach z Islandu okolo ľadovcov počas búrky. Plavba do Kanady trvala dvanásť dní a Pedersen si myslel, že sa rozbije a potopí.
V júni 2015 mu zase na klinike v Ghane diagnostikovali mozgovú maláriu. Myslí si, že sa týmto parazitom nakazil asi dva týždne predtým v Libérii, kde prespal pred benzínovou pumpou. Mal halucinácie a dočasne stratil schopnosť vykonávať jednoduché úkony, napríklad písať. Aj po približne dvoch týždňoch liečby sa mu ruky triasli takmer ďalšie tri mesiace.
Iné momenty však Pedersenovi pripomenuli, prečo sa na cestu vydal.
V Konžskej republike v októbri 2015 sedel na korbe nákladného auta s približne 50 ľuďmi, ktorí cestovali po prašnej ceste. V istom momente si začala jedna zo žien búchať fľašou s vodou o ruku a spievať. Onedlho už všetci v kamióne spievali spolu.
Napriek tomu sa však v tom čase zaoberal aj myšlienkami na odchod. Bol vyčerpaný a osamelý a mal pocit, že ľudia neberú jeho misiu vážne.
Pozvanie na pivo
Jeho vytrvalosť poriadne zakolísala až v januári 2016, keď v noci cestoval africkou džungľou a narazil na skupinu mužov, ktorí popíjali a tancovali pri hlasnej hudbe. Keď ho zbadali, namierili naňho zbrane a spýtali sa ho, čo tam robí. Myslel si, že ho od smrti delia len sekundy.
Muži ho nakoniec pustili, ale ešte v tom istom mesiaci zase vodič v Kamerune zaspal za volantom, keď Pedersena spolu s ďalšími siedmimi ľuďmi viezol. Keď auto vybočilo z poľnej cesty a blížilo sa k útesu, cestovateľa to vytrhlo zo spánku, vyskočil zo sedadla a chytil volant.
Motivovala ho láskavosť iných ľudí. Hoci povedal, že jeho žiadosti o víza do niektorých krajín boli celé mesiace zamietané, našiel si taxikárov alebo priateľov, ktorí bývali v týchto krajinách a odviezli ho tam.
Južný Sudán navštívil v novembri 2016, takmer tri roky po skončení dlhoročnej občianskej vojny v krajine. Podľa jeho slov bol vydesený, keď videl, ako sa tam strieľa na autobusy a útočí na cestujúcich.
Netrvalo však dlho a kyvadlo sa otočilo na druhú stranu. V Keni získal jednu zo svojich najlepších životných spomienok, keď na vrchole hory Mount Kenya požiadal svoju priateľku, ktorá ho prišla navštíviť, o ruku.
Povedal, že keď na sociálnych sieťach zaznamenával svoje cesty, ľudia mu ponúkali, že ho pri návšteve ich krajín pohostia a pozvú na pivo.
Ďalší z momentov, na ktoré Pedersen rád spomína, prišiel v októbri 2019 na Šalamúnových ostrovoch.
Nefungovala elektrina a jeden z obyvateľov sa ho spýtal, či má na svojom notebooku nejaké filmy. O hodinu neskôr sedelo okolo jeho počítača asi 80 ľudí a pozerali film „Tenká červená čiara“.
Zaseknutý v Hongkongu
Všimol si aj spoločné črty medzi ľuďmi na celom svete. Všetci diskutovali o seriáli Hra o tróny, keď sa vysielal.
Ľudia hrali futbal, hrali sa s fidget spinnermi a takmer v každej krajine sa delili o svoje názory na Donalda Trumpa.
V marci 2020 pricestoval do Hongkongu s tým, že mal pred sebou ešte deväť krajín. Potom sa začala pandémia koronavírusu a pozastavila medzinárodnú prepravu. Podarilo sa mu získať prácu v kostole, ktorý mu poskytol ubytovanie.
„Neexistuje legitímna odpoveď na otázku, prečo som neskončil,“ povedal Pedersen. „Mal som skončiť mnohokrát.“
V januári 2022, po takmer dvoch rokoch života v Hongkongu, odišiel na Palau. V októbri sa so svojou snúbenicou zosobášil na Vanuatu, v tieni palmových listov a so srdiečkami vyrytými do piesku.
Torbjørn Pedersen pri mape v Hongkongu. (zdroj: Maxime Champigneulle — Handout)V máji dorazil do poslednej krajiny, na Maldivy. O pár dní na to nastúpil na loď, aby sa za dva mesiace doplavil do Dánska. Približne 150 ľudí - členov rodiny, priateľov a priaznivcov sociálnych médií - privítalo Pedersena 26. júla na východnom pobreží Dánska.
Po návrate domov začal hľadať svoju novú identitu. Pred desiatimi rokmi bol nesmelý, ale teraz dúfa, že bude prednášať o svojej plavbe po svete a napíše knihu. Okrem toho chce odísť na pokojné miesto, kde by mohol spracovať to, čo sa naučil za posledné desaťročie. To, čo mu utkvelo v pamäti, je všednosť ľudských životov.
„Ľudia sú všade iba ľuďmi,“ povedal Pedersen.
