Text vyšiel pôvodne na webe denníka Washington Post.
Žoldnieri z Wagnerovej skupiny boli na dostrel, keď prišlo k prepadnutiu.
Z vyvýšeného miesta sa rútili na kolónu ukrajinských vojenských obrnencov pod sebou. Protitanková raketa prerazila vozidlo Iľju Mychalčuka a 36-ročný muž si rýchlo spomenul na svoje zranenia.
Boli strašné. Z pravej ruky mu zostali len kusy roztrhaného mäsa. Ľavú ruku posiali šrapnely.
Mychalčuk sa vypotácal z horiaceho vraku, padol na zamrznutú zem a pomocou polámaných zubov si na každej z poranených rúk utiahol škrtidlo. Neskôr sa k nemu priblížili útočníci a postrelili ho do nôh. Mychalčuk si vtedy myslel, že to bude jeho smrť.
„Bol som si istý, že ma nezajmú,“ spomínal.
Presne to sa však stalo.
V článku sa dočítate:
- ako žoldnieri vypočúvali Mychalčuka,
- o 46 dňoch v ruskom zajatí,
- čo si Mychalčuk vypýtal po prepustení ako prvé,
- o vzájomnej pomoci medzi zajatcami,
- kde získal Mychalčuk lekársku pomoc.
Týždne v zajatí
Mychalčuk strávil šesť týždňov ako zajatec wagnerovcov, ktorých neúnavná snaha dobytie východného mesta Bachmut si v zime a na jar vyžiadala tisíce obetí a ďalšie tisíce vrátane Mychalčuka boli ťažko zranené.
Niekoľkomesačné obliehanie rozčarovalo a rozzúrilo Jevgenija Prigožina, šéfa žoldnierov, ktorý na boje osobne dohliadal. V júni preto podnikol mimoriadny krok - zorganizoval povstanie a pochodoval na Moskvu, čím ohromujúco, aj keď iba letmo, ohrozil moc prezidenta Vladimira Putina.
Mychalčuka prepustili v apríli v rámci výmeny väzňov. V zajatí strávil 46 dní, počas ktorých prišiel o obe ruky. Amputovali mu ich lekári zo žoldnierskej nemocnice, ktorí podľa jeho slov po zákroku zanedbali zašívanie kože. V rozhovoroch pre denník Washington Post poskytol svedectvo vyrážajúce dych o údajnom barbarstve svojich únoscov a ich snahe zlomiť vôľu ukrajinských vojakov, ktorých odvliekli z bojiska.
Po nápravných operáciách na Ukrajine Mychalčuka previezlo do Spojených štátov konzorcium charitatívnych skupín na intenzívnu rehabilitáciu. Teraz je v oblasti Washingtonu v špecializovanom zariadení, ktoré mu poskytlo protézy rúk od spoločnosti s rozsiahlymi skúsenosťami s liečbou amerických vojakov, ktorí prišli o končatiny počas vojny v Iraku a Afganistane.
Protetik Mike Corcoran obdivuje Mychalčukovu odolnosť a hovorí: „Nie je to žiadna padavka.“
Corcoranova spoločnosť Medical Center Orthotics and Prosthetics poskytla služby 19 Ukrajincom a ďalší sú na ceste. Je to nákladný podnik; len Mychalčukove ruky majú hodnotu 200-tisíc dolárov. Prácu umožnili dary od nadácie Brother’s Brother a skupiny pomoci United Help Ukraine, ktorá hradí ubytovanie, stravu, tlmočníkov a iné nemedicínske potreby.
Podľa Corcorana je nevyhnutné, aby ľudia po amputácii prijali stratu končatiny a sústredili sa na rehabilitáciu. Niektorí z Ukrajincov, ktorým pomohol, sa podľa neho trápia a z pohľadu Mychalčuka je zrejmé, že jeho skúsenosť zo zajatia si vybrala svoju daň.
Naplánovaný útok
Mychalčuka, ktorý pochádza zo západnej Ukrajiny, to už v dvadsiatich rokoch ťahalo do prírody a voľné chvíle trávil s rybárskym prútom. V rámci práce sa venoval stavebníctvu, maľovaniu, zváraniu, murovaniu - všetkému, čo sa dalo robiť rukami.
Pred minuloročnou inváziou Ruska slúžil Mychalčuk v ukrajinskej armáde na malých úsekoch v rámci mobilizačnej povinnosti v roku 2004 a v dobrovoľníckej jednotke v rokoch 2015 až 2017. Ako povedal, v decembri ho povolali do armády a umiestnili na východe v 67. mechanizovanej brigáde.
Koncom februára si jednotka vytýčila dôležitú misiu pri Bachmute, ktorý bol vtedy epicentrom bojov. Vtedajšie správy amerických spravodajských služieb odhalili, že ukrajinské sily sa zúfalo snažia udržať dôležité zásobovacie trasy vrátane tých, ktoré sa tiahnu až k Berchivke.
Oddiel dostal rozkaz zabezpečiť časť dediny. Mychalčuk uviedol, že ruské sily nenávidia brigádu pre jej väzby na krajne pravicovú nacionalistickú skupinu Pravý sektor, ktorá vytvorila domobranu po Kremľom podporovanom povstaní na východe Ukrajiny v roku 2014.
Pravý sektor bol vlani začlenený do ukrajinských ozbrojených síl, nepriateľstvo medzi jeho členmi a ruskými silami pretrváva. To bolo podľa Mychalčuka na prvom mieste, keď sa k nemu znehybnenému priblížili bojovníci z Wagnerovej skupiny. Často nás „hneď zabijú“, dodal.
Prigožinovi nájomní bojovníci prevzali hlavnú ťarchu bojov v Bachmute a jeho okolí, kde zmes zločincov s malým výcvikom a skúsených operátorov bojovala s ukrajinskými vojakmi o kontrolu nad mestom.
Ruskí žoldnieri sú rozšírení aj v iných častiach sveta, konkrétne v Afrike a na Blízkom východe, kde vymenili svaly za vplyv Kremľa a prístup k prírodným zdrojom. V Mali, na Ukrajine a inde boli obvinení z mnohých vojnových zločinov a porušovania ľudských práv.
Spoločnosť Wagner Group bola až do svojho neúspešného júnového povstania hlavnou moskovskou súkromnou vojenskou firmou, ktorú poháňal Prigožinov dlhoročný vzťah s Putinom. Prigožin a jeho vzbúrenci potom dostali útočisko v Bielorusku, kde ich príchod podnietil Ukrajinu a Poľsko, aby sprísnili bezpečnostné opatrenia.
S Wagnerovou skupinou sa denníku Post nepodarilo spojiť, aby sa vyjadrila. Zástupcovia ruského ministerstva obrany neodpovedali na žiadosti o komentár.
Podľa Mychalčuka bol útok wagnerovcov na oddiel taký rýchly a násilný, že musel byť naplánovaný. Spolu s ním bol podľa neho zajatý aj ďalší ukrajinský vojak, pričom desiatky ďalších sú nezvestné alebo sa predpokladá, že mnohí sú mŕtvi. Hovorca brigády nevedel poskytnúť oficiálnu správu o incidente ani o čase, keď bol Mychalčuk v zajatí. Ukrajinská prokuratúra oznámila vyšetrovanie vojnových zločinov v skupine Wagner.
Podkopanie hodnôt Ukrajincov
Vojaci Wagnera mu odstránili škrtidlá a nahradili ich surovými gumenými hadicami, ktoré zviazali do uzlov tak pevne, že sa nedali uvoľniť, spomína. Keď Mychalčuka presúvali na územie ovládané Rusmi, prosil svojich väzniteľov, aby mu amputovali pravú ruku. Odmietli mu však pomôcť.
O desať hodín neskôr dorazili do komplexu, kde mal Mychalčuk stráviť celý čas v zajatí. Odviedli ho do pivnice, ktorú opísal ako tmavú a zle vetranú.
Ako povedal, jeho ľavá ruka sa po raketovom útoku dala zachrániť, ale sčernela od nekrózy a bola bez krvi z tesných gumových hadičiek. Povedal, že jeho väznitelia mu dali jasne najavo, že mu neposkytnú žiadnu lekársku pomoc, kým nebude vypočúvaný - čo podľa neho trvalo celé hodiny.
Napokon Mychalčukovi dali sedatíva. Spomína, že keď sa prebudil, obe ruky nad lakťom nemal. Ľudia, ktorí zákrok vykonali, mu obviazali kýpte bez toho, aby ich predtým zošili.
Výsluchy boli neúprosné. Keď strácal vedomie, pichli mu neznámu látku, aby ho udržali pri vedomí a mohli pokračovať.
Zdá sa, že jeho väzniteľov nezaujímali taktické informácie, ako napríklad umiestnenie ukrajinských jednotiek alebo iné potenciálne užitočné spravodajské informácie. Boli tam vyššie postavení zajatci, na ktorých mohli wagnerovci tlačiť, aby takéto informácie získali, povedal Mychalčuk.
Skôr si myslí, že jeho hodnota pre žoldnierov spočívala len v psychologickom mučení. Vyšetrovatelia zľahčovali jeho amputácie, hovorili mu, že už nikdy nebude bojovať, a sadisticky mu kládli otázky o jeho záľube v rybolove.
Stratégia wagnerovcov mu pripadala zameraná na podkopanie hodnôt Ukrajincov a na to, aby ich prinútili pochybovať o tom, ako sa na nich budú pozerať ich krajania po prepustení zo zajatia. Prigožinovi bojovníci sa snažili rozštiepiť solidaritu vojakov a s odkazom na svoje skúsenosti z bojov v iných konfliktných zónach preukázali rafinovanú zručnosť, pokiaľ ide o manipuláciu.
„Snažili sa nás presvedčiť, že si nemôžeme navzájom dôverovať a že ide o situáciu, v ktorej zabiješ alebo budeš zabitý,“ povedal. „Len sa s nami hrali, tak ako sa mačka hrá s myšou - keď ju chytí skôr, ako ju zabije.“
Wagnerova skupina je známa tým, že v nej pôsobia seriózni vojaci aj nepredvídateľní trestanci z ruských väzníc, povedal Mychalčuk, ale žoldnieri v suteréne jeho provizórneho väzenia boli podľa neho profesionáli. Ich mená nepoznal. Zdalo sa, že mnohí prejavovali väčšiu úctu k Ukrajincom, ktorí boli zajatí počas bojov ako on, ale menej k Ukrajincom, ktorí sa vzdali - k nim sa správali s posmechom.
Niektorých väzňov podľa neho fyzicky mučili, ale nebol toho svedkom. K najtvrdšiemu týraniu dochádzalo skôr v momente zajatia než v pivnici. Niektorým Ukrajincom podľa neho odrezali prsty. Jedného muža zadržaného spolu s ním v pivnici pred odvlečením podpálili.
Mychalčuk hľadal pomoc u ostatných zajatcov, aby vydržal svoje uväznenie. Kúpali ho a kŕmili, ako povedal, s nehou a starostlivosťou, ktorú nečakal. Striedali sa pri rozhovoroch s ním, keď pre veľkú bolesť nemohol spať.
Vzduch v pivnici bol podľa jeho slov dusivý a napokon wagnerovci vyrezali do jednej zo stien dieru, aby zlepšili prúdenie vzduchu. Zajatci existovali v akomsi vákuu, bez pohľadu na slnko alebo hodiny. Prvý týždeň pre Mychalčuka preletel pre jeho dezorientáciu. V druhom týždni priniesol nový väzeň hodinky, na ktorých blikal dátum a čas. Potom, ako povedal, „sa čas začal vliecť“.
Nezvyčajný pocit
Neskoro v noci dozorcovia zvykli oznamovať, kto z väzňov bude prepustený na druhý deň skoro ráno. Mychalčukovo meno vyhlásili 15. apríla. Odišiel v rámci výmeny väzňov. Keď vyšiel z podzemia, štípali ho oči a ako povedal, po toľkých týždňoch strávených v dusnej pivnici sa mu na čerstvom vzduchu ťažko dýchalo.
Spolu s ďalšími zajatcami ho odviedli na dohodnuté miesto - na rovnú cestu, kde mali ukrajinské aj ruské jednotky dobrý výhľad. Nad nimi sa vznášalo niekoľko dronov z každej strany, niektoré len niekoľko metrov nad ich hlavami. Prvé, o čo Mychalčuk po návrate do ukrajinskej väzby požiadal, bola káva a cigareta.
Nevie, čo sa stalo s desiatkami vojakov, ktorí boli s ním pri útoku Prigožinových síl. Ako povedal, rozrušilo ho, že to nevie.
„Rodičia tých kamarátov chcú so mnou hovoriť,“ povedal. „Ani neviem, ako sa s nimi mám rozprávať alebo čo im mám povedať.“
Mychalčuk strávil týždne v nemocnici zotavovaním - to obdobie zahŕňalo aj operáciu na odstránenie jeho unáhlených amputácií. Na Ukrajine sú obmedzené možnosti vybavenia protézami, takže je šťastný, že sa mu dostáva najmodernejšej starostlivosti, povedal pred odchodom domov. V budúcnosti by sa podľa jeho slov mohol ešte uplatniť v stavebníctve, hoci tentoraz možno ako majster.
Umelé končatiny mu poskytujú oveľa väčšiu obratnosť ako čokoľvek, čo by dostal doma. Sú napríklad vybavené bionickými senzormi, vďaka ktorým bude s nimi oveľa jednoduchšia manipulácia.
Na klinike pri Washingtone si Mychalčuk nasadil prísavku, ktorá drží senzory prevádzajúce elektrické signály z jeho bicepsu a tricepsu. Jedna sekvencia svalov sa zachvela ovládacími prvkami, ktoré mu umožnili ohnúť lakeť. Iná sekvencia prikazuje pohyb zápästia.
Po prvý raz za päť mesiacov Mychalčuk zdvihol nejaký predmet. Gumená ruka uchopila bielu fľašu. Predtým, ako ju pustil, skúsil stisk. Podľa jeho slov to bol nezvyčajný pocit.
„Je to nástroj,“ poznamenal Mychalčuk. „Musím cvičiť a ovládať ho.“
Hneď sa začal učiť najdôležitejšie pohyby - ako priblížiť umelú ruku k tvári, aby mohol jesť, piť a čo je dôležité, fajčiť. Jedným z jeho cieľov je zaviazať si topánky, povedal.
Ukázali sa aj ďalšie možnosti. Na jednom sedení, keď s personálom diskutoval o dosiahnutí presného dotyku, jeho tlmočníčka ponúkla návrh. „Môžete Rusom ukázať prostredník?“ spýtala sa.
Mychalčuk sa usmial.
Na tejto správe sa podieľali aj Mary Ilyushina a Serhiy Morgunov.
Autor: Alex Horton
